Počas viac ako 14 mesiacov nikto zo súdu ani z orgánov sociálnoprávnej ochrany neviedol s naším synom jediný rozhovor……

Keď sa matka obráti o pomoc – príbeh, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia

Keď dieťa zostáva nevypočuté

Za každým spisom je dieťa

Na občianske združenie Lúč pre Dieťa sa obrátila matka maloletého dieťaťa so žiadosťou o pomoc. Svoj príbeh nám nepredložila iba ako osobné rozprávanie. Oboznámila nás aj s dokumentáciou a podkladmi súvisiacimi so skutočne vedenými konaniami a postupmi jednotlivých inštitúcií.

Zverejňujeme ho preto, že poukazuje na problém, s ktorým sa pri práci s rodinami stretávame aj v ďalších prípadoch:

O dieťati sa rozhoduje, ale samotné dieťa môže zostať nevypočuté.

Sú vedené konania, vznikajú správy, vyjadrenia, návrhy a rozhodnutia. Rodičia medzi sebou vedú spor. Do prípadu vstupujú súdy, úrady, polícia, prokuratúra, lekári a ďalší odborníci.

Uprostred toho všetkého však stojí dieťa.

A práve jeho hlas, jeho strach, jeho prežívanie, zdravotný a psychický stav a jeho skutočné potreby nesmú zostať iba jednou položkou v spise.

V prípade, ktorý zverejňujeme, matka uvádza, že napriek dlhodobo vedeným konaniam nebol s maloletým zo strany súdu ani orgánov sociálnoprávnej ochrany vykonaný rozhovor, hoci s dieťaťom pracovali odborní lekári a ich zistenia sú podľa nej zachytené v zdravotnej dokumentácii.

Právny názor advokáta, ktorý je súčasťou článku, sa preto osobitne zaoberá aj otázkou práva dieťaťa byť vypočuté, zisťovaním jeho názoru, posúdením miery jeho ohrozenia a povinnosťami príslušných orgánov pri ochrane dieťaťa.

Toto nie je len príbeh jednej matky

Podobné prípady nás nútia položiť si oveľa širšiu otázku:

Počúvame pri rozhodovaní o deťoch skutočne deti?

Dieťa nie je spisová značka.
Dieťa nie je dôkaz jedného rodiča proti druhému.
Dieťa nie je nástroj rodičovského konfliktu.
A dieťa nemá byť iba objektom rozhodovania dospelých.

Dieťa má svoje práva, svoje pocity, svoj názor a svoj príbeh.

Ak je vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné vyjadriť svoj názor, tento názor musí byť primeraným spôsobom zisťovaný a musí mu byť venovaná náležitá pozornosť.

Rovnako nemožno oddeľovať rozhodovanie o kontakte či starostlivosti od otázky bezpečia dieťaťa, jeho zdravotného stavu a psychického prežívania.

Najlepší záujem dieťaťa nesmie zostať iba vetou napísanou v rozhodnutí. Musí byť viditeľný v konkrétnych postupoch a rozhodnutiach, ktoré ovplyvnia jeho život.

Dieťa je DAR, nie tovar.

Osobná výpoveď matky

Nasledujúci text zverejňujeme so súhlasom matky. Ide o jej osobnú výpoveď o udalostiach a postupoch, ktoré súvisia so skutočne vedenými konaniami.

Pôvodný text matky ponechávame zachovaný.

Tvrdenia týkajúce sa konania konkrétnych osôb sú tvrdeniami matky. Lúč pre Dieťa rešpektuje prebiehajúce konania a zásadu prezumpcie neviny.

Namiesto pocitu bezpečia sa stretávame so stratou dôkazov, pochybeniami jednotlivých inštitúcií- polície, prokuratúry, kurately…. Súd ignoruje vedené trestné konanie pre týranie blízkej a zverenej osoby a OPAKOVANÉ pochybenia štátnych orgánov.

Za mimoriadne zarážajúce považujem, že počas viac ako 14 mesiacov nikto zo súdu ani z orgánov sociálnoprávnej ochrany neviedol s naším synom jediný rozhovor. Jediní, ktorí s ním pracovali, boli ošetrujúci odborní lekári .Ich odborné zistenia sú zaznamenané v zdravotnej dokumentácii, pričom je ignorovaná skutočnosť, že otec dieťaťa napriek potrebe vyjadrenej mnohými lekármi, zdravotnú starostlivosť v podobe diagnostiky psychológa, psychiatra od 09/2025 zamedzuje, odďaľuje a zľahčuje .

 NECHEM BYŤ TICHO……..

 Náš syn bol napadnutý jeho vlastným otcom v roku 2025, keď mal len 3 roky a 5 mesiacov.  Dieťa bolo fackované, bité, trasené za nohy dole hlavou a niekoľkokrát odhadzované na sedačku. Ako matka som ho chránila svojim telom  a ohádzaná som bola o steny , zárubne a o zem v byte.  Odhodením dieťaťa do postieľky útok skončil, keď som sa pozbierala zo zeme  celou silou akú som v tom momente našla som odsotila manžela  od syna . Tieto veci uvádzam len pre dokreslenie situácie, ale nakoľko sú obsahom začatého trestného konania. Kým platí prezumpcia neviny , nie je vznesené obvinenie len dodám že v roku 2025 súd vydal neodkladné opatrenie, ktoré zakázalo manželovi vstup do spoločného obydlia a priblíženia sa ku mne a nášmu synovi takmer 8 mesiacov. Syn po útoku utrpel pomliaždeniny na oboch predkoleniach , psychické ťažkosti s traumou. Opakovane rozprával o prežitom násilí doma aj v materskej škole.

Polícia tento útok klasifikovala ako priestupok  proti občianskemu spolunažívaniu. Boli sme uznaní ako obete domáceho násilia s podporou centra Nádej. Útok bol vyhodnotený ako tvrdenie proti tvrdeniu ešte  pred začatím priestupkového konania  s odložením prípadu okresnou prokuratúrou.   Pochybenia sa až po X podnetoch a žiadostiach ktoré som iniciovala našli a to ingerenciou krajskej a generálnej prokuratúry.

Pochybenie zo strany okresnej prokuratúry  nebolo na súdnych pojednávaniach tlmočené.

V januári 2026 súd zrušil zákaz priblíženia – vraj nebola dôvodná obava a to aj z dôvodu, že vyššie spomínané trestné aj priestupkové konanie bolo zastavené.

Náš príbeh sa začal dávno predtým, ako som sa rozhodla prehovoriť verejne. Za zatvorenými dverami nášho domova dochádzalo opakovane k psychickému aj fyzickému násiliu. Násilie však nezasahovalo iba mňa. Náš syn bol už ako dvojročný pravidelne zosmiešňovaný zo strany vlastného otca, urážaný vulgarizmami ako skurvený parchant, zasratec zatváraný v izbe a trestaný spôsobom, ktorý považujem za neprimeraný s vyhrážkami. Maloletému bol podávaný alkohol len keď mal 5 mesiacov na čom sa jeho otec zabával , nahrával si syna a zasielal toto  video svojím známym.

Dňa 7. februára 2026 prišiel manžel k nášmu bytu. Viac ako dve hodiny  sa pokúšal násilím dostať dovnútra – kopal do dverí, búchal, zvonil , škrabal, klopal  s nástrojmi ktoré si doniesol. S vŕtačkou predvádzal tanečné kreácie pred vchodovými dverami. 4 policajti tlačia na mňa , že mu musím umožniť vstup. Môj syn počas celej udalosti prežíval silné panické záchvaty, kričal, plakal, triasol sa, opakovane sa pomočil. Jeho psychický stav sa výrazne zhoršil po tomto incidente. Podala som tak ďalšie trestné oznámenie . Prosila som o pomoc  a informovala som kolíznu opatrovníčku o priebehu udalostí …. informácie , prosby o ochranu syna ostali bez odpovede, reakcií, ochrany. 

Úrad práce zostával v pomoci dieťaťu pasívny a napriek ďalším správam a ďalším potvrdeniam o násilí na súd podáva správu v ktorom okrem iného kolízny opatrovník konštatuje že obaja rodičia sme schopní zabezpečovať potreby dieťaťa a bez posúdenia miery jeho ohrozenia ako to býva zvykom, či už naznačeným rozhovorom s dieťaťom. Opakovane odmieta, už viac ako 14 mesiacov viesť pohovor s maloletým a zistiť najlepší záujem dieťaťa.

Úrad bol opakovane informovaný o tom, že otec dieťaťu odopiera prístup k potrebnej zdravotnej starostlivosti od 09/2025, bráni poskytovaniu informovaného súhlasu, dieťa pociťuje voči otcovi panický strach a dochádza k porušovaniu jeho základných práv. Napriek týmto závažným okolnostiam ÚPSVaR presadzuje odborné poradenstvo smerujúce k obnoveniu kontaktu dieťaťa s otcom, bez toho, aby boli najskôr odstránené príčiny ohrozujúce jeho bezpečie a zdravie. Miera ohrozenia dieťaťa nevypracovaná, lebo veď 3 pracovníčky vedu spisovú dokumentáciu za posledný rok a kolízna opatrovníčka nemala zástup počas  PN obdobia 09/2025 do 02/2026…. potom Vás vyzýva aby ste podpísala dokument ale oboznámiť sa nesmiete s obsahom….

Incident zo dňa 7.2.2026 bol opäť uzatvorený ako občiansky spor, okresná Prokuratúra Pezinok našla ďalšie pochybenie a vydala protest prokuratúra.

Súd mi nariaďuje aby som umožnila vstup do spoločného bytu otcovi dieťaťa. Vlastníctvo má zrejme väčšiu Váhu v tomto štáte ako zdravie a najlepší záujem maloletého.

 V polke apríla 2026 za bieleho dňa  otec ma prenasleduje, napáda a vytrhuje mi nasilu kľúče od bytu, napriek môjmu nesúhlasu zamedzuje vstup výmenou zámku do nehnuteľnosti. Berie strechu nad hlavou vlastnému synovi . Som nútená so synom odísť 260 km k rodičom a aj z dôvodu, že súd po viac ako roku nezaviazal otca platiť si výživné ani z tzv. úradnej moci. 13 mesiacov starí rodičia, rodina suplujú povinnosti rodiča  a finančne pomáhajú. Osobné veci , doklady,  hračky nášho syna do dnešného dňa sú v byte.

Nahlásenie o ďalšom útoku zrejme všetci vieme ako skončilo… Podávam ďalší podnet na prešetrenie postupu….

Ukradnuté pôvodné kľúče od bytu mi manžel vracia na súdnom pojednávaní v júny pred zrakom prokuratúry a Upsvaru. Nové kľúče mi odmieta odovzdať.

Súdu uvádzam, že na kriminálnej polícii je vedené trestné konanie pre týranie blízkej a zverenej osoby, a naďalej dochádza k zamedzovaniu poskytovanie zdravotnej starostlivosti syna zo strany manžela—žiadam odobrať súhlas , nedeje sa…

Úrad práce tlačí maloletého opakovane do kontaktu s jeho otcom, dokonca nereflektuje na zdravotný stav syna práve naopak žiada súd aby zamietol môj návrh pre poskytnutie zdravotnej starostlivosti…..

Súd nariaďuje Centrum s maloletým bez vyporiadania sa jeho zdravotného stavu , jeho záujmu….

Ani neviem, čo mám na uvedené ako matka povedať, ale jediné čo mi zostáva je veriť v spravodlivosť a v to, že moje dieťa bude adekvátne chránené. Momentálne sa síce trestné konanie pohlo a bolo začaté vo veci trestné stíhania kde čakáme na psychologické a psychiatrické znalecké vyšetrenie dieťaťa, ale aj to som musela navrhovať ja. Súd pokračuje v konaní o výchovnom opatrení, kde navrhuje aby sa dieťa stretávalo s otcom, napriek tomu, že vo veci je začaté trestné stíhanie a hrozí, že kontakt s otcom dieťaťa spôsobí zhoršenie jeho stavu. Súd tak berie tak povediac na ľahkú váhu nie len toto riziko, ale aj riziko že tlačí dieťa do výchovného opatrenia napriek tomu, že ešte nepozná výsledok znaleckých posudkov, ktoré môžu potvrdiť u dieťaťa postraumatickú stresovú poruchu.   Pevne verím, že sa zmobilizujú všetky kontrolné mechanizmy vrátane detského ombudsmana, a že na mojom prípade sa podarí pomôcť aj ďalším rodičom. Takáto životná situácia neprináša len neistotu a nedôveru voči štátnym inštitúciám, ale rovnako obranu tam, kde ste si mysleli že ste v bezpečí.

Monika Radičová, matka maloletého

Právny pohľad advokáta

K postupu príslušných orgánov a k ochrane práv dieťaťa sa vyjadril Ing. Mgr. Martin Majer, advokát.

Jeho právny názor ponechávame v pôvodnom znení.

1/  K miere ohrozenia dieťaťa by som uviedol, že príslušný úrad práce si po skutku nesplnil svoju elementárnu povinnosť, ktorú mu ukladá  ustanovenie § 73 ods. 2 písm. e) deviateho bodu zákona č. 305/2005 Z. z. orgán SPODaSK zhodnocuje situáciu dieťaťa a rodiny, posudzuje možnosti rodičov, ďalších príbuzných a iných blízkych osôb dieťaťa riešiť situáciu dieťaťa a rodiny na účely určenia miery ohrozenia dieťaťa a určuje mieru ohrozenia dieťaťa. Zároveň vyhláška č. 103/2018 Z. z. špecifikuje, že sa miera ohrozenia dieťaťa určuje a prehodnocuje na základe zhodnotenia situácie dieťaťa a rodiny a posúdenia možností rodičov, ďalších príbuzných a iných blízkych osôb dieťaťa riešiť situáciu dieťaťa a rodiny. Podľa toho sa miera ohrozenia dieťaťa určuje ako situácia bez ohrozenia dieťaťa, ako nízka miera ohrozenia dieťaťa, ako stredná miera ohrozenia dieťaťa alebo ako vysoká miera ohrozenia dieťaťa. Po útoku zo dňa 4.6.2025 ktorý bol dôvodom na podanie NO a ktoré bolo vydané, teda sám súd zhodnotil situáciu matky a dieťaťa ako závažnú pre nariadenie NO, Urad práce napriek tomu, že vedel o situácii dieťaťa od matky, ale aj od polície nevyhodnotil mieru ohrozenia dieťaťa teda nie len že sa úradníci nezaoberali mierou ohrozenia dieťaťa vôbec, ale domnievam sa že mohlo dôjsť aj k zanedbaniu povinnosti vyhodnotiť situáciu ako nízku alebo dokonca strednú, kde sa okrem iného uvádza …”alebo ak je jeho život, zdravie, priaznivý psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa vážne ohrozené a je potrebné sústavne sledovať vývoj situácie dieťaťa a priebežne prehodnocovať mieru ohrozenia dieťaťa. Podľa ustanovenia 8 73 ods. 2 písm. e) jedenásteho bodu zákona č. 305/2005 Z. z. orgán SPODaSK 

vypracúva plán sociálnej práce s dieťaťom, jeho rodičmi alebo osobou, ktorá sa osobne stará o dieťa. Domnievam sa, že nedošlo ani k uvedenej povinnosti nakoľko sa nesprávne určil plán práce s dieťaťom, teda bez miery ohrozenia bez sledovania stavu situácie v rodine, na ktorú matka poukazovala. 2/ Ignorovanie lekárskych správ doložených matkou- dovoľujem si uviesť, že povinnosť z tzv. pozitívnych záväzkov štátu voči dieťaťu teda chrániť ho, je povinnosťou pre všetky štátne orgány, vrátane úradu práce.  

V tomto ohľade je na mieste poukázať na ustanovenie čl. 5 písm. b), c), a e) zákona o rodine, ale aj článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa a všeobecného komentára č. 13 (2011) k právu dieťaťa na ochranu pred všetkými formami násilia (ďalej len „všeobecný komentár č. 13“) viažuci sa k článku 19 Dohovoru. Rovnako sa domnievam, že benevolentným postupom príslušného úradu a jeho zamestnancov došlo aj k porušeniu obsahového zamerania tzv. národného projektu na ochranu detí pred násilím. 

„Podľa judikatúry Súdu je teda štát povinný zabezpečiť inter alia ochranu dieťaťa pred zneužitím. K porušeniu Dohovoru preto dochádza ak sociálni pracovníci alebo štátne orgány vedeli alebo mali vedieť o tom, že obeť bola vo vážnom ohrození a neurobili potrebné kroky, aby predišli porušeniu práv (pozri napríklad A. proti Spojenému Kráľovstvu rozsudok z 23. septembra 1998).“

Tá zahŕňa autonómne kroky smerom k ochrane dieťaťa napríklad návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia z tzv. úradnej povinnosti. K uvedenému však nedošlo a úrad práce dokonca navrhol, aby bolo neodkladné opatrenie matky v súvislosti s nahradením prejavu vôle otca so zdravotnou starostlivosťou pre dieťa, ktoré vykazuje známky psychologickej ujmy, zamietnuté. Uvedené sa dá považovať za ďalšie vážne porušenie povinností. 3/ Zanedbanie povinnosti vypočuť dieťa a zistiť jeho názor a stav- napriek povinnosti úradu vypočuť dieťa resp. zistiť jeho stav toto sa do dnešného dňa neuskutočnilo. Máme tak za to, že v situácii kedy došlo k tomu, že dieťa hovorilo o negatívnych zážitkoch matke a aj v škôlke, rovnako tak na zákalde popisovaného stavu v lekárskych správach. mal byť vykonaný pohovor s dieťaťom tak ako to predpokladajú jeho práva. Základným východiskom je čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého má dieťa, ktoré je schopné formulovať vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú. Názoru dieťaťa sa pritom musí venovať náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Vzhľadom na absenciu tejto povinnosti sa domnievam, že takýto postup úradu práce je v priamom rozpore s čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorého majú deti právo slobodne vyjadrovať svoje názory vo veciach, ktoré sa ich týkajú, pričom týmto názorom musí byť venovaná náležitá pozornosť primeraná ich veku a vyspelosti, ale aj európskou judikatúrou napríklad rozhodnutím ESĽP vo veci M. and M. proti Chorvátsku, v ktorom ESĽP zdôraznil význam účinného zapojenia dieťaťa do rozhodovacieho procesu. Za podstatné pritom považoval, že vnútroštátne orgány v dlhodobo prebiehajúcom konaní nezistili názor dieťaťa, hoci bolo vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné svoje stanovisko vyjadriť.

Právny názor Ing. Mgr. Martin Majer, advokát

Advokát vysvetľuje prípad vo videu

K problematike sa advokát Ing. Mgr. Martin Majer vyjadruje aj vo videách, v ktorých približuje právny pohľad na jednotlivé okolnosti prípadu

Lúč pre Dieťa: Vráťme dieťa do centra rozhodovania

Pri našej práci sa stretávame s rodinami v mimoriadne náročných životných situáciách. Jednotlivé prípady sú rozdielne a nemožno ich automaticky porovnávať.

Spája ich však jedna zásadná otázka:

Kde je v celom procese dieťa?

Nestačí o dieťati hovoriť.
Nestačí napísať do rozhodnutia slovné spojenie „najlepší záujem dieťaťa“.

Dieťa treba primerane jeho veku a vyspelosti počúvať. Jeho názor treba brať vážne. Jeho zdravotný a psychický stav treba posudzovať. A ak existujú signály možného ohrozenia, musia byť dôsledne preverované.

Lúč pre Dieťa nechce rozhodovať namiesto súdov ani určovať vinu jednotlivých osôb.

Chceme však hovoriť nahlas o prípadoch, pri ktorých vzniká zásadná otázka, či sa v množstve konaní, správ, podaní a konfliktov dospelých nestráca ten, o kom sa celý čas rozhoduje – dieťa.

Preto budeme hovoriť o práve detí byť vypočuté.
O ich práve na bezpečie.
O ich práve na ochranu zdravia a psychického vývinu.
A o povinnosti dospelých a inštitúcií brať ich hlas vážne.

Dieťa je DAR, nie tovar.

O dieťati nerozhodujme bez toho, aby sme počuli aj jeho hlas.

Dagmar Szabó