Kde bolo, tam bolo, chcela som poslať mejl. Mejl skupine ľudí, s ktorou si občas dopisujem, lebo ani oni nie sú ľahostajní k dianiu v našej vlasti, naopak sú činorodí, keď je Slovensko v ohrození. No ako vravia Česi, „skutek utek“. Alebo, ak použijem slovenské porekadlo, „akoby hrach na stenu hádzal“ – presne tak sa mi dogúľal späť (v podobe 450 červených guľôčok semaforu a informácie, že správu zablokovali) celý súbor mejlov, ktorý som sa pokúsila poslať.
Ak sa vám také čosi stane po prvý raz – najprv v údive vyvaľujete oči, čo sa to deje, a potom sa vás zmocní absolútna bezmocnosť voči bezbrehej cenzúre, ktorá bez akýchkoľvek rozumných pravidiel rozhoduje o tom, čo si smieme a čo nesmieme posielať elektronickou poštou.
A akýže nebezpečný materiál som to chcela rozposlať, že „musela“ zasiahnuť oná „vyššia moc“ a so všetkou úctou k slobode slova mi v tom zabrániť? Chcela som informovať adresátov, že práve vychádza nová kniha Štefana Harabina Srdcom a svedomím (Rozhovor o problémoch, o ktorých nám zakazujú hovoriť) a že si ju záujemcovia môžu objednať na stránke https://www.izkona.sk/akcia/
Tu sa mi už rozum nielen zastavuje, ale začína spätkovať. Je azda informácia o knihe sudcu najvyššieho súdu dnes už považovaná za prečin či zločin? Toto má byť tá „intuitívna, efektívna a užitočná e-mailová služba“, ktorú Gmail propaguje vo svojej reklame?
Musím priznať, nestalo sa mi to prvý raz. Prvý raz mi správu zablokovali, keď som rozposielala informačný mejl o tom, že vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšla vynikajúca kniha na tému utečencov Nezvládneme to! od Katje Schneidtovej. Vtedy niektoré mejly adresátom zablokovali a vrátil sa mi tiež ako červený semafor, iné správy adresátom síce prešli, ale s červeným varovaním: Pozor, chcú vám ukradnúť osobné údaje! Niektorí, čo takto „dozdobený“ mejl dostali, mi poslali skrínšot s informáciu, akou metamorfózou správa odo mňa cestou k nim prešla.
Aj ja som raz dostala mejl s takýmto varovaním: Nad správou od dobrého známeho, o ktorom s istotou viem, že nemá hobby kradnúť osobné údaje, sršal červený riadok s vyššie uvedeným varovaním. Normálny človek sa vydesí a správu, prirodzene, ani neotvorí. Nik predsa nechce byť hanebne okradnutý. Ja som to vtedy riskla a správu som otvorila. Červenou hrozbou obohatil Gmail článok o zamlčiavaných informáciách pri transplantácii orgánov – zase jedna téma o ktorej je tabu hovoriť.
Keď to zhrniem a podčiarknem: v akom Kocúrkove to žijeme? Premýšľajúcich Slovákov zahnali kamsi do kúta a každému, kto z toho kúta vystrčí nos, tresnú po hlave. A z mediálnych reproduktorov nám púšťajú odrhovačky o slobode slova tak hlasno, aby sme ani vlastné slobodné slovo nepočuli.
Povedzte, nie je toto náhodou náš domov? Nemá tu byť počuť náš hlas? Vskutku je najvyšší čas na zmenu – ale nie pod falošnými vlajkami, pod ktorými zvoláva na námestia mimovládny sektor. Dozrel čas na národnooslobodzovací boj, pravdaže nie so zbraňou v ruke – tam by nás tiež radi dohnali. Nevyhnutne potrebujeme zjednotenie a nastolenie našich osobností na posty k službe národu.