Asymetrická vojna a prečo sa nám oplatí byť v NATO

Asymetrická vojna je konflikt v ktorom sú sily oboch strán diametrálne odlišné a v prípade, že by sa slabšia strana pokúsila bojovať konvenčne veľmi rýchlo by utrpela zdrvujúcu porážku. Aby som nič nevraviacu definíciu konkretizoval pozriem sa na dve veľmi dobré ukážky konfliktov, kde uvidíme čo sa stane keď sa slabšia strana pokúsi bojovať konvenčne a keď sa snaží bojovať asymetricky. Je z toho aj ponaučenie pre slovenskú armádu? Áno, pokiaľ nás nenapadne Lichtenštajnsko je veľmi pravdepodobné, že ktokoľvek sa niekedy v budúcnosti pokúsi napadnúť Slovensko bude oveľa silnejší než naša armáda.

Poďme sa teda bližšie pozrieť na úspech asymetrickej vojny vo Vietname. Hneď na úvod musím povedať, že asymetrická vojna nie je žiadne terno. Pre samotný Vietnam bude mať daná vojna trvalé následky ešte veľmi veľa rokov, ale dala im šancu neprehrať proti oveľa silnejšiemu protivníkovi. Úplným základom pre slabšiu stranu konfliktu v asymetrickej vojne je zabrániť tomu, aby jeho protivník dokázal naraz nasadiť do boja väčšinu svojej sily. A presne to sa im podarilo.

Američania boli nútení hľadať protivníka v ťažko dostupnom teréne, kde boli mnohokrát prepadnutí jednotkami Vietkongu alebo armádou Severného Vietnamu. Väčšina stretov sa odohrala tak, že Američania po lokalizovaní a leteckom bombardovaní nepriateľa, ktorý sa väčšinou zdržiaval v ťažko dostupnom teréne ako napr. v džungli nasadili do boja pechotu, ktorá bola na miesto prepravená za pomoci vrtuľníkov. Keďže za pomoci vrtuľníkov sa naraz nedá nasadiť veľké množstvo pechoty a ťažkých zbraní často sa na začiatku operácií dostávali pod veľký tlak nepriateľa. Po pár dňoch, keď sa Američanom na dané miesto podarilo dostať dostatok pechoty a ťažkých zbraní sa väčšinou ich nepriateľ stiahol a zmizol v džungli vďaka čomu sa vyhol ťažkým stratám ktoré by určite utrpel ak by ostal bojovať aj za nevýhodných podmienok. Vietnamci okrem prepadov bojovali aj konvenčne najmä počas ofenzívy Tet, keď napadli naraz viacero miest v Južnom Vietname a zaútočili aj na Americké opevnené body na hraniciach. Tieto útoky nemali trvalí úspech a utrpeli pri nich pomerne veľké straty, pretože umožnili Američanom použiť v boji ich masívnu palebnú prevahu.

Máme tu však aj príklad, keď sa Iracké jednotky, ktoré obsadili Kuvajt rozhodli proti vojskám, ktoré boli pod vedením USA nasadené v Saudskej Arábii bojovať konvenčne a rozhodne to pre nich nedopadlo dobre napriek tomu, že počty vojakov aj techniky boli pomerne vyrovnané. Pozemné boje prebehli medzi 24 až 28 februárom 1991 a len za 4 dni bola celá Iracká armáda v Kuvajte úplne zničená. Iracké jednotky napriek tomu, že zaujali silné obranné postavenia na hranici zo Saudskou Arábiou, nemali najmenšiu šancu odolať spojeneckým vojskám pod vedením USA, ktoré mali takmer neobmedzenú nadvládu vo vzduchu. Ukázali sa obrovské rozdiely v kvalite techniky, výcviku aj motivácií vojakov. Jediné vysvetlenie prečo sa Iracká vláda pokúsila bojovať je to, že pred konfliktom je pomerne ťažké odhadnúť výsledok stretu ak je pomer síl pomerne vyrovnaný.

Čo z toho teda vyplýva pre Slovenskú armádu? Pokiaľ by bola napadnutá oveľa silnejším nepriateľom nemala by sa snažiť bojovať s ním na hraniciach, kde by mohla veľmi rýchlo stratiť väčšinu svojej málo početnej bojovej techniky. Musela by ustúpiť do ťažko dostupného terénu a bojovať v podmienkach, kde by jej nepriateľ nevedel použiť svoju masívnu palebnú prevahu. Pre malú rozlohu Slovenska je aj tento spôsob nie príliš efektívny, ale určite by sme vydržali bojovať dlhšie než vtedy ak by sme sústredili svoju obranu na hraniciach. Z toho vyplýva, že akýkoľvek konflikt by mal na našu krajinu katastrofálne následky (zbohom desiatky rokov stavané diaľnice).  Takže najlepšie čo môže slovenská armáda spraviť je, že sa vyhne akéhokoľvek konfliktu. Momentálne je pre nás najlepší spôsob ako sa vyhnúť konfliktu (teda ako nebyť napadnutý) byť členom NATO nie len preto, že je to najsilnejšia vojenská organizácia vo svete, ale aj preto, že všetci naši susedia okrem Ukrajiny sú jej členmi. Ďalším dôvodom prečo byť v NATO je ten, že väčšina občanov je toho názoru aby sa rozpočet na armádu zbytočne nezvyšoval. Čo je samozrejme veľmi logické, keďže ideálny scenár pre našu armádu je ten, že nebude musieť nikdy bojovať (samozrejme musí byť pripravená bojovať ak bojovať bude treba). A práve členstvo v NATO nám umožňuje, že naše výdavky na obranu nemusia byť veľmi vysoké. Neviem síce presne, aké sú naše spojenecké záväzky okrem obrany členov NATO, ale ak je nimi vyslanie 150 vojakov do Pobaltia tak potom ich hravo dodržíme aj bez toho, aby sme dávali na obranu 2% HDP. Existuje mnoho výhrad voči NATO alebo voči našim mohutným silám v Pobaltí. Nie je mi ale úplne jasné, ako môže našich 150 vojakov provokovať Ruskú federáciu, ktorá ma na svojej západnej hranici 200 000 vojakov s lepšou technikov než pár našich vojakov. Aj s ostatnými spojeneckými jednotkami hlavne z krajín V4 nemajú dané sily v Pobaltí ani len teoretickú šancu ohroziť Ruskú federáciu. Naša alternatíva je neutralita, ktorá by ale spôsobila, že by sme na obranu museli dať viac a ešte ako bonus by sme boli bez spojencov. V prípade, že by nás niekto napadol by nám aj tak musel niekto pomôcť. Buď znova NATO, Ukrajina alebo Ruská federácia (Ruská federácia je od nás najďalej takže jej pomoc by bola najmenej efektívna). Pokiaľ sú ostatné štáty V4 v NATO tak je to pre nás jednoznačne najlepšia možnosť. Samozrejme, že by sme sa mali stiahnuť z Afganistanu (ďalší príklad pomerne úspešnej asymetrickej vojny, kde Taliban inú taktiku ani nepoužíva a vďaka tomu utrpel vo veľmi dlhej vojne pomerne malé straty). Mne sa tiež nepáči čo robí USA ale veľmi silno pochybujem, že by neutralita pre nás bola lepšia možnosť.

Na záver ešte čo si myslím o povinnej vojenskej službe. Nemyslím si, že je dobrý nápad nútiť niekoho kto nechce aby slúžiť v armáde. Jeho bojový prínos pre jednotku je z čisto praktického hľadiska veľmi otázni. Prestavte si, že by nejaký malý oddiel, kde sú čisto iba vojaci ktorý sú vyslovene proti vojne mal držať nejakú pozíciu. Je dosť možné, že by sa pri strete hneď vzdali alebo by vôbec po nepriateľovi nestrieľali. A pokiaľ má armáda nedostatok regrútov, tak by mala namiesto bojovania z organizáciami typu Slovenskí branci s nimi spolupracovať a určite ich potom bude mať dostatok.