Voľba prezidenta KOZ nemá byť prestupovou stanicou pre politické kariéry. Má byť otázkou, kto vie pracujúcim vrátiť skutočnú silu, dôveru a ochranu.
Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky stojí pred dôležitou voľbou. Nejde iba o meno nového prezidenta. Ide o otázku, či slovenské odbory zostanú súčasťou starého funkcionárskeho sveta, alebo sa konečne začnú meniť na skutočný ochranný systém pre pracujúcich ľudí.
V tejto súvislosti je potrebné hovoriť otvorene aj o kandidatúre Branislava Ondruša.
Ondruš vystúpil zo strany Hlas-SD pre svoju kandidatúru na prezidenta KOZ, ale zároveň deklaroval, že europoslancom chce zostať naďalej. TASR uviedla, že jeho súčasné pôsobenie v Európskom parlamente vyvolalo otázky, ako by oddelil dve pozície, pričom zaznela aj obava zo spolitizovania odborov.
Na prvý pohľad sa to môže prezentovať ako výhoda. Kandidát má európsky mandát, kontakty, skúsenosť, prístup k legislatíve a mediálnu známosť.
Lenže práve tu treba položiť nepríjemnú otázku:
Má byť KOZ samostatnou silou pracujúcich, alebo ďalšou stanicou v kariére profesionálneho politika?
Odbory nesmú byť odkladiskom politických mandátov
Odbory majú byť hlasom zamestnanca. Človeka, ktorý vstáva na zmenu, stojí za pokladňou, skladá tovar, pracuje pri páse, sedí za volantom, učí deti, ošetruje pacientov, robí v sklade, na úrade, v škole, nemocnici, fabrike alebo predajni.
Odbory nemajú byť ďalšou kanceláriou pre človeka, ktorý si medzi politickými mandátmi hľadá bezpečné pokračovanie vlastnej verejnej dráhy.
Ak niekto kandiduje na prezidenta KOZ, ale zároveň si chce ponechať mandát europoslanca, vzniká úplne legitímna otázka: kto bude odborom patriť celý?
Nie symbolicky.
Nie mediálne.
Nie vo voľných chvíľach medzi Bruselom, Štrasburgom a slovenskou kampaňou.
Ale naozaj.
Slovenskí pracujúci dnes nepotrebujú prezidenta odborov na diaľku. Potrebujú človeka, ktorý bude doma v ich problémoch, v ich prevádzkach, v ich sporoch, v ich strachu z výpovede, v ich mzdových tabuľkách a v ich každodennej bezmocnosti.
Odbory nie sú európsky prívesok.
Odbory sú posledná obranná línia človeka na pracovisku.
Vyzlečenie straníckeho trička ešte neznamená nezávislosť
Branislav Ondruš pre kandidatúru vystúpil zo strany Hlas-SD. Formálne je to krok, ktorý sa dá pochopiť. Odbory nemajú byť straníckou organizáciou.
Ale nezávislosť nevzniká iba vyplnením výstupného formulára zo strany.
Nezávislosť sa ukazuje tým, či človek dokáže konať proti záujmom tých, s ktorými bol dlhé roky politicky, hodnotovo a mocensky previazaný.
Ak sa niekto roky pohyboval vo vrcholovej politike, bol štátnym tajomníkom, poslancom, europoslancom a tvárou straníckej sociálnej politiky, potom nestačí povedať: už nie som členom strany.
Treba sa pýtať:
Bude takýto človek vedieť ísť do tvrdého sporu aj s vládou, ktorá mu bola politicky blízka?
Bude vedieť kritizovať ministrov, s ktorými predtým sedel na jednej strane politickej mapy?
Bude vedieť brániť zamestnancov aj vtedy, keď to poškodí komfort jeho bývalého politického prostredia?
Bude vedieť povedať nie aj tým, ktorí mu možno otvorili dvere?
Toto nie je osobný útok.
Toto je základná otázka nezávislosti odborov.
Zákon o rovnakom odmeňovaní nie je zázračný nástroj na západné mzdy
V kampani sa objavuje aj téma rovnakého odmeňovania. Treba ju však pomenovať presne.
Od 7. júna 2026 platí zákon č. 76/2026 Z. z. o rovnakom odmeňovaní mužov a žien za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty. Jeho cieľom je najmä transpozícia európskej úpravy transparentnosti odmeňovania a posilnenie práva mužov a žien na rovnakú odmenu za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.
Zamestnávatelia majú zaviesť štruktúru odmeňovania, ktorá zabezpečí dodržiavanie práva na rovnakú odmenu; kritériá majú byť založené na faktoch a nesmú byť priamo ani nepriamo založené na pohlaví. Inšpektorát práce uvádza, že zamestnávatelia majú zaviesť takúto štruktúru do 31. júla 2026.
To je dôležitý krok proti diskriminácii.
Ale treba povedať jasne:
Tento zákon nezabezpečí, že predavačka v slovenskom Lidli bude automaticky zarábať ako jej kolegyňa v nemeckom Lidli.
A ak niekto vytvára dojem, že legislatíva o rovnakom odmeňovaní mužov a žien vyrieši mzdovú priepasť medzi Slovenskom a západnou Európou v tých istých nadnárodných firmách, potom podľa môjho názoru pracujúcim predáva ilúziu.
Problém nízkych slovenských miezd v nadnárodných firmách je hlbší.
Je v slabom kolektívnom vyjednávaní.
V rozdrobených odboroch.
V strachu zamestnancov vstúpiť do odborov.
V nedostatočnej ochrane radových členov.
V tom, že veľké reťazce často dokážu ekonomicky silno pôsobiť proti lokálne slabým zamestnancom.
V tom, že odbory sú často viditeľné hore, ale slabé dole.
A tento problém sa nevyrieši tým, že sa bude mávať európskym zákonom, ktorý má úplne iný hlavný účel.
Ochrana odborových funkcionárov áno. Nedotknuteľnosť nie
Ďalšou témou je ochrana odborových funkcionárov. Ministerstvo práce oznámilo návrh, podľa ktorého má do procesu prepúšťania odborárskeho funkcionára a iného zástupcu zamestnancov vstúpiť Národný inšpektorát práce; ak sa zamestnávateľ neobráti na NIP, skončenie pracovného pomeru má byť neplatné. Rezort zároveň uvádza, že cieľom je chrániť poctivých odborárov pred nepoctivými zamestnávateľmi, ale aj poctivých zamestnávateľov pred zneužívaním.
Základná myšlienka je správna.
Odborár nesmie byť vyhodený len preto, že sa zastal ľudí.
Zamestnávateľ nesmie likvidovať odbory tým, že odstráni nepohodlného predáka.
Strach z výpovede je najväčší nepriateľ skutočného odborového života.
Lenže aj tu treba povedať druhú polovicu pravdy.
Ochrana odborového funkcionára nesmie vytvoriť nový typ nedotknuteľného funkcionára, ktorý už nie je zodpovedný zamestnancom, ale iba vlastnej pozícii.
Ak sa posilní ochrana pred zamestnávateľom, musí sa zároveň posilniť zodpovednosť pred členmi.
Odborový predák nemá byť firemná obeť.
Ale nemá byť ani malý pracoviskový papaláš.
Musí byť kontrolovateľný zdola.
Musí pravidelne skladať účty členom.
Musí byť odvolateľný členmi.
Musí zverejňovať výsledky svojej práce.
Musí mať jasný mandát.
A musí byť chránený pre odborovú činnosť, nie pre vlastnú nedotknuteľnosť.
Bez tejto rovnováhy sa môže aj dobrý zákon zmeniť na ďalší funkcionársky pancier.
Slovenské odbory nepotrebujú kozmetiku. Potrebujú architektúru
Najväčší problém slovenskej odborovej scény nie je len v tom, kto bude prezidentom KOZ.
Problém je v tom, že odbory ako celok stratili časť dôvery pracujúcich.
Mnohí zamestnanci ich nevnímajú ako silnú každodennú ochranu, ale ako vzdialenú štruktúru, ktorá sa ozve najmä pri tlačovej konferencii, pri tripartite, pri minimálnej mzde alebo pri veľkých politických témach.
Lenže život pracujúceho človeka sa neodohráva na tlačovej konferencii.
Odohráva sa na pracovisku.
Pri nadčase.
Pri plánovaní zmien.
Pri šikane.
Pri zlom manažérovi.
Pri nejasnej výplate.
Pri nepreplatenom čase.
Pri strachu, že ak sa ozve, skončí.
Pri tom, že odbory vo firme existujú, ale zamestnanec sa aj tak bojí.
A práve preto nestačí vymeniť tvár na vrchu.
Treba zmeniť stavbu odborov.
Čo by mala priniesť skutočná odborová reforma
Ak má mať KOZ budúcnosť, nemôže byť len strešnou organizáciou zväzov, ktorá čaká na ďalšie rokovanie s vládou.
Musí sa zmeniť na ochranný systém pracujúceho človeka.
Skutočná odborová reforma by mala obsahovať najmä:
individuálne ochranné členstvo pre zamestnanca, aj keď v jeho firme odbory nepôsobia,
právnu a poradenskú prvú pomoc pre pracujúcich,
regionálne centrá ochrany práce,
transparentné financovanie odborových štruktúr,
kontrolu odborových funkcionárov zdola,
verejné meranie výsledkov odborov,
ochranu radových členov, nielen predákov,
silnejšie kolektívne vyjednávanie,
fond obnovy pracujúceho človeka,
a systém, v ktorom sa zamestnanec nebude musieť pýtať, či sa mu odbory oplatia, ale bude cítiť, že bez nich je slabší.
Toto je úplne iná úroveň než osobná kampaň jedného kandidáta.
To nie je otázka fleku.
To je otázka architektúry moci pracujúcich.
Európsky parlament nie je výrobná hala
Argument, že europoslanec vie lepšie hájiť záujmy pracujúcich, môže mať istú logiku. Európska legislatíva skutočne ovplyvňuje pracovné právo, mzdy, verejné obstarávanie, sociálne štandardy a nadnárodné firmy.
Ale prezident KOZ nemá byť iba komentátor európskych smerníc.
Má byť organizátor sily doma.
Má byť človek, ktorý vie prísť medzi zamestnancov.
Má rozumieť konkrétnej prevádzke.
Má chápať, ako zamestnávateľ obchádza odbory.
Má poznať slabé miesta Zákonníka práce v praxi.
Má vedieť, kde sa radový človek bojí.
Má vedieť, prečo sa mladí nehrnú do odborov.
Má vedieť, prečo veľké firmy často nechcú silné odbory.
A má mať čas denne budovať nie mediálnu značku, ale odborovú silu.
Európsky parlament môže byť výhoda.
Ale ak sa z neho stane výhovorka, prečo prezident KOZ nemusí byť naplno doma, potom to výhoda nie je.
Je to problém.
Odbory musia patriť členom, nie funkcionárom
Najväčšia skúška každého kandidáta na prezidenta KOZ je jednoduchá:
Vie dať členom viac moci než sebe?
Ak nie, nejde o reformu.
Ide iba o výmenu mena na dverách.
Pracujúci nepotrebujú ďalšie sľuby, že niekto bude za nich rokovať. Potrebujú systém, v ktorom budú mať reálnu ochranu aj vtedy, keď sa ich konkrétny odborový predák bojí, je slabý, pohodlný alebo príliš blízky vedeniu firmy.
Potrebujú odbory, ktoré fungujú aj bez toho, aby človek poznal správneho funkcionára.
Potrebujú odbory, ktoré chránia slabého člena rovnako ako silného predáka.
Potrebujú odbory, kde sa moc nezhromažďuje hore, ale vracia dole.
A tu je hlavná otázka pre každého kandidáta vrátane Branislava Ondruša:
Prináša len politickú skúsenosť, alebo aj plán, ako odovzdať moc späť pracujúcim?
Zatiaľ verejnosť počuje najmä o funkciách, mandátoch, europarlamente, zákonoch a ochrane odborových funkcionárov.
Ale pracujúci človek potrebuje počuť niečo iné:
Ako ma ochránite zajtra ráno v práci?
Ako mi pomôžete, keď sa ozvem?
Ako zabezpečíte, aby som sa nebál vstúpiť do odborov?
Ako zabránite tomu, aby odborový funkcionár bojoval viac za seba než za mňa?
Ako dosiahnete, aby nadnárodná firma brala slovenského zamestnanca vážne?
Ako zabezpečíte, aby odbory neboli iba stará štruktúra s novou tvárou?
KOZ stojí pred voľbou medzi kontinuitou a obnovou
Voľba prezidenta KOZ nie je len personálna otázka.
Je to referendum o tom, či odbory zostanú súčasťou starého slovenského modelu: dohoda hore, slabosť dole, tlačová konferencia namiesto reálnej ochrany.
Alebo či sa začnú meniť na modernú občiansko-pracovnú silu, ktorá sa už nebude báť ani veľkých zamestnávateľov, ani vlády, ani vlastných funkcionárskych návykov.
Branislav Ondruš môže mať skúsenosti.
Môže mať kontakty.
Môže mať mediálne schopnosti.
Môže mať európsky mandát.
Ale otázka neznie, čo má on.
Otázka znie, čo budú mať pracujúci.
A ak pracujúci dostanú iba ďalšieho profesionálneho funkcionára, ktorý si preoblečie stranícke tričko za odborárske, potom sa nezmení podstata.
Zmení sa len farba visačky.
Záver
Slovenské odbory dnes nepotrebujú prezidenta, ktorý si odbory pridá do životopisu.
Potrebujú prezidenta, ktorý bude ochotný rozobrať starý odborový komfort a vrátiť silu radovým členom.
Potrebujú reformu, nie prestup.
Potrebujú ochranu pracujúcich, nie len ochranu funkcionárov.
Potrebujú kontrolu zdola, nie ďalšiu hierarchiu zhora.
Potrebujú jazyk pracoviska, nie jazyk politickej kariéry.
Ak KOZ tento rozdiel nepochopí, zostane aj po zjazde starou organizáciou, ktorá možno zmenila meno na vrchu, ale nenašla cestu späť k človeku pri páse, v sklade, za volantom, pri lôžku pacienta, v škole alebo za pokladňou.
A práve tam sa rozhoduje, či odbory ešte majú zmysel.
Odbory nevznikli preto, aby chránili funkcie. Vznikli preto, aby chránili človeka, ktorý sám proti moci zamestnávateľa stojí príliš slabý. Ak na to KOZ zabudne, nezachráni ju žiadny europoslanec.
.jpg)
