Rímska deklarácia – ďalší prejav v potieraní národných štátov v EÚ ?!

Rímskej deklarácie bola v Ríme dňa 25.marca 2017 podpísaná  predstaviteľmi 27 členských krajín Európskej únie. Zakotvuje princíp viacrýchlostnej Európy a záväzok všetkých členských krajín pracovať na  posilnení Únie prostredníctvom ešte väčšej integrácie a väčšej solidárnosti medzi jej členmi. Členské krajiny EÚ budú spolupracovať takým tempom a intenzitou, aby mohli postupovať v rovnakom smere.

Predstavitelia členských krajín EÚ v Ríme konečne pomenovali aj svojho hlavného súpera. Sú nim sily globálnej dynamiky, čo je z určitého pohľadu zvláštne, pretože tieto sily,  presnejšie nešpecifikované, nemôžu v skutočnosti byť pre EÚ súperom. Proti týmto silám chcú stať spoločne a vplývať na nich tak, aby bolo možné chrániť spoločné záujmy a hodnoty. Bruselská administratíva si musela po podpise Rímskej deklarácie vydýchnuť, pretože členské krajiny sa zaviazali, že budú pokračovať v rešpektovaní platných zmlúv.  Predseda Európskej komisie si myslí, že deklarácia je dobrým začiatkom pre širokú diskusiu o budúcnosti EÚ. Keďže nedošlo k žiadnemu veľkému konfliktu či veľkému sporu, deklarácia prispela k atmosfére narastajúceho optimizmu.

Dovolím si k tejto informácií pridať niekoľko svojich poznámok. Najprv k samotnému obsahu deklarácie. Nemám pochybnosť, že táto deklaráciu slúži výlučne iba pre vnútornú potrebu Bruselu a EÚ, pretože v zásade za pokojnej atmosféry zaviazala predstaviteľov jednotlivých členských krajín k poslušnosti v ďalších krokoch, ktoré budú organizované. Podpisy na deklarácií majú svedčiť práve o tom, ako bola formulovaná poslušnosť – ako očakávanie do budúcnosti. Vízia budúcnosti EÚ bola Rímskou deklaráciou postavená na akomsi princípe viacrýchlostnej  Európy. Keďže členské krajiny budú záväzne postupovať v rovnakom smere, znamená to, že svojim podpisom odklepli  požiadavku, že budú pracovať na posilnení Únie prostredníctvom väčšej integrácie a väčšej solidárnosti.

Po podpise Rímskej deklarácie je už celkom jasné, že ak budeme pozorne čítať aj medzi riadkami, zistíme , akú nečestnú hru hrá Brusel a EÚ s obyvateľstvom Európy.  A najmä, akú nečestnú hru prijali predstavitelia jednotlivých členských krajín EÚ, ak bez reptania  podpísali dokument, ktorý v skutočnosti zrádza národné záujmy a bude silne podkopávať štátnu suverenitu. Obsah deklarácie je na mieru „šitý“ na predstaviteľov členských krajín, ktorí sa vedomé upísali „diablovi“, že budú pomáhať pracovať na jeho plánoch a to bez ohľadu k tomu, čo si o tom všetkom môžu myslieť obyvatelia našej krajiny či EÚ.

Keďže sa v Ríme vopred zložila „vojenská prísaha“ na Brusel  a jeho administratívu, nebude možné splniť to, čo tvrdil predseda Európskej komisie. Prísaha predstaviteľov členských krajín a mizerný obsah deklarácie nemôže byť dobrým začiatkom pre širokú diskusiu o budúcnosti EÚ. Obsah deklarácie je totiž štylizovaný  na spôsob „prísahy“, nie k vedeniu vecných a odborných diskusií. Už teraz je možné povedať, že za širokú diskusiu o budúcnosti EÚ  nepokladám stretnutia predstaviteľov členských krajín  EÚ v Bruseli či niekde inde. Tam sa už nebude diskutovať, iba upresňovať spoločný postup, ako naplniť víziu.

A vízia pre EÚ je jasná, aj keď ju Rímska deklarácia pred jej obyvateľmi zakrýva či zastiera do rôznych  „sladkovodných“ pojmov: prebudovať EÚ na super štát, ktorý bude vládnuť nad národnými krajinami. A je to veľký rozdiel oproti tomu, čím by mala v skutočnosti EÚ byť. Tá by mala byť ( ostať ) organizáciou rovnoprávnych členských krajín na medzivládnom základe. Nič viac !  Záväzok predstaviteľov členských krajín k rešpektovaniu zmlúv znamená iba to, že sa nebude z ich úrovne skúmať, ako zreformovať, aj s možným a potrebným  a určitým spätným chodom, EÚ na organizáciu rovnoprávnych členských krajín. Potom je možné zdôrazniť, že s diskusiou o budúcnosti EÚ sa vôbec nepočíta ani na národnej úrovni  a za účasti obyvateľstva krajiny. Organizovanie diskusií s občanmi či ich spoluúčasti na rozhodovaní v záležitostiach členstva v nadnárodnej štruktúre  má byť povinnosťou vládnej moci. Vládna moc na Slovensku sa k vedomiu takejto povinnosti ešte nedopracovala. Predpokladám, že tak podobne to bude aj v iných členských krajinách EÚ, čo ukazuje na jednotu politickej elity, ktorá aj keď občas pracuje s výhradami, vždy sa vie prispôsobiť požiadavkám globálneho prediktora.

Náš premiér Róbert Fico  po slávnostnom summite šéfov  štátov a vlád 27 členských krajín EÚ povedal: „Nevidím iný životný priestor pre Slovensko, ako je Európska únia. A klame každý, kto tvrdí, že Slovensko by dokázalo prežiť ako nejaký neutrálny štát. A to je veľmi nebezpečné, ak niekto hlava – nehlava útočí  na európske inštitúcie. Nikto netvrdí, že sú dokonalé, ale nič dokonalejšie nemáme.“ Toto jeho vyjadrenie úplne korešponduje s obsahom Rímskej deklarácie a rovnako ako deklarácia  skutočné problémy EÚ zahmlieva a  obyvateľstvu krajiny či Európy ich znejasňuje.

Pán premiér nám ešte stále neprezradil, že všetky tie reči o EÚ sú iba o tom, aby pomohli zastrieť skutočný cieľ politiky politických elít: vybudovať  moderný super štát, ktorý nám má vládnuť. Ak niekto brojí proti inštitúciám a organizáciám EÚ, tak je to práve kvôli tomu, že im zástupcovia  členských krajín EÚ vedome a bez mandátu k tomu dávajú k dispozícií kompetencie, zásluhou ktorých sa stávajú nadriadenými zložkami moci Bruselu. A tak to ďalej pokračuje. Taktika viacrýchlostnej EÚ je práve o tom, aby sa podarilo zvládnuť tých, ktorí majú ešte pochybnosti o skutočnej vízií Únie a ktorých bude možné pokojne a priebežne spracovať v názoroch na potrebu mať vybudovaný super štát a postupne pripraviť jeho vyhlásenie či ustanovenie.

Alternatívou k súčasnej skrytej vízií EÚ o nastolení super štátu nie je v prvom rade Slovensko ako neutrálny štát. Alternatívou má byť EÚ ako  medzinárodná organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe, ktorým žiadny Brusel nebude rozkazovať, ale pre ktorých môže Brusel pracovať ako administratívna zložka podriadená záujmom národných štátov. Žiadny super štátny útvar nepotrebujeme v našej Európe. Ak by sa týmto smerom uberala EÚ, potom by bolo potrebné otvoriť k potrebným konzultáciám a reformám aj príslušné zmluvy, ktoré postupne pripravujú EÚ k dosiahnutiu stupňa zrelosti pre vznik super štátu.

Alternatívou k súčasnej skrytej vízií EÚ nie je Slovensko ako neutrálny štát, ale Slovensko ako suverénny štát, ktorý spoločne s ostatnými štátmi v priestore Európy spolupracuje na posilňovaní svojich vnútorných politik a zahraničnej politiky formou rôznych medzinárodných zmlúv a činnosti organizácií a inštitúcií ustanovených pre plnenie úloh dohodnutých na demokratických princípoch a na podpore občanov každého členského štátu.  Potrebujeme Európu spolupracujúcich národov, nie nový štátny útvar, ktorý bude vládnuť všetkým členským krajinám.

Preto nemôžem súhlasiť so stanoviskom  predsedu vlády SR,  že máme brať do úvahy argument o tom, že Slovensko nemôže prežiť ako neutrálny štát.  Z jeho strany ide o jasný propagandistický ťah, pretože ak by došlo k skutočnej reforme EÚ, tak všetky členské krajiny ostávajú v priestore vzájomnej spolupráce a pomoci, pričom z tohto rovnoprávneho postavenia národných politických subjektov nikoho nie je potrebné vylučovať. Strašenie občanov Slovenska neutralitou nedáva žiadny zmysel, a ak, tak iba ten, aby sa vzdali vzdoru proti dnes už jasnému zámeru vybudovať z EÚ super štát, ktorému sa národné štáty musia podriadiť.  Z tohto dôvodu je potrebné, aby si pán premiér uvedomil, že nejde o zdokonalenie existujúcich európskych inštitúcií, ale v prípade reformy EÚ  o ustanovenie nových inštitúcií, ktoré budú slúžiť členským krajinám  a budú podriadené ich moci.

Rímska deklarácia vyhlásila poslušnosť k platným zmluvám a preto zavládla v kruhoch nadnárodných politických elít optimistická nálada. Od nášho premiéra preto nemôžeme očakávať žiadne hrdinstvo, pretože on patrí k jadru politickej elity nadnárodných štruktúr, ktorí neumožnia „šprtať sa“ v podpísaných zmluvách a snažiť sa reformovať EÚ v záujme rozvíjania národných politík. Dôkazy o svojej vernosti EÚ v zmysle jej terajšej vízie podal už v minulom roku počas Predsedníctva Slovenska v Európskej rade.

Takže Rímskou deklaráciou je už definitívne jasné, že naša vládna moc nemá záujem o skutočnú reformu EÚ a preto potrebuje svojich obyvateľov strašiť neutralitou. Zároveň je jasné, že verejné zdôvodnenie politiky podpory vybudovania super štátu v Európe  sa nebude konať a k tomu potrebné diskusie sa s obyvateľstvom nebudú organizovať.  Preto bude na občanoch Slovenska, aby si sami pripravili podmienky pre vyjadrenie názoru, či  chcú žiť v novom štátnom útvare. Za takýchto podmienok prípadne ukončenie členstva v EÚ nebude žiadna tragédia a ani  to nebude o politike neutrálneho štátu. Bude to skôr nová príležitosť, pretože nová vládna moc na čele s novými politikmi bude mať vo svojich rukách celú oblasť zahraničnej politiky. A zahraničná politika je základom pre presadzovanie národných záujmov  a posilňovanie štátnej suverenity.

Teraz si dovolím uviesť citát z článku „Ovládli sme Európu a Merkelová tomu šéfuje zle…“, ktorý bol uverejnený  na stránke parlamentných listov dňa 25.3.2017.  Bývalý nemecký minister financií Oskar Lafontaine povedal o EÚ toto: „Dnes totiž máme nemeckú Európu. Teraz je správny čas na to, aby európska ľavica nechala vypracovať podobný plán B pre prípad, že do ťažkej situácie sa dostane ďalšia ľavicová vláda. V rámci transformácie by sme mali odstrániť Európsku centrálnu banku, ktorá nemá žiadnu demokratickú legitimitu. Euro sa stalo nástrojom  dominancie nemeckej ekonomiky a vlády nad Európou. Európska ľavica, ktorá chce demokraciu a sociálnu spravodlivosť, musí po skúsenostiach s Gréckom zmeniť celoeurópsku politiku a vybrať sa na novú cestu.“

Nech si čitateľ porovná citát z vystúpenia pána Róberta Fica a citát z rozhovoru s bývalým nemeckým ministrom financií. Pán Oskar Lafontaine  čo – to prezradil o tom, aká je v skutočnosti EÚ a zároveň načrtol, čo za súčasnej situácie má robiť európska ľavica. Ak sa nemýlim, tak Strana SMER – SD pod vedením Róberta Fica tiež patrí k ľavici ( aspoň podľa vyjadrenia ). Dá sa tušiť, že pohľad uvedených dvoch pánov na EÚ je diametrálne odlišný. Reč pána Róberta Fica je „slávnostná“ a so zámerom potvrdzovať svoju neochvejnú vernosť Bruselu. Hádajme spoločne, komu môžu byť adresované tieto slová prísahy: „A preto pokiaľ budem predsedom vlády, budem robiť všetko pre to, aby Slovenska republika bola dôveryhodným partnerom v tomto jedinečnom projekte.“ Bolo to adresované obyvateľom Slovenska alebo Bruselu a nadnárodným štruktúram ?  Z pragmatického hľadiska najskôr a najefektívnejšie to bude platiť vtedy, ak si bude každá strana myslieť, že to patrí jej. Môžeme ešte si vôbec myslieť a dúfať, že pán Róbert Fico ako ľavicový politik sa pridá k návrhu zmeniť celoeurópsku politiku a vybrať sa na novú cestu ?

Dovolím si  pripomenúť niečo zo stanoviska Aliance národných síl v Českej republike, ktoré bolo uverejnené pod názvom  „Prečo je nevyhnutné vystúpiť z EÚ, ako to urobiť a aká je alternatíva ?“ Teraz sa nezameriavam na otázku vystúpenia z EÚ, ale skôr na problémy, ktoré sú charakteristické  pre ČR a súvisia s jej členstvom v EÚ. Uvediem niekoľko voľne preložených citátov.

„Členstvo východoeurópskych krajín v EÚ je možné prirovnať ku kolonizácií. Výsledkom kolonizácie je fakt, že občania bývalého socialistického bloku sú občanmi druhej kategórie, lacnou pracovnou silou – modernými otrokmi, pracujúcimi za zlomok miezd, ale pri temer rovnakých životných nákladoch v porovnaní so západnými krajinami EÚ. Český zamestnanec má síce väčšiu produktivitu ako napríklad francúzsky či dokonca i nemecký, ale robí za trikrát menšiu mzdu…. Nemecké firmy na nás zarábajú ohromné peniaze. Z ČR tečie zahraničnými majiteľom tunajších firiem  okolo 300 miliárd Kč ročne ako renta. … Teraz je naplánovaný proces chudnutia celých regiónov rovnako ako státisícov ľudí a s tým súvisí i snaha dostať do našej krajiny čo najviac zahraničných robotníkov z východu s predstavou, že tí budú pracovať za ešte nižšie mzdy než Češi.“

„Cestou rozpredaja štátu došlo k ožobráčeniu národa a tým k zhoršeniu fiškálnej politiky. Pod taktovkou EÚ dochádza k bezbrehej korupcií, deformovaniu práva, likvidácie rodiny ako základu štátu, dlhodobo mediálne protinárodnej propagande, rozpadu školstva, podpore protinárodného multikulturalizmu, podpore protinárodných neziskoviek. Banky u nás nie sú české, ale nemecké, rakúske, belgické a nemajú najmenší dôvod povzniesť tie české firmy na úroveň svojich domácich nemeckých, rakúskych a iných firiem. …Všetko sme odovzdali zahraničným investorom. …Privatizačným procesom sme docielili úplnú závislosť na nemeckom priemysle – teda bolo docielené toho, o čo usiloval napríklad Hitler, ale inými, mäkkými prostriedkami.“

„EÚ žije s peňazí krajín platiacich príspevky, ktoré sú členmi tejto medzinárodnej organizácie, ale nemusí sa im nijako zodpovedať. Dnes sa EÚ nezodpovedá ani národným vládam členských krajín. Únia sa stala korporáciou kontrolujúcou Európu, ktorá potláča akúkoľvek národnú vôľu. Národné vlády dnes nemajú žiadnu možnosť ovplyvňovať rozhodovanie Európskej rady a ďalších štruktúr ( s výnimkou Nemecka a čiastočne Francúzska ). Stáva sa očividným, že ju riadi nadnárodná globalistická štruktúra, konajúca v záujme transnacionálnych  skupín.“

O problémoch pomenovaných v stanovisku Aliancie národných síl a v tomto článku citovaných sa dá diskutovať a hľadať aj riešenia.  Navrhujú sa tri riešenia. Prvé riešenie súvisí s rozhodnutím ukončiť členstvo v EÚ. Druhá možnosť je zostať v EÚ a čakať na jej rozpad. Zaujímavá je z určitého pohľadu tretia možnosť. Česká republika má možnosť stať sa súčasťou jadra EÚ a tak je možné z nej definitívne urobiť totálnu kolóniu Nemecka. Pripomínam, že myšlienka byť v jadre EÚ je aj myšlienkou pána premiéra Slovenskej republiky, len on túto myšlienku nespája s istotou, že sa staneme kolóniou Nemecka.

Existuje ešte málo dôvodov na potrebu reformovať EÚ nie v záujme nadnárodných štruktúr, ale v záujme práve členských krajín ? Myslím, že tých dôvodov je postačujúce množstvo. Niektoré sú popísané aj v stanovisku Aliancie národných síl Českej republiky.  Po Ríme však k tým dôvodom pre reformu EÚ  môžeme pridať ďalší dôvod. Rímska deklarácia  potvrdzuje, že v rámci EÚ žiadne demokratické inštitúty sa nebudú rozvíjať a teda, že ani žiadna reforma sa nepripravuje a ani nebude.  Namiesto toho máme podporovať výzvy predstaviteľov 27 členských krajín EÚ o bezpečnej Európe, o priestore pre silné sociálne politiky, o spoločnom európskom smerovaní, o silnejšej Únií v otázkach zahraničnej politiky. Tieto výzvy obsiahnuté v Rímskej deklarácií nášho premiéra  Róberta Fica priam očarili. Ale môžu takéto výzvy očariť aj občanov Slovenska či Európy, ak vidia, že politika EÚ je o niečom inom. Odpovedala Rímska deklarácia na otázku, prečo a k čomu má viesť snaha o ešte väčšiu integráciu a ešte väčšiu solidárnosť ?

Rímskou deklaráciou je potrebné sa dať vyviesť z omylu, že EÚ bude možné reformovať, len je k tomu potrebná politická vôľa. Omyl spočíva v tom, že Brusel sa môže postarať o reformu EÚ. Brusel to neurobí. Reformu EÚ, ktorá má vyjadrovať skutočné záujmy národných krajín a ich štátnych útvarov je možné v skutočnosti presadiť iba zdola, od občanov členských krajín a nimi volených zástupcov, ktorých je potrebné prebudiť k tomu, aby posilňovanie svojich národných politik hľadali vo vzájomnej a rovnoprávnej spolupráci. Pre skutočnú reformu EÚ je veľmi dôležité, aby vládna moc každej krajiny pripravila v spolupráci s občanmi svoje návrhy k tomu, ako môže vyzerať  činnosť EÚ ako medzinárodnej organizácie rovnoprávnych národov na medzivládnom základe a aby sa od nich mohli začať odvíjať príslušné konzultácie, debaty, oponentúra, verejné prezentácie a podobne.

Robiť dobrú politiku v prospech svojich občanov môže národná vláda robiť len vtedy, ak sa z filozofického hľadiska dokáže zorientovať v problematike jednoty a mnohosti a ak z praktického hľadiska dokáže odolať vplyvom nadnárodných štruktúr a ich politických a ekonomických elít. V každom prípade je to téma pre filozofov našej spoločnosti, aby dostupným spôsobom ukázali na problém jednoty a mnohosti a odporučili občanom a politikom zorientovať sa. Ja iba pripomeniem, že pragmatizmus ako filozofický smer urobil správny krok v tom, že dokázal zriecť sa tak absolútneho monizmu ako aj absolútneho pluralizmu. Niekde medzi týmito krajnými pozíciami sa „pohybuje“ otázka jednoty EÚ, čo znamená, že je možné hovoriť o rôznych typoch a stupňoch jednoty.

K čomu odkazuje doterajší politický proces v EÚ ? Že je zorientovaný v smere absolútneho monizmu, ktorý sa národným štátom ako „členom“ mnohosti ( plurality ) neustále rôznymi spôsobmi vnucuje, presadzuje. Rímska deklarácia potvrdila, že zachovanie či obnova národnej suverenity a nezávislosti na vzťahu k byrokratickým a centralistickým organizáciám a inštitúciám  EÚ nemá žiadnu prioritu a takáto politika sa jednoducho odmieta. Rímska deklarácia potvrdila, že predstavitelia 27 členských krajín EÚ v rozpore so svojim poslaním ako národných politikov neustále hľadajú príležitosti na masírovanie vedomia obyvateľov svojich krajín, že EÚ má legitimitu k tomu, aby hájila záujmy každého národa. To je ten politický podvod páchaný na občanoch členských krajín. V skutočnosti táto legitimita prináleží len každej národnej vládnej moci. Z úrovne Bruselu nie je možné kompetentne rozhodovať o osudoch obyvateľstva členských krajín.  A predstavitelia členských krajín môžu svoju podporu absolútnemu monizmu ( jednote ) zdôvodňovať svojim politickým estetizmom ( k tomu viď napríklad Róbert  Fico, ktorý EÚ pokladá  za  jedinečný ( ! ) projekt.

Dá sa schematický naznačiť, ako sme v rámci EÚ pokročili v smere absolútneho monizmu ? Myslím si, že sa to dá. Obrazne povedané, na ceste k vrcholu jednoty – absolútnemu monizmu blížime sa k predposlednému stupni, ktorým je ustanovenie super štátu ( akejsi federálnej únií ). Politické elity nám priamo či nepriamo naznačujú, že iba jednotná Európa  dáva zmysel životu obyvateľov EÚ. Ak EÚ chce byť  silnejšia v otázkach zahraničnej politiky, znamená to, že iba jedno: definitívne sa uzatvorí  a zruší povinnosť predstaviteľov národných štátov presadzovať národné záujmy. Zahraničná politika EÚ riadená  Bruselom je úplne niečo iné ako rešpektovanie pravidla, že národný záujem krajiny sa presadzuje cez jej zahraničnú politiku. Toto by mal ovládať každý múdry politik.  Zároveň by to mal byť aj jeden z dôvodov, ktoré umožnia predstaviteľovi krajiny odmietnuť podpis Rímskej deklarácie. Nikto to z národných politikov neurobil. Ak by som mal vyhodnotiť podľa slovníka zavedeného boja proti extrémizmu, tak ak takéto správanie sa politikov nechcem nazvať zradou národných záujmov, potom radšej použijem slovné spojenie, že v prípade podpisu Rímskej deklarácie ide o jasný prípad politického extrémizmu.

Rímskou deklaráciou bude možné dokončiť  proces premeny EÚ na super štát a definitívne sa „uvelebiť“  na predposlednom stupienku absolútneho monizmu. Bude to konečné riešenie otázky jednoty EÚ ?  V rámci EÚ pôjde o konečné riešenie, avšak ostáva ešte posledný stupienok pomyslenej pyramídy – vrchol zjednotenia politickej moci v rámci sveta.  Premenou EÚ na super štát vzniknú ideálne podmienky pre nastolenie totálnej svetovlády. Cesta k totálnej svetovláde sa pripravuje už dlhé roky, pričom táto cesta nie je nikdy oficiálnou kampaňou politiky.  Jedná svetová vláda – to je najhroznejšia plánovaná totalita všetkých čias, pretože pôjde o svetovládu s absolútnou mocou.

Čo je dnes charakteristické pre EÚ ? Na svojej ceste k absolútnemu monizmu ( jednote ) si nemôže dovoliť rozvíjať EÚ ako demokratický právny štát. Nepripúšťa sa opozícia a iný názor. Vyhlásenia či deklarácie sú smernice, ktoré sa majú plniť. Ani v Rímskej deklarácií sa nedočítame žiadnej zaujímavej myšlienky o posilňované demokracie v rámci EÚ. EÚ, ak má ďalej existovať, má byť založená na myšlienke takej jednoty, ktorá má za úlohu posilňovať národný záujem a štátnu suverenitu. Ostáva mi preto pripomenúť  tieto slová Margaret Thatcherovej: „V základoch pevného a spoľahlivého medzinárodného poriadku musí byť úcta k národom a národným štátom…Akékoľvek pokusy odstraňovať rozdiely medzi národmi alebo spojovať rôzne národy s odlišnými tradíciami  v jeden umelý štát skončí s najväčšou pravdepodobnosťou neúspechom, možno krvavým.“

Na záver mám iba jedno želanie. Aby sa na Slovensku našiel politický subjekt či skupina iniciatívnych ľudí, ktorí dokážu pripraviť návrh reformy EÚ ako medzinárodnej organizácie pre potreby jej rovnoprávnych členských krajín v záujme posilňovania národných politik  a budú ochotní tento návrh verejne prezentovať a tým vstúpiť do politickej arény  o získanie podpory občanov – voličov. Naša súčasná vládna moc na zásadné zmeny nemá chuť reagovať, hoci pán Róbert Fico sa nedávno zmienil aj o tom, že ľudia potrebujú zmenu.

V záujme budúcnosti Slovenska je potrebné nájsť iniciatívnu skupinu ľudí, ktorá pripraví návrh reformy EÚ ako programovú zmenu. Táto skupina, zatiaľ bez identifikácie, bude mať na základe programovej zmeny morálne právo vstúpiť na základe volieb do politiky a v súlade s pripraveným návrhom reformy začať usilovne pracovať.  Je veľmi dôležité, čo si svojimi dnešnými postojmi, myšlienkami, aktivitami a politikou vládnej moci privoláme z budúcnosti. Ak sa presadí existencia EÚ ako super štátu, tým veľmi posilníme vytvorenie všetkých podmienok k tomu, aby bola nastolená totalitná svetovláda, aby bola myšlienka absolútnej jednoty zrealizovaná ! Ak bude EÚ fungovať na inom princípe  – ako medzinárodná organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe, potom to bude predstavovať silnú hrádzu proti globálnym silám, respektíve globálnej dynamike. Z môjho pohľadu záväzok predstaviteľov členských krajín EÚ, že budú chrániť spoločné záujmy a hodnoty EÚ proti globálnej dynamike, sú jednoducho naprogramovaným výmyslom.

Čo je teda skutočnou hrozbou aj pre Slovensko, ak bola podpísaná Rímska deklarácia ?  Skutočnou hrozbou je to, že vládna moc totálne zneužije svoju moc v prospech odovzdania všetkej požadovanej moci do Bruselu. Pre vládnu moc je dôležité, aby sa nikto zásadným spôsobom nezamýšľal nad tým, čo v skutočnosti do života v priestore EÚ môže prinášať aj Rímska deklarácia.  A práve v tomto období sa u nás veľmi vážne orientuje naša verejnosť či občianstvo na Mečiarove amnestií. Sme zamestnaní deň čo deň  výzvami k jednotnej EÚ a k nastoleniu spravodlivosti vo veciach  amnestií. Presmerovanie myšlienok občanov na iné problémy je dôležitou súčasťou politiky a jej propagandy.

Dušan Hirjak