Kultúra, akulturácia a asimilácia

Neostrosť pojmu kultúra a rozmanité definície, s ktorými sa operuje vo výskumnej praxi jednotlivých disciplín vyústili aj do paradoxnej požiadavky, aby sa slovo kultúra vyradilo zo slovníka, lebo nemá nijakú analytickú hodnotu.

Nie je bez zaujímavosti, že dnes práve tieto disciplíny orientujú svoje reflexie a skúmania medzi krajné póly, reprezentované jednak etnicitou, etnikom, jednak antropocentrizmom. Aj chápanie kultúry osciluje medzi týmito krajnými pólmi, pričom na jednej strane prostredníctvom kultúry vyjadruje špecifickosť ľudského druhu, to, čo nás odlišuje od iných biologických druhov, a na strane druhej skrz kultúru vyjadrujeme rozmanité formy sociálnej existencie, rozličné podoby bytia človekom. [1]

Rok 2008 bol Európskou komisiou vyhlásený za rok interkultúrneho dialógu, ktorý mal priniesť predadenie mnohých strategických priorít EÚ. Téma interkultúrneho dialógu zahrňovala mnoho oblastí a mal posilniť angažovanosť štruktúr EÚ vo veci solidarity, dôstojnosti, slobody a spoločných hodnôt demokracie a právneho štátu. Pri pohľade na konkrétnu realitu sa však ukazuje, že občania EÚ mnohé iniciatívy aj oného roku pokladajú za neživotné abstraktné konštrukty. Výzvy globalizácie a postmodernizmu s jeho skepticizmom, multikulturalizmom, etnocentrizmom a relativizmom nanovo oživili rozličné pokusy definovať postavenie človeka.

KULTÚRA

Kultúra je spravidla definovaná ako súbor zvykov, vzťahov, inštitúcii, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. Pojem kultúra z antropologického hľadiska má svoj pôvod v antickom staroveku, pochádza z latinského colo, resp. colere. V stredoveku ma pojem kultúra hlavne silný náboženský obsah.[2]

Vzostup a kariéra pojmu kultúry sa datuje od osvietenstva, ktoré ho spojilo aj s postavením človeka vo svete a s ideou humanity, ľudskosti vôbec. Osvietenstvo začalo so systematickou analýzou kultúry ako zrkadla, prostredníctvom ktorého sa dozvedáme čosi podstatné nielen o iných vzdialených cudzích kultúrach, ale aj sami o sebe. [3]

Aktuálnosť pojmu kultúry ako súčasti explanácie a interpretácie je očividná tam, kde sa snažíme objasniť konflikty dnešného sveta, či  ich už objasňujeme ako ekonomicky – zápas o zdroje, politicky – zápas o nadvládu a moc, alebo kultúrno-civilizačné hodnotové konflikty ako nezamýšľané dôsledky konania. Pri pohľade na rozmanité konflikty a napätia vo svete, ale aj v jednotlivých krajinách EÚ[4] to vyzerá tak, že univerzálnym fenoménom je zaujatie  vo vzťahu k vlastnej identite, presadzovanie práva na inakosť a vlastný životný štýl, zápas o uznanie vlastnej svojbytnosti a interpretácie sveta.[5]

Evolučná rozmanitosť európskej kultúry a civilizácie má pevné ukotvenie na antické, židovské a kresťanské kultúrne dedičstvo. Aby nedošlo k rôznej interpretácii významu uvedených pojmov, musíme ich jednoznačne definovať.  Prívrženci multikulturalizmu totiž tvrdia, že Európa bola vždy multikultúrna a vyzdvihujú jej historickú multikultúrnosť. Omyl, Európa bola vždy kultúrne rozmanitá, od obci k obci, od mesta k mestu, od regiónu k regiónu, od národa k národu až po Rímsky Západ a Byzantský Východ.  Nebola však multikultúrna – stále to bola jedna, monokultúrna civilizácia s jej pevným hodnotovým ukotvením na antické, židovské a kresťanské kultúrne dedičstvo.  Postmoderná relativizačná kultúrna rozmanitosť, ktorú v európskej spoločnosti presadzujú neomarxisti, je bez hodnotového ukotvenia.  Neomarxisti zámerne stierajú rozdiel medzi kultúrnou rozmanitosťou a multikultúrnoťou. Multikultúrnou a rasovo rozmanitou sa mohla Európa stať v intenciách ideológie multikulturalizmu prakticky výlučne masovým importom príslušníkov neeurópskych kultúr a rás.[6]

AKULTURÁCIA

Pojem akulturácia, sa používa rovnako v etnológii a v sociológii ako aj v príbuzných disciplínach či subdisciplínach, ba i v mnohých humanitných a spoločenských vedách. Jeho používanie je známe už koncom XIX. Storočia, avšak za systematické reflexie vďačíme severoamerickým antropológom. Popularizovaný etnologickou kulturologickou školou a celosvetovo rozšírený v 50-tych rokoch minulého storočia, označujeme nim všeobecne proces spoločenských a kultúrnych zmien.

Podľa Francoisa Grina, akulturácia označuje mechanizmy osvojovania a socializácie, integráciu jedinca do prostredia, ktoré je mu cudzie, a dôslednejšie procesy  a premeny, ktoré sú spôsobené interakciami alebo priamymi a dlhodobejšími kontaktami medzi rôznymi etnickými skupinami v stave invázie, kolonizácie alebo migrácie, či už ide o výmeny alebo prepožičiavanie, zrážku, prípadne odmietnutie, asimiláciu alebo akomodáciu, synkretizmus alebo reinterpretáciu. Jedná sa o proces kultúrnej a spoločenskej premeny, ktorá je vyvolaná stretom dvoch alebo viacerých predtým oddelených kultúrnych alebo civilizačných systémov. [7]

Akulturácia je proces ktorým si jedinec od narodenia postupne osvojuje podstatné prvky kultúry svojej skupiny. Taktiež je to tlak na jednotlivca alebo skupinu, ktorá musí svoju kultúru prispôsobiť alebo zameniť za inú v dôsledku emigrácie, zmeny triedy alebo nadobudnutia iného statusu. [8] Čo kedy a ktorá kultúra prevezme, závisí tiež od množstva faktorov – od ekonomickej sily kultúry, od vplyvu masových médií, od pevnosti hodnotových orientácií, od životného štýlu, od kohézie sociálnej skupiny a ďalších. Vo svojich ďalších dôsledkoch môže viesť až ku kultúrnej integrácii v podobe asimilácie jednej kultúry druhou. [9]

Aj pápež Ján Pavol II. použil pojem akulturácia, v danom období pre teológiu nový pojem, ako synonymum pojmu inkulturácia, avšak upresňujúc, že tento neologizmus dokonale vyjadruje jedno zo základných prvkov veľkého tajomstva inkarnácie. Vývojom teologického pojmoslovia sa po čase a v rôznych teologických kruhoch začal zase viac uprednostňovať pojem inkulturácia. [10]

ASIMILÁCIA

Asimilácia je proces začlenenia menšinovej kultúry do väčšinovej takým spôsobom, že príslušníci menšinovej kultúry si osvoja väčšinovú. Mnohokrát sa uskutočňuje pod mocenským tlakom väčšinovej kultúry. [11]

O násilnej asimilácii tak môžeme hovoriť vtedy, ak sa štát snaží rôznymi formami vytvárať tlak na národnostné menšiny – napríklad vo forme jazykových zákonov, ktoré uprednostňujú a chránia výlučne štátny jazyk, nerozvíja vo svojej hospodárskej politike regióny, kde žijú menšiny, neumožňuje svojim menšinám vzdelanie v materinskom jazyku. [12]

V historickom kontexte násilná asimilácia mala čiastočne za následok rozpad Uhorska, neskôr i Československa. Skutky arogantných aristokratov, maďarských elít i intelektuálov v XIX. a začiatkom XX. storočia neboli schopné prijať, chápať a akceptovať záujmy nemaďarských národov, odmietli prijať kompromis spoločných hodnôt a zvolili cestu násilnej asimilácie. Vyvolali tým taký antagonizmus medzi maďarským a nemaďarským obyvateľstvom, že jeho rozpad  sa stal nevyhnutnosťou. [13]

Existuje však aj prirodzená asimilácia, ktorá je zjavná na národnostne zmiešaných územiach, a jej hlavnou príčinou sú zmiešané manželstvá. Je to pomalý dej, ktorý môžeme považovať za celkom prirodzený.[14]

Novou formou asimilácie je Európska únia, hoci sa ešte ani nestihla konštituovať ako štát s jedným politickým národom, pretože to, čo národ naozaj spája, teda nacionalizmus a vlastenectvo, to ona odmieta a pohŕda nimi. EÚ stavila na ideológiu multikulturalizmu, pomocou ktorého chce európske národy zničiť, aby mohla vytvoriť jeden politický multikultúrny euronárod. Takýto multikultúrny euronárod bez identity a lojality sa môže stať ľahkou korisťou kohokoľvek  a  scenár z  11.septembra 1683 by sa nemusel opakovať.[15]

V rámci asimilačných procesov,  či procesov integrácie dochádza u jazykových menšín k tzv. zmene – posunu jazyka(language shift). John Edwards pripomína, že táto zmena reflektuje sociopolitickú zmenu,  Fishmann zase, že spôsobuje drastickú a hlbokú kultúrnu zmenu. [16]

ZÁVEROM

Ako Damoklov meč visí nad Európou hrozba kultúrneho rozpadu. Zmiešavanie rôznych kultúr, etník a náboženstiev v jednu masu, s cieľom rozleptať pôvodné národy. Jeden príklad za všetky sú Cigáni[17], aj keď žijú uprostred európskej kultúry, nedokázali až na malé výnimky akceptovať a prijať európsku kultúrnu úroveň a európske hodnoty. Za niekoľko sto rokov sa nedokázali integrovať tobôž nie asimilovať.

Európske elity chcú Európu regiónov nie národných štátov, preto podporujú proces drobenia pod záštitou voľnosti a slobody. Z histórie vieme, že koexistencia dvoch rozdielnych kultúr vždy znamenala porážku jednej tou druhou a jej postupné pohltenie. Príčinu úpadku európskej civilizácia  a kultúry treba hľadať v multikulturalizme. Je rovnako totalitný ako komunizmus, nacizmus a fašizmus. Má na svedomí rôzne zvrátenosti, ktoré majú za cieľ degeneráciu a zhlúpnutie ľudí, ktorí následkom toho strácajú vitalitu a schopnosť bojovať za vlastné záujmy. Títo, prevažne nástupcovia Frankfurtskej školy, vytvorili brilantný postup vymývania mozgov, aby to Európania a hlavne mládež nepostrehli. [18]

Slováci zavrhli pohanstvo. Zachovávajú zákon kresťanský. Ale máme mnoho nepriateľov, ktorí nás chcú odviesť od tradícií sv. Emeráma, Adalráma, Pribinu a Koceľa. Chcú nás zaviesť na hladké chodníky materializmu a pôžitkárstva. Dedičstvo otcov, zachovaj nám Pane![19]

MIRKO KAŠUBJAK

ZDROJE:

[1] SEDOVÁ, T.: K metodologickému významu pojmu kultúry. Bratislava : Filozofický ústav SAV. 2017. s. 633-642.

[2] Dostupné na internete: https://cgsm.edupage.org/files/1._Charakteristika_kultury.doc (17.6.2018).

[3] SEDOVÁ, T.: K metodologickému významu pojmu kultúry. Bratislava : Filozofický ústav SAV. 2017. s. 633-634.

[4] Aj „civilizovaná“ Európa má svoje chyby. Väčšia časť súčasných sporov má svoj pôvod v histórii.   Belgicko – permanentné konflikty medzi Valónmi a Flámmi. Rozpad Juhoslávie. Kosovo. Baskovia v Španielsku. Konflikty medzi protestantmi a katolíkmi v Severnom Írsku.

[5] SEDOVÁ, T.: K metodologickému významu pojmu kultúry. Bratislava : Filozofický ústav SAV. 2017. s. 640-641.

[6] FENDEK, P.: Súmrak európskej civilizácie. Bratislava : Inštitút národnej politiky. 2015. s.54-55.

[7] PRUŽINEC, T.: Ako rozumieť pojmom akulturácia, enkulturácia a inkulturácia? In: Viera a život, časopis pre kresťanskú orientáciu, roč. XV. (2005), č.1, s.59-65.

[8] Dostupné na internete: https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fva/akulturacia.html (17.6.2018).

[9] Dostupné na internete: https://referaty.atlas.sk/odborne-humanitne/psychologia/40515/?print=1 (17.6.2018).

[10] PRUŽINEC, T.: Ako rozumieť pojmom akulturácia, enkulturácia a inkulturácia? In: Viera a život, časopis pre kresťanskú orientáciu, roč. XV. (2005), č.1, s.59-65.

[11]Dostupné na internete: https://www.pdf.umb.sk/~lrovnanova/MKV_vychodiska_pojmy_Pg_30508.pdf (17.6.2018).

[12] Dostupné na internete: https://www.pdf.umb.sk/~lrovnanova/MKV_vychodiska_pojmy_Pg_30508.pdf (17.6.2018).

[13] FENDEK, P.: Súmrak európskej civilizácie. Bratislava : Inštitút národnej politiky. 2015. s.25.

[14]Dostupné na internete: https://madari.sk/otazky-a-odpovede/madari-na-slovensku/ake-su-priciny-asimilacie (17.6.2018).

[15] FENDEK, P.: Súmrak európskej civilizácie. Bratislava : Inštitút národnej politiky. 2015. s. 25–26.

[16] Dostupné na internete: https://is.cuni.cz/webapps/zzp/download/150010075 (17.6.2018).

[17] Cigán – príslušník antropologickej skupiny indického pôvodu rozptýlení po svete a sčasti dodnes vedúci potulný život

[18] DUDÁŠ J.: Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov. Turany : P+M, s.r.o. 2017. s. 52-53.

[19] Andrej Hlinka, úryvok z Pútnika svätovojtešského – kalendár 1934, s.33-34.