Na SME vyšiel ďalší veľký rozhovor s Matúšom Vallom. Čítal som ho celý a zostal som prekvapený, koľko priestoru dostali vysvetlenia primátora a ako málo dôsledného preverovania konkrétnych výsledkov jeho osemročného pôsobenia. Bratislava si podľa mňa zaslúži oveľa nepríjemnejšie otázky. Spísal som ich dvanásť.
Osem rokov. To sú dve celé volebné obdobia, počas ktorých mal Matúš Vallo možnosť ukázať, ako si predstavuje riadenie Bratislavy. Mal čas vybrať si spolupracovníkov, vytvoriť odborné tímy, pripraviť investície, presadiť zmeny a dokončiť projekty, s ktorými išiel do volieb. Keď som si prečítal jeho rozhovor na SME, mal som miestami pocit, akoby sme stále boli niekde na začiatku. Všade samé plány, prípravy, komplikácie, vysvetľovanie, prečo sa niečo nedalo alebo prečo to ešte len príde. Človek by už po ôsmich rokoch čakal trochu inú debatu.
Netvrdím, že sa v Bratislave nič neurobilo. To by nebola pravda a nemám dôvod spochybňovať všetko len preto, že s primátorom v mnohých veciach nesúhlasím. Rád však vidím veci v súvislostiach a zaujímajú ma aj tie výsledky, ktoré sa na pekných fotografiách a vo volebných materiáloch veľmi dobre neprezentujú. Koľko sa minulo, čo sa dokončilo, čo sa nestihlo, aké boli pôvodné termíny a kto nesie zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nesprávne.
V roku 2018 napríklad sľuboval rýchlejšiu Bratislavu. Po ôsmich rokoch sa treba vrátiť k tomu, čo presne sľúbil.
Keď už hodnotíme osem rokov Matúša Valla na čele Bratislavy, oplatí sa vytiahnuť jeho pôvodný volebný program z roku 2018. Nie dnešné prezentácie, nie nové vízie na ďalšie štyri roky, ale to, s čím pred ôsmimi rokmi žiadal Bratislavčanov o dôveru. V doprave to boli mimoriadne ambiciózne a hlavne konkrétne záväzky. Doslova v programe uvádzal:
„Bratislavčania sa budú pohybovať po meste rýchlejšie, menej času strávia v zápchach a budú zažívať menej stresu pri parkovaní.“
Nasledovali sľuby o záchytných parkoviskách na okraji mesta, preferencii MHD na križovatkách, nových expresných linkách a bezpečných cyklotrasách. Pri električkách bol ešte konkrétnejší:
„Dobudujeme električkovú trať v Petržalke, zmodernizujeme Karloveskú, Vajnorskú a Ružinovskú radiálu, predĺžime električkovú trať v Dúbravke a v Ružinove a zavedieme električku cez Nivy do Podunajských Biskupíc.“
V programe sa dokonca uvádzalo 25 kilometrov nových oddelených cyklotrás do roku 2022 a ďalších 50 kilometrov do roku 2026. To je spolu 75 kilometrov, nie niekoľko izolovaných úsekov, ktoré sa niekde začínajú a inde končia bez bezpečného pokračovania. Podľa hodnotenia Denníka N z roku 2022 mesto počas prvého volebného obdobia vybudovalo približne šesť kilometrov segregovaných cyklotrás namiesto sľubovaných 25 kilometrov. Vedenie mesta pritom vysvetľovalo, že na začiatku chýbala cyklistická koncepcia aj potrební odborníci. Pokiaľ bol záväzok taký konkrétny, očakával by som, že bude existovať aj predstava, ako ho splniť.
Nie som proti cyklotrasám, práve naopak. Bratislava ich potrebuje, ale ako súčasť premysleného dopravného systému. Cyklista sa musí vedieť bezpečne dostať z jedného miesta na druhé, nie skončiť uprostred frekventovanej cesty. Pri každej úprave sa zároveň musí posúdiť vplyv na chodcov, verejnú dopravu, automobilovú premávku aj parkovanie. Pokiaľ sa jednotlivé opatrenia robia bez dostatočnej nadväznosti, vznikajú konflikty, ktorým sa dalo predísť.
Ešte zaujímavejší je však pôvodný sľub, že Bratislavčania budú tráviť menej času v zápchach a zažívať menej stresu pri parkovaní. Po ôsmich rokoch by som rád videl porovnanie priemerných cestovných časov na hlavných dopravných ťahoch, rýchlosti autobusov a električiek v špičke, dostupnosti parkovania a počtu áut vstupujúcich do mesta. Bez takýchto údajov nevieme objektívne posúdiť, do akej miery sa základný dopravný sľub splnil.
Práve takéto otázky by som očakával od novinárov. SME nie je nejaký obecný spravodaj, ktorý má za úlohu reprodukovať vyjadrenia vedenia mesta. Je to významné médium, ktoré má skúsených redaktorov a dostatok priestoru venovať sa Bratislave do hĺbky. V rozhovore síce zazneli aj nepríjemné témy, ale pri viacerých odpovediach primátora sa podľa mňa malo pokračovať. Nestačí sa opýtať na nesplnený sľub, vypočuť si vysvetlenie a prejsť k ďalšej téme.
Dvanásť otázok, na ktoré chcem poznať odpovede
Skúsim teda napísať, čo by ma ako Bratislavčana zaujímalo. Nepotrebujem ďalšie vizualizácie ani prezentácie o tom, čo bude mesto robiť v nasledujúcom volebnom období. Chcem vidieť výsledky toho, ktoré sa práve končí.
1. Kde je kompletný odpočet volebného programu? Prečo primátor nepredložil verejnosti prehľad všetkých záväzkov na roky 2022 až 2026 s jasným označením, čo splnil, čo nesplnil a prečo? Nie výber úspešných projektov na webovej stránke, ale celý program, bod po bode.
2. Koľko máme skutočne prepojených cyklotrás? Prečo sa niektoré cyklistické úseky končia bez bezpečného pokračovania a cyklista sa zrazu ocitne vo frekventovanej premávke? Koľko kilometrov funkčnej siete mesto reálne vybudovalo?
3. Koľko parkovacích miest pribudlo? Chcem poznať počet nových miest, počet zrušených miest a výsledný rozdiel za osem rokov. Bez započítavania existujúcich parkovacích miest, na ktorých sa iba zmenil režim parkovania.
4. Kde sú sľubované parkovacie domy a záchytné parkoviská? Koľko ich bolo dokončených a odovzdaných do užívania? Koľko zostalo na papieri a aké peniaze sa doteraz minuli na ich prípravu?
5. Aká je skutočná bilancia mestskej zelene? Koľko stromov sa od roku 2018 vysadilo, koľko vyrúbalo a koľko z novej výsadby prežilo aspoň tri roky? Výsadba na fotografii a zdravý strom po niekoľkých rokoch nie sú to isté.
6. Ako narástol magistrát? Koľko zamestnancov mal v roku 2018, koľko ich má dnes a o koľko sa zvýšili personálne náklady? Zaujímalo by ma tiež, ako sa tento nárast prejavil na rýchlosti vybavovania vecí a realizácii investícií.
7. Koľko Bratislava skutočne dlhuje? Prečo sa pri hodnotení zadlženosti tak často pracuje s percentuálnym ukazovateľom? Chcem vidieť aj absolútnu sumu dlhu v roku 2018 a dnes, vrátane nákladov na jeho obsluhu.
8. Kam idú peniaze z PAAS? Koľko systém parkovacej politiky vybral, koľko stojí jeho prevádzka a koľko peňazí sa z týchto príjmov použilo na nové parkovacie kapacity? Obyvatelia by mali dostať presné čísla, nie iba všeobecné informácie o prínosoch regulácie.
9. Čo sa stalo s Ružinovskou radiálou? Prečo sa jej rekonštrukcia oproti pôvodným plánom tak výrazne posunula, kto je zodpovedný za prípravu a aký je aktuálny harmonogram? Kedy sa Ružinovčania konečne dočkajú výsledku?
10. Koľko mestských nájomných bytov skutočne vzniklo? Nie koľko sa plánuje, projektuje alebo očakáva od developerov. Koľko nových bytov mesto dokončilo a reálne odovzdalo obyvateľom?
11. Čo zostalo z pôvodného zámeru na Námestí SNP? Prečo sa plánovaná pešia zóna neuskutočnila v pôvodnom rozsahu a koľko stáli prípravy riešení, ktoré sa neskôr menili? Kedy bude projekt definitívne dokončený?
12. Kto nesie zodpovednosť za meškajúce a predražené investície? Koľko mestských projektov prekročilo pôvodné termíny alebo rozpočty, o aké sumy ide a aké opatrenia vedenie mesta prijalo, aby sa podobné situácie neopakovali?
Takto nejako si predstavujem rozhovor s primátorom, ktorý sa po ôsmich rokoch uchádza o ďalší mandát. Nech odpovie na každú otázku, nech ukáže čísla a dokumenty. Pokiaľ sú výsledky dobré, bude mať príležitosť ich obhájiť. Pokiaľ nie, obyvatelia sa aspoň dozvedia, čo sa nepodarilo.
Osem rokov nemali ľudí na parkovacie domy?
Jedna odpoveď ma naozaj zarazila. Primátor pri parkovacích domoch vysvetľoval, že keď nastúpil, magistrát nemal ľudí, ktorí by ich vedeli pripravovať. Prepáčte, ale veď práve preto si obyvatelia volia vedenie mesta, aby dokázalo zabezpečiť schopných ľudí a dotiahnuť potrebné projekty. Osem rokov nie je osem mesiacov. Za taký čas sa dá postaviť celý odborný útvar, pripraviť projekty, získať povolenia a niečo aj skutočne vybudovať.
Podľa údajov, ktoré zazneli v rozhovore, sa za toto obdobie dokončil jeden mestský parkovací dom na Dlhých dieloch. Pri dopravných problémoch Bratislavy je to výsledok, ktorý si zaslúži podrobnejšie vysvetlenie. Naozaj by som chcel vedieť, čo presne sa robilo v jednotlivých rokoch, kde príprava viazla a prečo sa niektoré projekty nedostali ďalej.
Podobne je to s cyklotrasami. Matúš Vallo priznal, že pôvodný sľub o 25 kilometroch oddelených cyklotrás nesplnil. Následne vysvetľoval, že iný, neskorší záväzok sa podarilo naplniť. Mňa však oveľa viac ako štatistika kilometrov zaujíma bezpečnosť a zmysluplnosť celej siete. V Ružinove vidíme úseky, pri ktorých sa človek musí pýtať, čo bude nasledovať na ich konci. Takto sa predsa nemá plánovať doprava v hlavnom meste.
Pri električkových tratiach sa zase dozvedáme o pandémii, vojne na Ukrajine, drahších materiáloch a ďalších komplikáciách. Nikto nespochybňuje, že tieto udalosti zasiahli stavebníctvo. Práve pri veľkých investíciách však potrebujeme rozlišovať, čo bolo objektívne neovplyvniteľné a čo bolo výsledkom prípravy, rozhodovania či riadenia projektu. Inak sa dá takmer každé meškanie vysvetliť okolnosťami a nikto nikdy nebude za nič zodpovedný.
Prečo sa SME nevrátilo k číslam?
Pri čítaní som si viackrát povedal, že teraz by mala nasledovať ďalšia otázka. Primátor niečo vysvetlí, redaktor dostane odpoveď a ide sa ďalej. Chýbalo mi napríklad podrobnejšie rozobratie zadlženosti mesta, personálneho rastu magistrátu alebo ekonomiky parkovacej politiky. Sú to témy, ktoré priamo ovplyvňujú mestský rozpočet a život Bratislavčanov, pričom sa dajú preverovať prostredníctvom konkrétnych údajov.
Nechcem, aby novinári Matúša Valla za každú cenu kritizovali. Chcem, aby sa ho pýtali rovnako dôsledne, ako by sa pýtali ktoréhokoľvek iného politika, ktorý má za sebou dve volebné obdobia. Bratislava nie je malá organizácia, kde sa všetko dá vysvetliť osobným nasadením a dobrým úmyslom. Je to hlavné mesto s rozsiahlym majetkom, veľkým rozpočtom, množstvom investícií a rozhodnutiami, ktorých dôsledky pocítime ešte dlho.
Novinársky rozhovor nemusí byť súboj. Mal by však umožniť čitateľovi urobiť si názor na základe overiteľných informácií, nielen podľa toho, ako presvedčivo politik vysvetľuje svoje rozhodnutia.
Bratislava si musí dať pozor aj na jednofarebné zastupiteľstvo
V predvolebnej diskusii sa takmer všetko točí okolo primátora. Kto bude kandidovať, kto koho podporí, kto má aké preferencie. Oveľa menej sa hovorí o mestskom zastupiteľstve, hoci práve tam sa schvaľujú rozpočty, investície, úvery a rozhodnutia o mestskom majetku.
Predstava, že primátor bude mať v zastupiteľstve pohodlnú väčšinu poslancov z vlastného politického tímu, vo mne vyvoláva vážne obavy. Jednofarebné zastupiteľstvo môže oslabiť nezávislú kontrolu a vytvoriť prostredie, v ktorom sa aj veľmi dôležité návrhy schvaľujú bez dostatočnej diskusie. Poslanec predsa nie je zamestnancom primátora. Je zástupcom obyvateľov, ktorým má vedieť vysvetliť, prečo za niečo hlasoval, a v prípade potreby sa postaviť aj proti návrhu vlastného politického vedenia.
Lord Acton už v roku 1887 napísal: „Moc má sklon korumpovať a absolútna moc korumpuje absolútne.“ Tento výrok nevnímam ako obvinenie konkrétneho človeka, ale ako veľmi presné upozornenie na riziká nekontrolovanej moci. Ani najlepšie úmysly nenahradia kontrolu, verejnú diskusiu a zodpovednosť za prijaté rozhodnutia.
V sobotu 24. októbra budeme rozhodovať o ďalšom smerovaní Bratislavy na najbližšie štyri roky. Bol by som rád, keby si každý Bratislavčan pred voľbami našiel čas pozrieť nielen kandidátov na primátora, ale aj ľudí, ktorí sa uchádzajú o miesto v mestskom zastupiteľstve. Zaujímajme sa o ich doterajšiu prácu, názory, skúsenosti a schopnosť samostatne rozhodovať. Prosím vás, príďte 24. októbra voliť. Nenechávajte rozhodovanie o budúcnosti nášho mesta iba na ostatných.
.JPG)
