Obzretie sa za Alfiem a jeho rodičmi, z pohľadu britského práva, práv dieťaťa, rodičov, ľudskej a lekárskej etiky

Fungovanie Spojeného kráľovstva, ako jedného z historicky najstarších štátnych zriadení Európy, z prvého pohľadu predpokladá existenciu ústavného zriadenia, ako ho poznajú štáty kontinentálnej Európy a rovnako očakáva aj dokument, ktorý by sa volal Ústava Spojeného kráľovstva. Nie, nie je to tak.
Na ostrovnej časti Európy takýto dokument ako súvislý kodifikovaný celok, známy ako Ústava UK, neexistuje. O niečo tejto forme najvyššieho zákona štátu podobné, možno označiť niekoľko písaných zákonov, spolu s knižne viazanými „ústavnými“ zvyklosťami (Constitutional conventions) z nášho kontinentálneho pohľadu vnímaných ako britské „ústavné“ princípy a inštitúty, ktoré vidno poukladané vo zväzkoch na stole britského parlamentu.
Právny systém Spojeného kráľovstva (UK) patrí k anglosaským (anglofónnym) právnym  systémom, jeho originalitu zakladá jemu vlastný vývoj.  Ak kontinentálne európske právo vychádza z rímskeho práva, britské právo zo zvykového práva, budovaného po stáročia existencie kráľovstva. Základom členenia anglického práva je dualizmus medzi common law (súbor precedensov) a equity (rovnosť, spravodlivosť) v hmotnom aj nehmotnom práve, teda aj vo veciach rodinného práva, manželstva, práv rodičov a práv detí…
Keďže Spojené kráľovstvo (UK) nemá ústavu, teda ani ústavný súd, má len najvyšší súd (snemovňa lordov).
…
Vieme, že o ukončení života dieťaťa rozhodli britské súdy a prijať podnet na konanie vo veci odmietol aj Európsky súd pre ľudské práva; ten podnet rodičov Alfieho odmietol po tom, ako sa s ním odmietol zaoberať britský najvyšší súd a ako bolo zamietnuté aj právo na habeas korpus; ide o staré ostrovné právo, ktoré nepozná kontinentálna Európa, týka sa práva na nestranného zákonného sudcu, porotu, vo veciach osobnej slobody, a aj tento inštitút bol odmietnutý, ako pre daný prípad nevhodný a nepoužiteľný, lebo sa týka len neprávom väznených osôb, na ktoré, ako právnu poistku, sú Briti a ich juristi vraj priam hrdí…
V rozhodnutí z 18.apríla 2018, odznela veta, že vzhľadom k charakteru poškodenia mozgu je Alfieho život zbytočný a pokračovanie v jeho udržiavaní pri živote nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Alfieho odpojili od podpory v pondelok, v očakávaní smrti do pár minút, dieťa to ale vzdalo až na šiesty deň, v sobotu. Množstvo sprievodných ohlasov, v Európe aj vo svete, naplnených spoločným a oprávneným rozhorčením a empatiou, s odstupom času, tak, ako to už v hektike dní spoločnosti, postupne tíchne…
Mlčiac (nepíšuc) a vyčkávajúc, som sledoval postoje Britov, kontinentálnych Európanov a reakcie v slovenskom mediálnom priestore, cez prizmu ľudských práv rodičov a dieťaťa…
Nemyslím si, že už je „po všetkom“ a týmto veciam je koniec. Dôvod je aj ten, že britský juvenilný súdny systém rozhoduje síce tiež prípad od prípadu, a kauza Alfie Evans verzus štát UK vo veciach práv rodičov a dieťaťa nie je a nebude jediný…
Je zrejmé, že britské súdy rozhodovali o dieťati aj s vedomím existencie Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, pretože Veľká Británia patrí k štátom, ktoré dohovor ratifikovali a mali by sa ním riadiť, ibaže pojem najlepší záujem dieťaťa vnímajú svojsky “ostrovne” v intenciách britského, nie kontinentálneho európskeho práva…
Slovensko sa k Dohovoru má takto:
Štáty, ktoré ratifikovali Dohovor o právach dieťaťa, sa zaviazali rešpektovať a zabezpečiť dodržiavanie všetkých práv garantovaných týmto dokumentom. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Článok 6 Dohovoru:
1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú, že každé dieťa má prirodzené právo na život.
2. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú v najvyššej možnej miere zachovanie života a rozvoj dieťaťa.
V Spojenom kráľovstve to je inak. Najmä vo vzťahu k odseku 2, časť vety: „…v najvyššej možnej miere…“ pre ktoré majú iné, vlastné limity a hranice. Pre Britov je príznačná ich zvláštna mentalita s nižšou emočnou a citovou vnímavosťou a citlivosťou, o čom svedčí aj ich typický “chladný” (až cynický) humor…
Článok 9 Dohovoru:
1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi, alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
Väznenie Alfieho v liverpoolskej Nemocnici Alder Heya, navyše s pochybnou povesťou, čo bolo tiež medializované, bez možnosti opustiť ju, a to na základe rozsudku súdu, nespĺňalo žiadne z kritérií citovaného odseku 1 Čl. 9 Dohovoru.
S pojmom „najlepší záujem dieťaťa“ sa v ostrovnom UK narába inak, než na európskom kontinente…
Som v podozrení, že aj špecifikum britského juvenilného práva malo vplyv na ochotu ESĽP v Štrasburgu prijať vec na konanie pre podozrenie z porušenia práv rodičov a dieťaťa, ktorý si vo veci jednoducho „umyl ruky“ a podnet zamietol.
V médiách som „nezachytil“ pokus rodičov o späť získanie práva na svoje dieťa a jeho prevoz domov alebo do Talianska, prostredníctvom podnetu pre Parliamentary and Health Service Ombudsman so sídlom v Londýne.
Základné ľudské právo je právo na život od počatia po prirodzenú smrť.
Čl.15 Ústavy SR
(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.
(2) Nikto nesmie byť pozbavený života.
(3) Trest smrti sa nepripúšťa.
(4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Medzi práva dieťaťa, ktoré uvádza Dohovor a tie, ktoré sa týkajú zdravotnej starostlivosti, paliatívnej starostlivosti (terminálne štádium nevyliečiteľnej choroby) zadržiavania Alfieho v nemocnici bez inej možnosti až po jeho úmrtie, patria najmä: právo na život, právo žiť s rodičmi a zadržiavanie detí…
Právo na život od počatia po prirodzenú smrť znamená, že každá ľudská bytosť umrie v dôsledku prirodzeného starnutia, smrť ako následok choroby, úrazu, nehody, násilia, trestu smrti, samovraždy alebo eutanázie, v dôsledku prírodnej katastrofy, alebo iných “tretích” vplyvov, nie je prirodzená smrť…
Prirodzená smrť nie je takou ani v dôsledku zanedbania alebo odmietnutia zdravotníckej starostlivosti, lebo včasná a maximálna lekárska pomoc predpokladá zachovanie života a uzdravenie.
Článok 24 Dohovoru: (1) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na dosiahnutie najvyššie dosiahnuteľnej úrovne jeho zdravotného stavu a na využívanie liečebných a rehabilitačných zariadení. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa usilujú o zabezpečenie toho, aby žiadne dieťa nebolo pozbavené svojho práva na prístup k takým zdravotníckym službám.
Je tu aj právo dieťaťa na maximálnu možnú zdravotnícku starostlivosť, akú umožňuje aktuálny stav medicínskej vedy, čo platí a je uvedené aj v Charte práv pacienta, súbežne v opore o Hipokratovu prísahu lekárov, ktorí nemajú usilovať o smrť, ako údajný najlepší záujem pacienta (dieťaťa) ale o jeho život! Alfie Evans bol v nemocnici držaný násilím až do svojho konca, bez inej možnosti.
(2) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sledujú plné uskutočňovanie tohto práva a najmä robia potrebné opatrenia na
a) znižovanie dojčenskej a detskej úmrtnosti,
b) zabezpečenie nevyhnutnej lekárskej pomoci a zdravotníckej starostlivosti pre všetky deti s dôrazom na rozvoj základnej lekárskej starostlivosti.
Bola Alfiemu personálom nemocnice poskytnutá maximálna medicínska (lekárska) a zdravotnícka (ošetrovateľstvo) starostlivosť v zmysle citovaných ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa?
Alfie bol v nemocnici držaný násilím, na základe rozhodnutia súdu v „polovegetatívnom stave” v dôsledku degeneratívnej bližšie nešpecifikovanej neurologickej choroby.
Od prístrojov na podporu života ho zdravotnícky personál odpojil po sérii súdnych rozhodnutí, na základe mienky a podnetu lekárov z liverpoolskej Detskej nemocnice Aldera Heya, ktorí tvrdili, že ďalšia liečba by bola márna.
Rodičia z Liverpoolu chceli svojho syna vziať na ďalšiu liečbu do Detskej nemocnice Dieťaťa Ježiša (Bambino Gesu) v Ríme. Jej riaditeľka Mariella Enocová oznámila, že talianske ministerstvo obrany má pripravené lietadlo na prevoz Alfieho, ktorému udelili talianske občianstvo v nádeji, že to umožní jeho prepravu.
Prípad pritiahol aj prirodzenú pozornosť pápeža Františka, ktorý sa počas požehnania na vatikánskom Námestí svätého Petra modlil za Alfieho a ďalších pacientov trpiacich vážnymi ochoreniami. František viackrát apeloval, aby chlapca nechali nažive a vyhlásil, že iba Boh môže rozhodnúť, kto zomrie. Pápež sa stretol aj s Alfieho otcom Tomom Evansom.
Britský súdny a zdravotnícky systém bol strojcom chladnokrvného, racionálneho systémového násilia na rodičoch dieťaťa.
Malý, takmer dvojročný Alfie Evans nezomrel prirodzenou smrťou, pretože trpel nevyliečiteľnou chorobou, ale následkom odpojenia od podporného vyživovacieho a dýchacieho systému.
Portál Vatican Insider ešte pred rozhodnutím Najvyššieho súdu priniesol rozhovor s riaditeľkou nemocnice Banbino Gesu, ktorá potvrdila, že nemocnica má záujem poskytnúť Alfiemu starostlivosť napriek tomu, že jeho choroba je v tejto chvíli neliečiteľná. Lekári z vatikánskej nemocnice chceli spolupracovať s britskými a naďalej zisťovať príčinu Alfieho zdravotného stavu. Alfie bol ale na základe rozhodnutia súdu “legálne” odpojený od výživy a podporného dýchania, umrel hladom a nedostatkom životodarného kyslíka neskôr, než lekári „prejudikovali“.
Rodičom Alfieho nebolo britským súdnym systémom umožnené prevziať si svojho syna do domácej paliatívnej starostlivosti.
Rodičom dieťaťa bolo odopreté uplatnenie práva hľadať možnosti záchrany života alebo paliatívnej starostlivosti o Alfieho v jeho terminálnom štádiu, a to v inom medicínskom zariadení, ponúknutom Talianskom.
Nešlo o vraždu ani eutanáziu, ale zabitie z racionálne a chladnokrvnej zdôvodnenej ľahostajnosti, nezáujmu a zrejme aj z ekonomických dôvodov.
Skutok odpojenia Alfieho od podpory životných funkcií má aj pozadie základného ľudského práva na výhradu vo svedomí, delenú medzi britský systém, súd, zdravotnícke zariadenie, lekárov a ošetrovateľov, verzus výhrada vo svedomí rodičov na pozadí ľudskej a rodičovskej lásky k ich spoločnému dieťaťu. 
https://www.dailymail.co.uk/news/article-5669883/Alfie-Evans-home-die-say-army-mourners.html
ZÁVER
Bolo rozhodnutie britského kráľovského súdu v súlade s ľudskými právami dieťaťa Alfieho Evansa, jeho rodičov, ale aj britskej a európskej spoločnosti? Rozhodnutie sudcu a smrť Alfieho sú prelomové okamihy, ktoré sa ako precedens môžu prejaviť aj v systéme ľudských práv a práv detí, aj v systéme kontinentálnej európskej zdravotníckej starostlivosti. Alfie bol (vraj) nesprávne diagnostikovaný, v Liverpoole mu zrejme (zjavne) nebola poskytnutá všetka možná zdravotná a zrejme ani paliatívna starostlivosť. O tom sa možno dozvieme neskôr…
Talianska nemocnica sa chcela pokúsiť o diagnostiku, liečbu, alebo aspoň inú paliatívnu starostlivosť.
Je tu dôvodné podozrenie, že bolo porušené právo rodičov, ako svojprávnych zákonných zástupcov ich vlastného dieťaťa, detského pacienta, na najlepšiu možnú medicínsku podporu a starostlivosť, porušené bolo aj právo na zmenu poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti.
Udelením talianskeho štátneho občianstva nadobudol Alfie právo pokračovať v liečbe alebo dostať najlepšiu paliatívnu starostlivosť v čase terminálneho štádia choroby v Detskej nemocnici Bambino Gesu. Všetky technikálie, formality a letecký prevoz boli pripravené. Traja sudcovia odvolacieho súdu v Londýne zamietli samostatné odvolania Alfieho otca Thomasa Evansa a jeho matky Kate Jamesovej proti rozhodnutiam súdov, ktoré dali za pravdu lekárom z liverpoolskej Detskej nemocnice Aldera Heya, že preprava chorého chlapca by nebola v jeho záujme.
Problémom je, že súdy, rozhodujúce vo všeobecných, občianskych a trestných veciach nepoznajú špecializovaný súd pre veci života a zdravia vo vzťahu k lekárskej starostlivosti, hraníc a možností medicínskej vedy a v neposlednom rade otázok humánnej bio etiky, lekárskej etiky a etiky práv pacienta a práv rodičov. Také súdy nie sú vždy najlepšie schopné rozhodovať o zložitých morálnych dilemách, v ktorých nemusí existovať vždy “správna” odpoveď.
Nad prípadom Alfie visí otázka „najlepšieho záujmu dieťaťa“. Kedy, alebo až kedy je ním jeho smrť?
Prialo by si ju? Chcelo-nechcelo by to dieťa spolupracovať s lekármi na svojom uzdravení?
https://news.sky.com/video/alfie-evans-dies-11349878
https://www.bbc.com/news/av/uk-43936682/alfie-evans-supporters-release-balloons-to-remember-toddler
Ak však sociálni pracovníci chcú vstupovať do starostlivosti o dieťa, ich kritériami by mali byť jeho najlepšie záujmy, nie opak, dokonca aj pri predpoklade, že podľa nich v najlepšom záujme dieťaťa nekonajú jeho rodičia. Kritériom najlepšieho záujmu dieťaťa bolo “poškodenie” najlepších záujmov dieťaťa.
Dieťa malo byť odovzdané rodičom a ich slobodnej vôli, čo im bolo britským justičným systémom znemožnené. Alfie sa nechtiac ocitol v postavení väzňa systému a nemocnice, ktorému bolo odmietnuté podmienečné prepustenie alebo odpustenie zvyšku trestu, či milosť alebo amnestia.
Je dôvodné podozrenie, že britský súd nesledoval najlepší záujem dieťaťa a spoločnosti, ale podprahovo sociálne inžinierstvo. Pozoruhodné je aj, že o štrnásť dní mal Alfie dovŕšiť vek 2 roky, kedy by (údajne) bolo možné preskúmať správnosť liečby a prípadne sa domáhať konzekvencií. Možno to boli, a zrejme boli, aj finančné náklady na ďalšiu udržiavaciu  starostlivosť.
…
Rozhodnutie britského súdu nie je precedens. V minulom roku bol jeho „predmetom“ tragický prípad Charlieho Garda. Toto dieťa trpelo tiež zriedkavým genetickým stavom, ktorý spôsobil katastrofické poškodenie mozgu. Lekári chceli vypnúť podporu života. Jeho rodičia ale nesúhlasili a vkladali svoje nádeje na experimentálnu liečbu v USA, voči ktorej britskí lekári boli skeptickí. Súdy rozhodli, že nie je v najlepšom záujme Charlieho, aby dostal ďalšiu liečbu a malo by mu byť umožnené zomrieť dôstojne. Rodičia sa následne pokúsili presadiť svoj názor súdnou cestou. Britské súdy aj Európsky súd pre ľudské práva dali ale za pravdu nemocnici s tým, že je možné dieťa odpojiť od prístrojov a umožniť mu zomrieť prirodzeným spôsobom. Chlapec bol následne prevezený do hospicu, kde týždeň pred svojimi prvými narodeninami “prirodzene” zomrel.
Ale dôstojne mohol zomrieť Charlie v USA a Alfie v Taliansku.
Veľkú pozornosť vyvolal v roku 2014 aj prípad chlapca menom Ashya King. Britskí lekári zistili, že Ashya trpí nádorovým ochorením mozgu a niekoľkokrát ho operovali. Potom ale údajne jeho rodičom oznámili, že pre neho už viac urobiť nemôžu.
Kingoví následne bez vedomia lekárov odviezli chlapca do Španielska, kde vraj chceli predať rekreačné nehnuteľnosť, aby mali na liečenie v protónovom centre v Prahe. V Británii na nich bol ale vydaný zatykač kvôli zanedbaniu starostlivosti, a niekoľko dní preto strávili v španielskej väzbe. Nakoniec im súd liečenie syna v zahraničí povolil a Ashya sa podrobil liečbe v Česku. Tento rok v marci otec teraz už osemročného chlapca oznámil, že onkológovia z nemocnice v Southamptone po kontrole posledných snímok uviedli, že nevidia žiadny náznak toho, že by sa rakovina vracala. Chlapec chodí do školy a žije riadny život dieťaťa.
Prevzaté z Denníka Pravda: https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/467811-nevyliecitelne-chory-britsky-chlapcek-alfie-ewans-zomrel/
Britský právny systém a osobitne britská kráľovská juvenilná justícia posúva už roky práva dieťaťa a práva rodičov odkiaľsi kamsi podobne ako nórsky Barnevern. Oba juvenilné systémy sú si podobné, skúsenosť s nimi majú české aj slovenské deti a ich rodičia…
Ale popierať a odmietať prejav vôle rodičov na liečbu Charlieho alebo Alfieho, vyžaduje mimoriadne silné dôkazy, že by tým svojmu dieťaťu uškodili.
V prípade Charlieho Garda bola možnosť alternatívnej liečby (aj keď mierna šanca na úspech). V prípade Alfieho Evansa nikto neočakával, že bude žiť dlho. Napriek tomu obidva prípady vyzdvihujú problém definovania “najlepšieho záujmu” a snažia sa ho objaviť prostredníctvom súdneho systému. Nie je napríklad jasné, že by bolo proti najlepšiemu záujmu Alfieho Evansa, aby dostal paliatívnu starostlivosť v talianskej nemocnici, ako to rodičia chceli, a nie v Liverpoole, kde ju nedostal.
Pribúdajúce podobné prípady volajú po zmene zákona na posilnenie práva rodín, hľadajúcich možnosti pokračovania liečby pre svoje deti.
Právny tím pána Evansa povedal, že želania Alfieho rodičov boli ignorované až do posledného. Andrea Minichiello Williams z kresťanského právneho centra povedala: “Alfieho rodičia chceli, aby sa nakoniec vrátil domov, ale Alfie musel zomrieť pod „ochranou“ policajného strážcu pred dverami nemocničnej izby. To je úplne neuspokojivé. Preto potrebujeme Alfieho zákon, ktorý dáva oveľa väčšiu váhu tomu, čo rodičia v týchto prípadoch chcú. Malo by byť zodpovedným rodičom bránené, aby hľadali najlepšiu lekársku starostlivosť pre svoje deti? Odpoveď musí byť nie! Celá vec sa mohla vyriešiť tým, a aj súcitiaca verejnosť by bola spokojná, pretože prípad by sa nestal „prípadom“ a dôvodom pre jeho intenzívnu medializáciu. Rodičom malo byť umožnené jeho premiestnenie do nemocnice s voľbou jeho rodičov, ktorá by mu poskytla starostlivosť, ktorú hľadali s iným tímom.”

Na Slovensku z Ústavy a zákona poznáme ako zákonnú možnosť priamej voľby zdravotnej poisťovne a poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti. Okrem toho máme a užívame si dobrodenia Schengenu, ktorý znamená voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu, naprieč Schengenským priestorom. Alfieho problém mohol byť aj v tom, že Veľká Británia (a Írsko) nie sú súčasťou Schengenu. Slovensko ten problém nemá. Podobný skutok sa na Slovensku nestal, množstvo úmrtí sa ale deje v dôsledku neposkytnutia včasnej zdravotnej starostlivosti a zlyhania ľudského faktora.  Ak by mal byť problém s dostatkom prostriedkov, lebo slovenské zdravotné poisťovne sú permanentne zadĺžené, doplnené by mohli byť dobrovoľnými zbierkami.
Základným ľudským právom, platným všade na svete je prirodzené právo na život od počatia po prirodzenú smrť. Otvorenou otázkou je, či je smrť zapríčinená chorobou prirodzená, a či takou je a bola aj po ukončení a odmietnutí ďalších pokusov o liečbu dieťaťa alebo maximálnu možnú a z pohľadu ľudskej a lekárskej etiky “zdola” alebo “zhora” (svetskej aj náboženskej) prirodzenú paliatívnu starostlivosť…
O svoju odpoveď som sa pokúsil v možno tiež nie úplne zbytočnom článku. Pre možnú budúcnosť.
Pekne pozdravujem. 🙂
Autor článku: Juraj Režo alias notorickyobcan