Je naivné si myslieť, že väčšina cigánskej populácie (podobne ako migranti) je schopná integrovať sa do spoločnosti

Dnes už málokto z kriticky uvažujúcich ľudí pochybuje o tom, že v dôsledku príchodu miliónov migrantov do Európy, zvlášť do jej západnej časti (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Dánsko, Švédsko a mnohé ďalšie), sa problém ich integrácie do spoločnosti stáva jedným z najdôležitejších a najdiskutovanejších, pred riešením ktorého sú postavené vládne kabinety jednotlivých  európskych štátov. Podľa všetkých dostupných štatistických údajov je integrácia ako tých skôr prisťahovaných a ich potomkov, tak aj tých súčasných migrantov z arabských a afrických krajín málo úspešná. Drvivá väčšina z nich sa nevie, ale čo je ešte horšie, ani nechce začleniť do spoločnosti, čo vedie k vytváraniu paralelných spoločenstiev v rámci jedného štátu, ktoré predstavujú obrovské bezpečnostné riziko a bezpečnostnú hrozbu. Táto skutočnosť inšpirovala Európsku komisiu aby v septembri 2017 pre členské krajiny vypracovala záväznú smernicu, zameranú na urýchlenie integrácie prichádzajúcich migrantov do Európy. Z nej vyplýva, že: po-prvé, každý migrant sa musí do pol roka od príchodu do krajiny zamestnať, po-druhé, ich rozmiestnenie v hostiteľskej krajine musí byť také, aby nevytvárali veľké uzatvorené enklávy tzv. no-go-zóny a po-tretie, migranti sa musia bezpodmienečne podriadiť právnemu systému platnému v hostiteľskej krajine. Nič z toho sa však nerealizuje, potvrdením čoho je nárast kriminality páchanej migrantami, ich neochota zapojiť sa do pracovných aktivít, nerešpektovanie právneho poriadku a platných pravidiel občianskeho spolunažívania a pod. Veď len za posledné 4 roky došlo viac ako k 30 závažným teroristickým útokom, ktoré uskutočnili ľudia s migračným pôvodom, viac ako 300 ľudí bolo zabitých a 1400 zranených. Do tohto výpočtu nie sú zahrnuté tisíce ďalších kriminálnych činov, akými sú znásilnenia, ublíženia na zdraví, krádeže, ničenie súkromného majetku, obťažovania, predaj drog a množstvo ďalších deliktov.

Na základe informácie z rakúskych úradov práce zverejnenej na www.hlavnespravy.sk dňa 2.5.2018 väčšina migrantov je neuplatniteľná na trhu práce a teda je mizivá pravdepodobnosť ich úspešnej integrácie. Ako uviedli noviny Die Presse, k hlavným prekážkam ich integrácie je potrebné zaradiť nedostatočné vzdelanie a odbornú prípravu, slabé, resp. žiadne znalosti nemčiny ako aj náboženské a kultúrne odlišnosti. Podľa zverejnených údajov nezamestnanosť migrantov a prisťahovalcov vo Viedni dosahuje 61%, v iných častiach Rakúska je to až 70%. Ďalším z množstva kritických ohlasov na správanie sa migrantov bol list, ktorý ministrovi vnútra adresoval primátor mesta Mannheim Peter Kurz (www.hlavnespravy.sk zo dňa 18.5.2018), v ktorom uviedol, že „predovšetkým kriminálni azylanti nemajú najmenšiu snahu sa integrovať a dopúšťajú sa neprestajne pouličnej kriminality, poškodzovania súkromného i štátneho majetku, okrádania ľudí i krádeží v obchodných a nákupných centrách“. Veľmi zaujímavé sú aj výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý v letných mesiacoch 2018 roku bol na žiadosť Európskej komisie vykonaný vo viacerých členských krajinách EÚ, s cieľom zistiť, do akej miery sú obyvatelia týchto krajín spokojní s výsledkami integrácie ilegálnych migrantov pochádzajúcich prevažne z moslimských krajín. Väčšina respondentov vo svojich odpovediach vyjadrila názor, podľa ktorého integrovať migrantov pochádzajúcich z odlišného kultúrneho, civilizačného, politicko-sociálneho a náboženského prostredia je nemožné. Tento názor zastáva 63% Nemcov, 64% Francúzov, 63% Talianov, 58% Belgičanov, 55% Maďarov, 53% Holanďanov, a až 73 % Švédov. Na Slovensku, podobne ako v Českej republike sú tieto čísla menšie, konkrétne 35%, resp. 43%, a to hlavne z toho dôvodu, že naši obyvatelia na vlastnej koži tak intenzívne nepociťujú „obohacujúci prínos“ prevažne moslimských migrantov ako je tomu v prostredí západoeurópskych krajín.

Vyššie uvedené údaje jednoznačne potvrdzujú pravdivosť názoru, podľa ktorého, ak sa to týka celých sociálnych skupín a etník (nie však jednotlivcov), náboženské, kultúrne a zvykové odlišnosti sú v podstate neprekonateľné, čo znamená, že nikdy nedôjde k ich plnohodnotnej integrácii v rámci jednotlivých európskych krajín.

Aj keď na Slovensku zatiaľ nepociťujeme problémy s prílivom migrantov pochádzajúcich prevažne z arabských a afrických krajín a s ich integráciou do spoločnosti, máme však obdobné problémy s neprispôsobivými sociálnymi skupinami a s ťažkosťami, ktoré sprevádzajú proces ich začleňovania do spoločnosti. Prevažnú časť z nich tvoria príslušníci tých najmenej socializovaných a teda aj veľmi ťažko integrovateľných cigánskych komunít, žijúcich ako pravidlo v pomerne izolovaných cigánskych osadách a mestských častiach s prevládajúcim cigánskym osadenstvom. Ako správne a so znalosťou vecí uvádza P. Sloboda vo svojom článku „Neintegrovali sa ani na Západe, niektorí z nich koketujú s Islamom“, pre túto časť nášho obyvateľstva platí, že „aj keď sú v Európe už vyše 600 rokov, nikde nezapustili korene, necítia citovú spätosť so žiadnou krajinou a chýba im hlboká kultúrna viazanosť k akémukoľvek európskemu národu“. V dôsledku toho „sa nikde neprispôsobili väčšinovej spoločnosti“.

Dlhú dobu sa cigánske komunity živili obchodovaním, predajom remeselných výrobkov a poskytovaním rôznych služieb, krátkodobou námezdnou prácou, drobnou kriminálnou činnosťou a pod. Podľa názoru vyššie citovaného P. Slobodu, prezentovaného v článku „Národ stratených kočovníkov“, „Zápisy kronikárov po celej strednej Európe prinášali príbehy o karavánach exotických kočovníkov, predstierajúcich, že sú prenasledovaní kresťanskí pútnici z Malej Ázie. Hostiteľskú spoločnosť v mnohých častiach Európy si však zvyčajne rýchlo antagonizovali (znepriatelili) páchaním krádeží, podvodov a drobných majetkových deliktov, ale ešte viac poburujúcim životným štýlom“. K podobnému názoru prichádza aj cigánsky aktivista a bývalý poradca splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity M. Baláž, ktorý v článku „Prečo medzi nami a majoritou panuje nenávisť“ uvádza: „Ak sa spýtate iných národov, prečo odmietajú Rómov a držia si ich pekne od tela, dozviete sa, že sú neprispôsobiví, hluční, nerešpektujú základne normy slušnosti a poriadku, sú arogantní, nepoučiteľní a tvrdohlaví. Majoritám vo svete (ale aj na Slovensku-Š.S.) na nás Rómoch teda nevadí farba pleti, ale naše asociálne správanie, čo nie je rasizmus“. Môžeme len súhlasiť s M. Balážom, ktorý veľmi správne poukázal na hlavnú príčinu pretrvávajúceho sociálneho dištancu majority od cigánskeho obyvateľstva a na odsudzujúce a veľmi kritické postoje väčšinového obyvateľstva voči príslušníkom cigánskych komunít, ktorá nespočíva v rasistických postojoch a predsudkoch Slovákov, na čo neraz poukazujú ochrancovia práv Cigánov a predstavitelia mimovládok typu Ľudia proti rasizmu, Inštitút ľudských práv a pod., ale je výsledkom v prvom rade správania, životného štýlu a protispoločenskom zameraní aktivít veľkej časti cigánskej populácie. Túto skutočnosť potvrdzujú aj výsledky mnohých sociologických prieskumov, v ktorých 75% až 80% občanov Slovenska považuje veľkú časť cigánskej populácie za ľudí zneužívajúcich sociálny systém, nerešpektujúcich pravidlá občianskeho spolunažívania a za tú skupinu obyvateľov, ktorých by v žiadnom prípade nechceli mať za svojich susedov.

S pokusmi štátnej moci o integráciu Cigánov na území Rakúskej monarchie začala už cisárovná Mária Terézia a jej syn Jozef II. Podľa dekrétu cisárovnej, Cigáni mali podliehať právomoci miestnym richtárom, platil zákaz používania cigánskeho jazyka, miesto pomenovania cigán, resp. cigáni sa na ich označenie zaviedlo pomenovanie novosedliaci, resp. novomaďari, nariaďovala sa výstavba ich obydlí medzi necigánskym obyvateľstvom a mnohé ďalšie príkazy, s cieľom včleniť ich do väčšinovej spoločnosti. Podobne ako aj v neskoršom období, aj v období Rakúskej a neskôr aj Rakúsko-Uhorskej monarchii všetky pokusy o integráciu Cigánov  skončili neúspechom. S podobným výsledkom sa skončili aj zámery štátnych orgánov a inštitúcií riešiť problém evidencie a regulácie pohybu Cigánov v prostredí Československej republiky. Na realizáciu tohto zámeru mal poslúžiť zákon o potulných Cigánoch, prijatý 14.júla 1927, ktorý, okrem iných nariadení určoval, koho bolo možné považovať za potulného Cigána a zároveň takým osobám starším ako 14 rokov prikazoval nosiť cigánsku legitimáciu, pričom zákon, v snahe zabrániť zhlukovaniu cigánskych kočovníkov do veľkých a teda aj ťažšie kontrolovateľných skupín určoval, že kočovať a táboriť na jednom mieste môže len jedna cigánska rodina. Podobne ako aj inde v Európe, aj v období trvania jednotlivých etáp vo vývoji Československa sa aktivity štátnych a samosprávnych orgánov zamerané na riešenie cigánskej problematiky skončili neúspešne. Snáď „najväčší úspech“ a relatívne dobré výsledky v procese integrácie cigánskeho obyvateľstva sa dosiahli počas trvania ČSSR, teda v období tzv. „reálneho socializmu“, v ktorom boli dosiahnuté viac-menej uspokojivé ukazovatele v takých oblastiach ich života, akými je oblasť zamestnanosti, oblasť  zdravotného stavu cigánskej populácie, vzdelanostnej úrovne, zlepšenia ich bytovej situácie a pod.

V súčasnosti, teda v období samostatnej Slovenskej republiky v oblasti integrácie tých najmenej socializovaných skupín cigánskeho obyvateľstva zaznamenávame návrat do minulosti, a to aj napriek tomu, že Slovensko na riešenie cigánskej problematiky dnes vynakladá neporovnateľne viac finančných a materiálnych zdrojov než v minulosti. Výsledkom je zhoršujúci sa stav prevažnej väčšiny cigánskej populácie, vrátane jej mladších ročníkov, čo je ďalším potvrdením toho, že táto skupina obyvateľstva (až na malé a teda nepodstatné výnimky) nie je schopná, a otázne je, či je aj ochotná integrovať sa do väčšinovej spoločnosti. Ukazuje sa, a realita to stále a stále potvrdzuje, že je nemožné v našich podmienkach integrovať tých, ktorí vo svojej podstate ostali stále „kočovníkmi“ a pre ktorých sú normy a pravidlá európskej civilizácie, európskej kultúry a európskeho spôsobu života cudzie a aj neprijateľné. Snáď v záchvate úprimnosti pravdivosť tejto myšlienky musel uznať aj terajší splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity Á. Ravasz, keď 8.4.2017 prehlásil, že „Napriek toľkému času a neuveriteľnej vzdialenosti si Rómovia stále ponechali autentické prvky svojej kultúry, odlišné od kultúry ľudí, medzi ktorými sa usadili“. Aj napriek tomu, že niektorí z príslušníkov cigánskeho obyvateľstva pracujú, sú vzdelaní a úspešne sa integrovali, je naivné a v rozpore s realitou a doterajšou praxou a skúsenosťami si myslieť, že riešenia a prijaté opatrenia smerujúce do oblasti podpory a urýchlenia socializácie, resp. začlenenia tých najzaostalejších a najmenej civilizovaných skupín cigánskeho obyvateľstva do spoločnosti sa skončia s úspechom. Nie je to možné, pretože, ako uvádza S. Matulay vo svojom príspevku v zborníku „Človek, Dejiny, Hodnoty“ vydaného v roku 2002 „Róm je predstaviteľ úplne inej kultúry než je európska, to znamená, že to nie je Európan, ani Slovák s tmavšou pleťou: vyznáva iný životný štýl, riadi sa iným rebríčkom hodnôt, má odlišnú filozofiu života a myslenia, odlišnú psychštruktúru osobnosti vyplývajúcu aj z odlišného formálneho i obsahového charakteru procesov socializácie“. Vychádzajúc z poznania skutočného stavu našej sociálnej reality a výsledkov neefektívnej a neúspešnej politiky tzv. „pozitívnej diskriminácie“ prichádzame k presvedčeniu, že pre veľkú časť cigánskeho obyvateľstva prekonať S. Matulayom vymedzené sociálne bariéry, brániace im včleniť sa do spoločnosti a aj vlastným pričinením úspešne zavŕšiť proces svojej integrácie je len zbožným a neuskutočniteľným želaním. Naše skúsenosti s problémovou existenciou pomerne veľkého počtu neprispôsobivých a neintegrovateľných cigánskych komunít by pre nás, ale hlavne pre predstaviteľov vládnej moci na Slovensku mali byť dostatočným varovaním pred prílevom podobne neintegrovateľných ľudí z arabských a afrických krajín na naše územie.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice