Systém politických strán – protispoločenský systém
Kapitalizmus je založený na vykorisťovaní človeka človekom. Uprednostňuje záujmy jednotlivca na úkor spoločnosti. Nástup priemyselnej výroby, teda nástup kapitalizmu zrodil rôzne robotnícke ako aj štrajkokazné hnutia. Tieto sa postupne pretransformovali do súčasnej podoby politických strán. Politické strany sú nerozlučne späté s ekonomickým systémom kapitalizmu. Koniec obdobia kapitalizmu so sebou prináša zánik systému politických strán.
Každá politická strana má svoju ideológiu. Každá politická strana je nepriateľom iných politických strán a snaží sa o ich zničenie. Za účelom zničenia protivníka sa strany spájajú. Keď je nepriateľ na lopatkách, spolupracujúce strany sa snažia o likvidáciu svojho partnera. Ideológia je o neustálom hľadaní nepriateľa. Strany pri týchto súbojoch rozdeľujú spoločnosť, stavajú ľudí proti sebe a snažia sa získať čo najviac občanov na svoju stranu. Postupne tieto súboje prerastú do situácie, kedy politické strany neriešia vecné problémy verejnosti, ale len a výhradne problémy politické. Nepretržite týmito súbojmi obťažujú občanov, mysliac si, že ich podpora bude preto rásť. Súčasnosť je vhodným obdobím pre štúdium týchto javov.
Z pohľadu úspešnosti likvidácie súperov bola najúspešnejšou stranou v histórii Slovenskej republiky KSS v časoch spoločného štátu Čechov a Slovákov. Táto umožnila formálnu existenciu asi len dvoch ďalších strán, ostatní ideologickí nepriatelia boli zničení. V súčasnosti je na Slovensku zaregistrovaných okolo 150 strán a hnutí z toho viac ako 60 aktívnych. Čím viac strán, tým je spoločnosť roztrieštenejšia. Slovensko malo všetky predpoklady stať sa prvým štátom na svete, kde každý občan mohol mať zaregistrovanú svoju vlastnú stranu. Dnes už niektoré strany zanikajú.
Kvalita politickej strany sa meria tým, koľkých členov, prívržencov a lojalistov dokáže strana dosadiť do štátnych a ústavných funkcií. Ich úlohou je presadzovať ideológiu strany a ničiť ideologických nepriateľov prostredníctvom štátnych inštitúcií. Preto je možné vo všetkých režimoch pozorovať ďalší z javov, kedy sa aj občan s nesúhlasným názorom s politikou štátu stáva jeho ideologickým protivníkom. Nárastom počtu nespokojných občanov nevraživý vzťah medzi občanom a štátom prerastá do otvorenej vojny. Dnešné štátne inštitúcie priamo útočia dokonca na základné prvky spoločnosti – na rodinu a tradičné hodnoty. Príkladom je napríklad počínanie ministerstva dúhových vecí. Štát sa okrem ekonomickej metódy aj týmto spôsobom snaží o likvidáciu spoločnosti, ktorá sa stala jeho ideologickým nepriateľom. Následkom je masová emigrácia občanov. Počet emigrantov je priamo úmerný tvrdosti režimu a počtu hlupákov* sediacich na dôležitých riadiacich postoch v štáte.
Politici, ako aj politické zoskupenia, sa časom svojho pôsobenia zosobňujú so štátom. Sú presvedčené o svojej nepostrádateľnosti pre správne fungovanie spoločnosti. Štátne orgány sa preto stávajú rukojemníkom a predĺženou rukou presadzovania záujmov politických strán. Politické strany sú zase predĺženou rukou finančných skupín. Tie zase za profit presadzujú akúkoľvek ideológiu prospešnú záujmom zadávateľa. Záujmy politických strán sú preto v protiklade so záujmom väčšiny. Jedná sa najmä o strany systémové. Politické strany parazitujú na tele svojho hostiteľa – spoločnosti. Vyciciavajú z nej životodarnú energiu až nakoniec dochádza k jej rozkladu (v najhoršom prípade zániku). V tento okamih systém skolabuje sám do seba. Tento moment sa neodvratne blíži a odborne sa nazýva čierna diera politiky, ale hovoriť mu môžete aj ľudovo. Politika teda ohrozuje existenciu každého jednotlivca (pozoruhodne, vrátane jej parazitov), preto sa spoločnosť musí účinne brániť.
Presadzovaním partokracie (oligarchie) strany porušujú ústavné právo, priamo ohrozujú demokratické zriadenie, umožňujú páchanie trestnej činnosti (najmä ekonomickej, ale aj zakrývanie trestných činov – vražda, únos – čím sa stávajú spolupáchateľmi) a skôr, či neskôr ich budeme pre to brať na zodpovednosť. Tejto činnosti priťažuje skutočnosť, že sa jedná o organizovanú skupinu. Rozdeľovaním si postov v štátnej správe, ako aj priamym financovaním zo štátneho rozpočtu, strany porušujú článok 29.Ústavy SR odst. 4. „Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.“ Trestnoprávne orgány by mali okamžite konať v intenciách článku 29. Ústavy SR odst.3. „Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.“ Akcieschopnosť štátnych inštitúcií, ktoré by mali konať, je z hore uvedených dôvodov zablokovaná. Nemôžu tak urobiť, a ak predsa, bez očakávaného výsledku.
Zjednať poriadok v štáte a nastoliť zákonnosť musíme my, občania. Politické strany je potrebné vylúčiť z procesov riadenia spoločnosti.
*Pod zovšeobecňujúcim pojmom hlupák myslíme hlupákov pasívnych aj aktívnych. Do kategórie pasívnych patria tí, ktorí nie sú schopní predvídať následky svojich deštrukčných rozhodnutí pre spoločnosť z dôvodu svojej neschopnosti, lenivosti myslieť, alebo odovzdanosti (čo im prikážu, urobia). Aktívni sú tí, ktorí si následky svojho konania uvedomujú a konajú so zámerom spoločnosť poškodiť, pričom pohnútky môžu byť rôzne. Vo väčšine prípadov sa jedná o získanie osobných výhod, ale aj prácu v prospech cudzích (zahraničných) záujmov, alebo z presvedčenia. Môžu byť aj kombinované. V oboch prípadoch je výsledok totožný – vážne nabúranie morálno-hodnotových princípov fungovania spoločnosti. Osoby, ktoré chápu procesy riadenia, sú zámerne z riadiacich funkcií vylučované na všetkých úrovniach, alebo dobrovoľne spoločnosť opúšťajú. Dôvodom je frustrácia z nemožnosti uplatniť svoje poznanie. Tento nedostatok kvalitných riadiacich štruktúr sa prejavuje vo všetkých oblastiach života spoločnosti.
pokračovanie..