Brexit je len jedna z tsunami, ktoré sa (do)valia na EÚ. Už na budúci rok sa obraz únie môže totálne zmeniť na nepoznanie: v júni môžu odísť Briti, po novembri z Európy a NATO môžu odísť USA (NATO v súčasnej podobe tiež nemusí prežiť), na budúci rok môže zakývať únii aj Francúzsko, ak vyhrá Marie LePenová… Dokonca sa môže rozdeliť aj spoločná mena euro. Nemecko odhalí svoju pravú tvár a otvorene povie, na čím sa už dlhšie šušká – vyhlási silné a rozpočtovo stabilné „severské euro“, kým zbytok eurozóny zažije v deň „D“ (kalkuluje sa s celoeurópskym sviatkom) 15 až 30 percentnú devalváciu. Na druhý deň môžu mať obyvatelia 13 štátov na účte v banke o štvrtinu až tretinu menej „svojich“ financií v euromene. Ak k tomu prirátame sériu zlých politík – centralizácia únie bez sebareflexie elít, sankčná a konfrontačná línia k Rusku, pretrvávajúca finančná kríza, nákupno-uvoľňovacia politika Európskej centrálnej banky, prehlbujúce sa zadlženie, samovražedná zmluva TTIP s USA a CETA s Kanadou, spolu s totálnou krízou z politiky migrácie, tak každý eurooptimista je na úrovni buď mentálne zaostalého alebo ideologicky zaslepeného jedinca, pretože EÚ speje tak či tak v doterajšom modely bez zmien k zániku alebo k rozpadu bez ohľadu na to ako sa Briti rozhodnú v referende.
Brexit by mohol paradoxne Európu zachrániť,
aby – alebo ak by – si Brusel a elity uvedomili chybné rozhodnutia a začali robiť korekcie ideologického experimentu skôr, než skolabuje celý systém Európy. Brexit by mohol byť amputáciou, ktorá nakoniec zachráni zdravie a zvyšok organizmu. Briti neraz Európu zachránili, teraz mali historickú šancu záchrannú misiu zopakovať. Do hry však vstúpila záhadne načasovaná vražda poslankyne Jo Coxovej, čím sa rozumové uvažovanie zmenilo na emocionálne a emócia oduševnenia vystriedala emócia strachu. Tak ako mnohokrát v minulosti záhadné zlomové udalosti – bostonská Tea party, Gliwický (nacistami zinscenovaný) incident, zavraždenie Kennedyho, Tonkinský incident (z dielne CIA), či falošná správa o údajnej smrti študenta Šmída z Ostravy počas „nežnej“ revolúcie – to všetko pohlo dejinami želateľným smerom.
Čo rozhodlo?
Otázky „prečo?“ alebo „v koho prospech?“ – „Cui bono?“ sa dajú oveľa ľahšie zodpovedať ako „kto“ (na)riadil či zariadil. V každom prípade je výsledok britského referenda dopredu zrejmý: Rozhodol čierny piatok s incidentom vraždy poslankyne – náruživej obhajkyne zotrvania a politiky migrácie a to len sedem dní pred plebiscitom. Podobne ako krvavý masaker v orlandskom gay klube aj tento naklonil misky váh k voľbe „hlavného prúdu“ a Clintonovej. Hlavným vinníkom sa totiž nestal páchateľ – pôvodom imigrant z Afganistanu, ale nenávistné prejavy a neznášanlivosť. A to isté politický a mediálny mainstream podsúva verejnej mienke aj v prípade útoku na Coxovú. Už nezistíme, či fyzickému útoku na poslankyňu neprechádzal náhodou vyvolaný podprahový útok na ľudskú myseľ potenciálneho páchateľa (napr. techniky psychického riadenia pomocou sugescie mikrovlnami). História si občas vypýta svoje obete. Cui bono je jasné. Nevyjasnená otázka ostáva, kto a ako dejinám občas pomôže. Brexit teda nebude, hoci by som sa rád zmýlil.
.jpg)
.JPG)
