ANTONIO GRAMSCI

V dobe, keď v Rusku prebehla boľševická revolúcia, vládlo presvedčenie, že sa „robotnícka“ revolúcia rozšíri do Európy a možno aj do SŠA. No nestalo sa. Komunistická internacionála (Komiterna), začala sa zaoberať dôvodmi neúspechu, a na Leninov popud sa koncom roku 1922, v moskovskom Inštitúte Marxa a Engelsa uskutočnil kongres Kominterny.

Cieľom kongresu bolo vyjasniť si plán marxistickej kultúrnej revolúcie a stanoviť prostriedky ako ju uviesť do života. Okrem iných sa kongresu zúčastnili Gyorgy Lukács a Willie Munzenberg. Jeden konzervatívny novinár napísal o vtedajšom zraze Kominterny, že pre západnú civilizáciu je zhubnejšia viac ako boľševická revolúcia sama.

Keďže Lenin v roku 1924 umiera, Stalin ktorý ho nahradil, považoval Lukácsa a jemu podobných za revizionistov, a preto sa Lukácsove spisy stali na piatom kongrese Kominterny terčom kritiky. Lukács sa však ešte v roku 1922 podieľal na stretnutí marxistický zameraných sociológov, ktoré neskôr viedlo k zrodu tzv. Frankfurtskej školy.[1]

       Model tzv. propagandy hegemónie, ktorý vo vzťahu k masovým médiám, hlavne na základe vedeckej práce Karla Marxa, v 30. rokoch 20. storočia rozvinul Antonio Gramsci. Bol veľmi sklamaný vývojom v SSSR, preto sa považuje za nepriameho zakladateľa neomarxizmu.  Frankfurtskú školu ďalej predstavujú hlavne mená renomovaných sociálnych vedcov, ako sú Theodor Adorno, Max Horkheimer, Walter Benjamin, Herbert Marcuse, Jurgen Habermas alebo Erich Fromm. [2] Tento text sa bude venovať niektorým ideám Antonia Gramsciho.

1   HLAVNÝ NEPRIATEĽ

Antonio Gramsci (1891-1937), filozof, politik, politológ, kulturológ, publicista, zakladateľ týždenníka L’Ordine Nuovo, revolucionár a Mussolinim väznený mučeník, lingvista, obhajca autentických tzv. organických intelektuálov, humanizmu a vzdelanosti.[3]

Narodil sa na Sardínii, študoval filozofiu na Turínskej univerzite, neskôr vstúpil do Socialistickej strany Talianska a redigoval časopis L’Ordine Nuovo. Krátko po založení Talianskej strany v roku 1921 z obavy pred uväznením ušiel z Talianska do Sovietskeho zväzu. Tam šokoval svojich poslucháčov, keď odmietol tradičné všelieky marxizmu, a tvrdil, že Marxov vysnívaný robotnícky raj na zemi nebude možné dosiahnuť , pokiaľ budú masy v područí kresťanskej kultúry. [4]  Na rozdiel od iných bol Gramsci nadaný pozorovacím talentom a dospel k záveru, že Rusi neboli obrátení komunizmu, hnusil sa im. Pre Rusov znamenala pôda, viera, rodiny, ikony a matka Rus oveľa viac, ako akákoľvek robotnícka solidarita. Došiel k záveru, že Rusom bránili prijať komunistickú revolúciu ich kresťanské duše.[5] Nepriateľom číslo jedna pre Gramsciho  teda nebol kapitalizmus, ale rímskokatolícka cirkev.

2   KULTÚRA A FILOZOFIA

Na rozdiel od klasického marxizmu, ktorý sa zameral najmä na ekonomické vzťahy, si Gramsci uvedomil, že práve kultúra je nielen nevyhnutná súčasť kvalitatívnej zmeny ale najmä prostriedok pretvorenia spoločnosti a upevnenia revolučnej spoločnosti. Týmito myšlienkami predurčil vývoj nielen neomarxistickej a post-marxistickej filozofie, ale aj Britské kultúrne štúdia a štrukturalizmus. V Gramsciho úvahách kultúra zaujíma významné miesto, chápe ju ako nevyhnutnú nadstavbu v pokuse o sociálnu zmenu. Boj medzi triedami, musí podľa Gramsciho  druhý raz zahŕňať aj kultúrnu dimenziu a súhlas nižších tried. Sila a konsenzus sú dva základy správania sa moderných štátov, dva piliere hegemónie.[6]  Zmena kultúry si však vyžaduje „dlhý pochod inštitúciami“ – umením, filmom, divadlom, seminármi, novinami, médiami. Jedna za druhou musia byť dobyté, premenené a spolitizované na revolučnú agentúru. Potom by mal byť ľud pozvoľna vzdelávaný k tomu, aby revolúciu „pochopil“ a uvítal. [7] Jej cieľom bolo  zničiť tradičnú európsku kultúru a jej hodnoty, pozornosť sa zamerala hlavne na náboženstvo, rodinu a národ. Úspešný pochod trvá do dnešných čias. Kultúrny marxizmus je marxizmom v pravom slova zmysle – mimo iné je dialektický, akoby vystrihnutý z románu Georga Orwella – 1984. Newspeak alebo tzv. Novoreč[8] likviduje skutočnú ľudskú slobodu v mene slobody – údajnej a zdanlivej v mene hesla Sloboda je otroctvo, Vojna je mier, Nevedomosť je sila.

Gramsci zavádza aj pojem praktická filozofia, kde podľa neho je filozofom každá ľudská bytosť, ibaže  by bola patologicky slabomyseľná, keďže myslenie je vlastné človeku ako takému. Uvedomil si, že filozofia je konanie človeka, jeho presvedčenie a každá nová trieda si vytvára tzv. organických intelektuálov.

3   ŠKOLSTVO, MÉDIA A POLITIKA

Gramsci kládol dôraz aj na školstvo. Kritizoval talianske školstvo, že vedie žiakov ku konformite, k životu v súlade s tradíciami a národnou kultúrou. Tvrdil, že systém učenia je len vyjadrením „kultúrnej klímy rozšírenej do talianskej spoločnosti starými tradíciami, čo spôsobuje odtrhnutie sa školstva od reálneho života. Presadzoval model školstva, ktorí by bol priaznivý pre šírenie marxistickej kultúry. Niečo podobné existuje dnes hlavne na západe, kde ľavičiari pretlačili do školských osnov multikultúrnu utópiu, pocit viny a pseudohumanizmu, namiesto výuky tradičných kultúrnych a vlasteneckých hodnôt.

Antonio Gramsci si uvedomoval aj dôležitosť médií, ktoré mali byť využité k šíreniu novej ľavičiarskej kultúry a myšlienok. Je potrebné, tvrdí Gramsci, aby sa nový umelci narodili pre potreby hnutia. Ich revolučné nadšenie musí byť podnietené „z hĺbky ich osobnosti, na ktoré by predtým nenašli dostatočnú silu vyjadriť ho“. V praxi to znamená, že neomarxisti majú podnecovať marxistické revolučné ideály medzi morálne rozloženými a neúspešnými „umelcami“ [9], ktorí následne budú cez svoje „pseudoumenie“ šíriť ľavičiarske ideály a hodnoty, čo sa prejaví  dekadenciou a zničením prirodzeného morálneho poriadku.  [10]

Gramsci nezostal len pri teórii, aktívne pôsobil aj v politike. Akoby napĺňal Platónov utopistický sen vlády filozofov – ideál filozofa politika. Videl dovnútra, vedel demaskovať štruktúry, mocenské pohnútky, či zákulisné praktiky. V rokoch 1914 – 1916 vzdelával turínskych robotníkov.[11] Snažil sa o vytvorenie novej kultúry robotníckej triedy, ktorá by neinterpretovala marxistickú ideológiu, ale jej cieľom bude kritika statusu quo z radov nových intelektuálnych más. Táto skupina aj získala podporu robotníckej triedy počas štrajkov  v rokoch 1919-1920. Následne sa v roku 1921 oddelili  spolu s Gramscim od unitárnych komunistov a založili Komunistickú stranu Talianska – PCd’I. Strana patrila aj vďaka Gramscimu k najsilnejším západným komunistickým stranám. Po Mussoliniho represiách v roku 1923, však skončilo mnoho opozičných politikov a tiež členov komunistickej strany za mrežami. [12] V roku 1926 prijala PCd’I Gramsciho program jednotného frontu s cieľom reštaurovania demokracie.

V tom istom roku bol Gramsci zatknutý fašistickou vládou a následne uväznený v Regina Coeli. Gramsci zomrel krátko po svojom prepustení v roku 1937. So svojou pôvodom ruskou manželkou mal dve deti, mladšie nikdy nevidel. [13]

ZÁVEROM

Neomarxizmus nechce zničiť, ako sme už spomínali len náboženstvo, ale aj rodinu a súkromné vlastníctvo. Jeho mäkké deriváty ako politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, neoliberalizmus, feminizmus,  korporativizmus a iné – žijú ďalej, pomaly a subtílne ako potkany ohlodávajú piliere európskej civilizácie, aby napokon privodili jej pád.[14]

Dnes sú katolíci svedkami dôsledkov Gramsciho modelu „anything goes – všetko dovolené“. Počet živonarodených detí sa pohybuje hlboko pod jednoduchou mierou reprodukcie. O päťdesiat rokov môže byť väčšina populácie v srdci starej Európy – Taliansku, Francúzsku a Španielsku moslimského vierovyznania. Keďže Gramsciho dediči rozvinuli kultúru, ktorá nevídaným spôsobom vylučuje Boha z verejného povedomia, Svätý otec Benedikt XVI. Oprávnene vyjadril obavu, že Západ sa môže nachádzať na prahu nového obdobia temna, kde človek je pozbavený Bohom danej ľudskej dôstojnosti a slúži výlučne zbožštenému štátu.[15]

Sloboda neexistuje ani v kapitalizme ani v socializme. V kapitalizme sme otrokmi majetku v socializme otrokmi režimu. Slobodu totiž v horizontálnej rovine nenájdeme a tú vertikálnu z rôznych dôvodov mnoho z nás nechce alebo nevie vnímať.

MIRKO KAŠUBJAK

ZDROJE:

[1] Dostupné na internete: https://www.tedeum.cz/4_2014/frankfurtskola_0414.htm (26.5.2018).

[2] FTOREK, J.: Public relations a politika. Kdo a jak řídi naše osudy s naším souhlasem. Praha : Grada. 2010. s.95 .

[3] Dostupné na internete: https://www.noveslovo.sk/c/Stale_aktualny_vizionar_Antonio_Gramsci (27.5.2018).

[4] Dostupné na internete: https://www.postoj.sk/2236/k-veci-anticirkev-antonia-gramsciho (27.5.2018).

[5] FENDEK, P.: Súmrak európskej civilizácie. Bratislava : Inštitút národnej politiky. 2015. s. 120-121.

[6] Dostupné na internete: https://www.noveslovo.sk/c/Stale_aktualny_vizionar_Antonio_Gramsci (27.5.2018).

[7] FENDEK, P.: Súmrak európskej civilizácie. Bratislava : Inštitút národnej politiky. 2015. s.121.

[8] Newspeak alebo tzv. Novoreč, na slovnú zásobu oklieštený jazyk, mal slúžiť vládnucej strane k tomu, aby zabránila občanom k vyjadreniu nesúhlasu.

[10] Dostupné na internete: https://vasevec.parlamentnilisty.cz/blogy/politicka-korektnost-fenomen-dnesni-doby (3.6.2018).

[11] Podieľal sa na ich vzdelávaní, prednášal im o Francúzskej revolúcii a jej ideáloch, Parížskej komúne, emancipácii žien…

[12] Dostupné na internete: https://lucasperny.blog.pravda.sk/2015/07/22/stale-aktualny-vizionar-antonio-gramsci/ (3.6.2018).

[13]  Dostupné na internete: https://lucasperny.blog.pravda.sk/2015/07/22/stale-aktualny-vizionar-antonio-gramsci/ (3.6.2018).

[14] DUDÁŠ, J.: Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov. Turany : M+P s.r.o. 2017. s.55

[15] Dostupné na internete: https://www.postoj.sk/2236/k-veci-anticirkev-antonia-gramsciho (3.6.2018).