Zachvejte sa národy! Blíži sa súd! Neuniknete mu!

Už veľa krát bol predpovedaný koniec sveta. Nič sa však nestalo a všetko ide ďalej ako pred tým. A na základe mnohých nesplnených predpovedí konca sveta sa mnohí ukolísavajú v domnienke, že sa už ani nič nestane.

Sme však naozaj v bezpečí? Skutočne nám nič nehrozí? Predsa len sú tu znepokojivé slová ľudového úslovia, hovoriace o tom, že „bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?

A nebolo vari dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?

Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod aj na úkor blížneho.

Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.

Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!

Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom. To jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia. No a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.

Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.

Žiaľ, ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.

Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.

Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.

Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.

Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.

Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.

Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú …poslednú tehlu.

Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide totiž o železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe, nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!

Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý zrútenie zapríčinil.

A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.

To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!

O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:

„Pretože ste opovrhli týmto Slovom

a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť

a o ne sa opierate,

preto vám táto neprávosť

bude ako hroziaca trhlina

v zdanlivo nedostupnej hradbe,

ktorá sa zrúti náhle, neočakávane

a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,

nemilosrdne a na prach,

že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,

ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby

alebo načrieť vody z mláky.“

A hoci pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie. Musí nám priniesť, pokiaľ sa nezmeníme!

Bude však naša civilizácia ochotná sa zmeniť, aby sa vyvarovala skaze?