Vládna moc vyhlásila občanom boj proti extrémizmu z ich radov. Prečo ? Časť I.

V našich ľudských spoločenstvách existuje veľká väčšina ľudí, ktorá verejne nedáva na známosť svoje názory, svoje myšlienky a  politický  je aktívna iba „hádzaním“ lístkov do volebnej schránky.  Ďalej je tu určitá skupina ľudí, ktorá má chuť, záujem a odvahu verejne a rôznym spôsobom , primerane podľa svojich schopnosti,  byť iniciatívna a vyjadriť svoj názor či zmýšľanie.  Táto skupina ľudí pracuje na základe svojej osobnej iniciatívy. Práve v tomto momente si je potrebné uvedomiť, že aj keď každý z tejto skupiny individuálne dáva svoj názor, postoj, odporučenie, nápad, celkove to nie je záležitosť iba personálnej existencie človeka.

Neprezradím žiadny nový objav, ak pripomeniem, že rozvoj osobnosti je možný v určitom prostredí spoločnosti. V zásade ide o to, či nám, občanom s osobnou iniciatívou,  samotný štát a potom aj určité spoločenstvá  vytvorili či vytvárajú určité podmienky pre cibrenie názorov, myšlienok, vedenie kritických  a racionálnych diskusií. Podľa môjho názoru nič také v primeranej miere neexistuje. A keď ide do tuhého, tak štát aj za pomoci niektorých mimovládnych organizácií rozvinie najskôr otázku boja proti extrémizmu. Takže namiesto  vytvorenia podmienok pre naplnenie slobody slová a prejavu nastupujú na dotyčné osoby všelijaké útoky, oznámenia, výsmech a podobne.

Politiku chápem ako nepretržité usilovanie sa v spoločnosti o dosiahnutie a udržiavanie spoločného dobra ako súboru dôležitých hodnôt. Slobodu slová a prejavu je potrebné v každom prípade zaradiť do spoločného dobra našej spoločnosti. Spoločné dobro, určitým spôsobom dohodnuté v spoločnosti, má akési výsadné postavenie ( po vzoru Ústavy ), pretože určuje, čo sa v politike bude robiť. Žiadna koaličná zmluva či vládny program si nemôžu dovoliť ľubovoľne suspendovať takú hodnotu spoločného dobra, ako je sloboda slová. Ak sa nemýlim, pred voľbami v minulom roku nikto sa neuchádzal o dôveru občanov práve tým, že bude bojovať proti extrémizmu. Občania si rozhodne neobjednali u politických elít takúto činnosť na úrovni štátnej moci.

Konanie štátu má vychádzať z rešpektovania uvedenej hodnoty  bez dodatočných podmienok. Štát má chrániť slobodu osôb a pomáhať vytvárať podmienky k tomu, aby slobodná iniciatíva jednotlivcov sa mohla prejavovať v rôznych diskusných  podujatiach rôzneho zamerania a významu. Zo strany štátu pokladám organizovaný boj proti extrémizmu za porušenie princípu subsidiarity ( princípu pomoci ), pretože bez neho  prekračuje svoje kompetencie bezprostredne súvisiace s problematikou spoločného dobra, keďže hodnotu slobody slová a prejavu podriadil novej hodnote – boju proti extrémizmu.

Absurdnosť boja proti extrémizmu sa ukáže  viac vtedy, ak  si uvedomíme, že politika je činnosť, v rámci ktorej dochádza k stretávaniu sa rôznych názorov, presvedčení, v rámci ktorých dochádza u každej politickej sile k snahe získať si na svoju stranu súhlas a väčšinu.   Takže prečo si má štát myslieť, že má vstupovať svojimi organizačnými zložkami a právnymi nástrojmi  do politickej arény a tým, čo majú právo účasti na správe veci verejných, určovať,  čo smú či nesmú hovoriť či písať ? Poďme sa pozrieť na príklad z Nemecka.

Stal sa prípad, keď občan – dôchodca z Nemecka tvrdil, že migranti sú paraziti. Netreba ani pripomínať, že takýto názor v Nemecku určite nie je ojedinelý, pretože Nemecko zažilo skutočne príchod ilegálnych migrantov vo veľkom množstve. A v tomto momente sa začal rodiť nesprávny postup štátnych orgánov či justície. Prečo ? Pretože bolo prijaté rozhodnutie potrestať občana, ktorý vyjadril svoj názor.  Politika je okrem iného aj konaním vzťahujúcim sa k určitej situácií, v tomto prípade veľmi dôležitej a masovej a preto má byť zameraná na zvládnutie masovej migrácie. V žiadnom prípade nebolo potrebné konanie štátu organizovať na represívnom základe. Úlohou politiky je v prípade masovej migrácie analyzovať situáciu, nachádzať fakty a hľadať odpovede, či skutočne občania vnímajú ilegálnych migrantov ako parazitov. Takýto problém si žiadal vypočuť si konkrétne prípady dosvedčujúce parazitovanie na nemeckej spoločnosti, vypočuť si názory právnikov, ekonómov a tých, čo navrhujú určité riešenia.

Politika ako konanie vzťahujúce sa na ilegálnu migráciu má potom dosiahnuť  určité závery, dosiahnuť určitú vzájomnú spokojnosť obidvoch zainteresovaných strán ( občanov Nemecka a migrantov ) napríklad priznaním, že parazitizmus existuje a bude riešený tak, aby neboli vlastní občania znevýhodňovaní oproti migrantom. Politika musí sa usilovať dosiahnuť o tomto probléme určitý výsledok a síce taký, aby bol v ľudskom spolunažívaní zachovaný mier a pokoj.

V prípade Nemecka sa ozaj stalo, že dôchodca ( 66 ročný ) bol odsúdený za rozširovanie letákov „Utečenci, choďte domov !“ a „Migranti sú paraziti!“, pretože podľa súdu nesmie byť  znižovaná ľudská dôstojnosť migrantov. Súd zrejme neskúmal, ako je to vo vzťahu k sociálnym princípom usporiadania života v krajine. Čo keď dôchodca mal pravdu, pretože jeho  jasné stanovisko sa  práve  sociálnych princípov usporiadania spoločnosti mohlo dotýkať a masová migrácia toto všetko nabúrala ?          O aké princípe išlo a ide ?

Ide o princíp solidarity, princíp spoločného dobra a princíp subsidiarity.  Prečo to spomínam, má to nejaký význam ?  Pretože politici na čele s Merkelovou v mene nemeckého národa podporujú masovú migráciu do Nemecka, ktorej dôsledky sa môžu dotýkať či dotýkajú celej krajiny. Doteraz  spoločné dobro pre Nemecko bolo stanovené ako také podmienky života, ktoré vyhovovali jednotlivcom, rodinám  spoločenským skupinám a dávali im príležitosť všestranne sa realizovať.  Záujmy nemeckej spoločnosti nech aj boli rozdielne, boli v každom prípade zlučiteľné.  Bol rešpektovaný právny a politický poriadok spoločnosti a hodnoty vytvorené spoločnými silami.

Masovou migráciou sa celý balík  uvedených troch princípov sociálneho súžitia obyvateľstva krajiny narušil. V základe princíp solidarity znamená pre všetkých obyvateľov rovnakým spôsobom uznávať práva a plniť si povinnosti. Veď funkčná spoločnosť existuje vtedy, ak je neviditeľnými nitkami  pevne spojená, aby mohla dať priestor pre naplnenie svojich hodnôt a slobodnú sebarealizáciu jednotlivcov. Čo z toho, čo v záujme svojho spoločného života rešpektovali a rešpektujú obyvatelia Nemecka, sa dotýka aj rešpektu zo strany ilegálnych migrantov. Predpokladám, že o tom nemajú migranti ani poňatie a ani nezaujíma ich to.

Čiže označenie migrantov za parazitov môže mať svoje zdôvodnenie v tom, že sa úplne narušia sociálne princípy života spoločnosti, pretože masa ľudí  svojim príchodom zvonku nemala čas a ani schopnosti začleniť sa do spoločnosti tak, aby bol tvorený usporiadaný celok, ktorý uvedené princípy rešpektuje a podporuje ich.  V rámci toho, čo som doteraz k Nemecku uviedol, je potrebné doplniť tento významný záver: princíp solidarity, za situácie masovej migrácie, sa v prvom rade dotýka záujmov domáceho obyvateľstva, pretože s jeho súhlasom a vedomím bolo stanovené spoločné blaho. Bez domáceho obyvateľstva, spoločenstiev a politických skupín, ktoré toto obyvateľstvo zastupujú, nejde robiť zásadný obrat v ponímaní  spoločného blaha iba z úrovne vládne moci, rovnako ako aj z úrovne EÚ.

Ak pred masovou migráciou občania Nemecka mali svoju zodpovednosť za to, čo sa v ich mene robí z úrovne vládnej moci, potom sa s občanmi má riešiť aj otázka toho, či je možné, a ako meniť podmienky spoločného dobra. Ak sa menia podmienky spoločného dobra z úrovne vládnej moci bez dosiahnutia konsenzu s obyvateľstvom krajiny, potom veľmi ľahko vznikajú predstavy o parazitoch, ak výsledkom politiky je úsilie systematický uberať z blaha domácich spoločenstiev. Z týchto súvislosti jasne vyplýva, ako vplýva politika vládnej moci na vedomie a morálne postoje občanov krajiny. Vina za masovú migráciu bude padať na plecia vládnej moci, ale dôsledky zlej politiky a politikov, ktorí vôbec nerešpektujú v riadení spoločnosti sociálne princípy spolunažívania, sa dotknú  celej spoločnosti. Dôsledky vedome zlej politiky v Nemecku sa potom prenášajú  aj na ďalšie členské krajiny EÚ.

Nemecký dôchodca bol odsúdený k trojmesačnému trestu odňatia slobody s odkladom na tri roky a pokutu 300, eur, pretože rozširoval už spomínané letáky. Podľa súdu nesmie byť znižovaná ľudská dôstojnosť migrantov. Rozhodnutie súdu pokladám za veľmi zaujaté rozhodnutie, pretože vôbec neskúmal, ako bola porušovaná ľudská dôstojnosť občanov Nemecka – členov vlastnej spoločnosti zo strany ilegálnych migrantov. Môžeme tvrdiť, že  s masovou migráciou do Nemecka sa pre občanov Nemecka zachovala existujúca úroveň ľudskej dôstojnosti ? Nie som ten, čo to môže posúdiť na základe skúsenosti.

Na základe určitých informácií je však možné konštatovať, že migranti sa vo vzťahu k členom spoločnosti, v ktorej plánujú žiť,  nesprávajú slušne či dôstojne. Dôstojnosť je určitým morálnym vzťahom človeka k sebe samému, ktorého vedomie má byť ( je ) formou sebakontroly. Táto sebakontrola u mnohých migrantov absentuje a preto sa k občanom Nemecka chovajú ako ak použiteľným predmetom, k svojvoľnému privlastňovaniu si veci. Nemecko ilegálnych migrantov nezbavilo ľudskej dôstojnosti., lež mnohí z nich zbavujú ľudskej dôstojnosti Nemcov.

Výzvy na odchod domov či názor, že migranti sú paraziti, sa nemôže týkať znižovania ľudskej dôstojnosti, pretože štát ( vládna moc ) dal migrantom dostatok pozitívneho práva, ktoré je využívané k tomu, aby mohli dôstojne začať žiť v novej spoločnosti. Problémom môže byť, že tieto pozitívne práva môžu zvýhodňovať migrantov pred domácimi obyvateľmi, ktorí na rozdiel od migrantov majú svoje práva vyvážené povinnosťami. U migrantov sa problém povinnosti ako záväzného príspevku pre spoločné statky spoločnosti  z určitých dôvodov ani nemôže skúmať.

Vládna moc musí však jednoznačne  vyžadovať, aby migranti rešpektovali politický či právny poriadok spoločnosti. Ak vládna moc Nemecka zaručila migrantom  dostatok pozitívneho práva pre ich prežitie, tak tým dokázala, že jej správanie a konanie ľudskú dôstojnosť migrantov mimoriadne posilňovala. Za takýto prístup si vláda a obyvatelia Nemecka zaslúžili, aby si migranti splnili svoju povinnosť – udržanie sebakontroly  nad svojim správaním a konaním. Táto povinnosť patrí k ľudskej dôstojnosti a je založená na vzťahu človeka k sebe samému.

Ak nevedia migranti zabezpečiť sebakontrolu svojich praktických krokov a prispôsobiť sa životu v Nemecku, potom sami si znižujú svoju ľudskú dôstojnosť. Dôchodca z Nemecka svojimi letáčikmi vlastne len naznačil, kde je miesto pre ich ozajstný život a že ho mrzí, ak migranti využívajú všetky výhody politického a sociálneho systému Nemecka bez akýchkoľvek povinnosti, v tomto prípade aspoň tej jednej povinnosti – sebakontroly.

Rozhodnutie súdu akoby bolo založené na etickom princípe brať za každých okolnosti ohľad na cudzincov – utečencov či ilegálnych migrantov.  Vláda Merkelovej podľa všetkého uprednostnila záujmy migrantov pred záujmami vlastných občanov a dočkala sa toho, že migranti neberú ohľad na Nemcov a nemeckú spoločnosť s jej právnym a politickým systémom. A ak občania Nemecka si myslia, že vláda má v prvom rade dávať prednosť vlastným občanom, pretože od nich sa odvíjajú sociálne princípy solidarity, spoločného dobra a subsidiarity, tak aj etika im musí dať za pravdu, že je to rozumná požiadavka. Preto rôzne „výstrelky“ jednoduchých obyvateľov Nemecka  na túto tému majú dostať pochopenie a nie byť dôvodom k ich kriminalizovaniu.

V národnom štáte musí byť daná určitá miera priority záujmom vlastných občanov, respektíve, záujmy vlastných občanov a migrantov musia byť v rovnováhe. Politika kriminalizovania či boja proti extrémizmu vlastných občanov nesmie byť uplatňovaná.  Ak sa tento boj rozširuje a posilňuje, potom to znamená, že ilegálna migrácia má iné ciele, ktoré sa pred obyvateľstvom Nemecka či EÚ  skrývajú. Najmä ak táto je spojená s podporou určitej miery záujmov migrantov. Pri takejto podobe politických procesov spojených s ilegálnou migráciou sa aj naďalej zabúda na to, ako usporiadať priority tu už spomínané.

Absolútne najzákladnejšou prioritou je uznanie záujmov vlastných občanov – pri rešpektovaní sociálnych princípov dosiahnutie ich súhlasu s hranicou ( mierou ) naplnenia množstva ilegálnych migrantov v krajine. Toto právo na spoluúčasť v rozhodovaní o osude krajiny sa doteraz nerešpektovalo a nevyužilo. Je to zároveň právo každého ďalšieho členského štátu EÚ a má osudový význam pre obyvateľstvo EÚ a jeho ďalší život. Toto právo v jednoduchej predstave znamená, že každý národ si má sám rozhodnúť o tom, aké kvóty si stanoví k tomu, aby vládna moc mohla v zmysle  platných zákonov riešiť ilegálnu migráciu.

Takýmto spôsobom sa postaví „hrádza“ proti tým ilegálnym  a oficiálnym silám EÚ, ktoré organizujú ilegálnu migráciu do Európy a jej množstvo sa predpokladá v desiatkach miliónov ľudských bytosti. Tieto ilegálne a oficiálne sily EÚ zložené z rôznych jednotlivcov, organizácií a inštitúcií  pracujú najskôr podľa etického princípu, že hodnota každej ľudskej bytosti sa nemení podľa národnosti. Stanovenie kvót ( stropu ) pre počet migrantov má byť záležitosťou  každého národa, nie rozhodnutím EÚ. Brusel má záujem zobrať moc od občanov každého štátu, pretože z jeho úrovne bude politika EÚ koordinovaná s tými ilegálnymi a organizáciami  EÚ, ktoré ilegálnu migráciu organizujú. Z úrovne Bruselu teda nepôjde o zastavenie masovej migrácie, ale o jej lepšie zvládnutie v prospech tých elít, ktoré sledujú svoje ciele, ale už bez rešpektu k uvedeným sociálnym princípom.

( Pokračovanie v Časti  II. )

Dušan Hirjak