V septembri odvysielala Slovenská televízia seriál Strážcovia koruny o Jánovi Huňadym. Seriál nakrútili Maďari v spolupráci s Rakúšanmi a Nemcami. Chcel by som vyjadriť k seriálu zopár postrehov a zamyslieť sa aj nad slovenskou slovenskou filmovou tvorbou, pokiaľ ide o historické filmy.
Strážcovia koruny
Huňadyho postava nie je stvárnená realisticky, ale podľa holyvúdskych štandardov ako klasický filmový hrdina.
Holyvúdsky hrdina je väčšinou idealizovaný. Rozpráva ako čítanková postava. Je vždy férový a lojálny, vždy sa drží zákona. Neženú ho osobné záujmy ako ctižiadosť, túžba po majetku či moci, ale bojuje vždy za vlasť, za kráľa, za vieru, za svoje ideály, chráni slabých. Nechce zabíjať, neteší ho to, ale okolnosti ho donútia k tomu, že sa brodí v krvi. Je to ideálny rytier. Takýto ideálny hrdina má takmer nadprirodzené bojové schopnosti. Desať- dvadsať protivníkov zvládne na počkanie a ani sa pri tom nespotí. Dokáže ich posekať. Proti čítankovému idealizovanému hrdinovi musí stáť v opozícii tiež čítankový zloduch. Tým je v seriály Ulrich Celjský, šľachtic z územia Slovinska, ktorý zastával funkciu chorvátskeho bána a po Huňadyho smrti aj uhorského kapitána.
Keď Mara Brankovičová, sultánova manželka, Jankovi povie „Spôsobil si sultánovi veľké škody“, on jej skromne odpovie „Snažil som sa.“ Jankova manželka Alžbeta zase vojvodovi Ilockému (Ujlakymu) po tom, ako jej privedie syna Mateja, povie empaticky: „Musíš byť unavený.“ Takto sa stredovekí sebavedomí feudáli nevyjadrovali. Je to neprirodzené vyjadrovanie postáv z druhotriednych amerických filmov.
Realisticky zobrazený stredoveký vojvodca a feudál by bol zrejme nestráviteľný pre meinstrímového diváka. Nevedel by sa s ním stotožniť.
Pramene ukazujú stredovekých uhorských feudálov ako ľudí sebavedomých až pyšných, náladových a prchkých. Keď sa taký človek rozhneval, nechceli by ste mu prísť pod ruku. A vojvodca zvyknutý na zabíjanie by nemal mať problém prejaviť krutosť. Seriálový Huňady sa síce vie nahnevať, ale len nad ľudskou podlosťou, takže jeho hnev je vždy spravodlivý.
V historických filmoch môžeme často vidieť postavy s psychológiou moderného človeka, ktoré len boli prenesené do reálií iného historického obdobia. Ľudia z minulých storočí nám boli v niečom podobní, alebo boli aj deťmi svojej doby. Tá určovala ich psychológiu, ich spôsob rozmýšľania, vyjadrovania, to, čo považovali za dôležité, čomu verili atď. Stredovekí ľudia boli menej intelektuálni ako my, viac verili svojim inštinktom a väčšiu úlohu v ich psychológii zohrávala náboženská viera. Práve psychologická drobnokresba je slabinou seriálu Strážcovia koruny, najmä pokiaľ ide o hlavného hrdinu a jeho manželku.
V historickom seriály zo stredoveku, ktorý chce mať úspech u divákov, musí byť násilie, efektné bojové scény, sex, vášne, intrigy, boj o moc a šero. Je to taký nepísaný kánon. K tomu veľkolepá výprava. Toto všetko Strážcovia koruny majú, a preto ide o divácky vďačný seriál. Tvorcovia stavili na istotu. Nechceli sa odchýliť od spomínaného kánonu, aby neriskovali priazeň divákov. Seriál je teda vopred odsúdený na divácky úspech. A predsa seriálu niečo chýba. Originalita. Podobných filmov o stredoveku sme už videli viac. Boli to väčšinou filmy amerického pôvodu. V čom sa tento film od tých amerických odlišuje okrem toho, že sa odohráva v Uhorsku?
Na seriály sa prejavuje výrazný anglosaský vplyv. Pri jeho pozeraní som mal občas déja vu, akoby som sledoval Pána prsteňov, Hru o tróny alebo Posledný súboj.
V Strážcoch koruny nájdeme viaceré filmové klišé typické pre americké filmy zo stredoveku.
Diváci očakávajú, že atmosféra bude vo filme o stredoveku pochmúrna, veď sa hovorí o temnom stredoveku. Akoby v stredoveku nikdy nebol jasný slnečný deň, ale vždy bolo pod mrakom alebo hmla. Akoby všetci chodili oblečení v hnedej, sivej alebo čiernej farbe. Akoby všetci chlapi nosili čižmy a brodili sa v blate. Špicaté topánky alebo topánky s dohora zahnutou špicou, aké sa vtedy skutočne nosili, vidíme vo filme zo stredoveku zriedkakedy. Aj zábery v tomto seriáli vychádzajú v ústrety diváckym očakávaniam.
Stredovek ihral všetkými farbami. Aj v stredoveku sa ľudia radi pekne obliekali (Prebohaté hodinky vojvodu du Berry. zdroj: wikipedia)
So zobrazovaním stredoveku ostro kontrastuje zobrazovanie antiky. Filmy zo starého Ríma sú plné pekne oblečených (čisté biele tógy), kultivovaných ľudí pohybujúcich sa v priestranných a dobre osvetlených miestnostiach. Človek má pocit, že v antike vždy svietilo Slnko a nikdy nebolo blato. Stredovek, naopak, je tma, hmla, blato, necivilizovanosť, náboženský fanatizmus, depresia…
Stredovekí ľudia to mali radi farebné (Bibliotheca Corviniana z 15. st. zdroj: wikipedia)
Aj Strážcovia koruny nám predstavujú stredovek ako temné obdobie. Tvorcovia farbami a svetlom rozhodne neplytvajú. Často si vystačia so sivou, tmavo modrou, hnedou a čiernou. Takto sa však nezobrazoval stredovek vždy. Ešte holyvúdské filmy z 50. rokov, ktoré sa odohrávajú v stredoveku, sú plné farieb a svetla. K zmene zobrazovania stredoveku došlo koncom 60. rokov. Niekomu asi záležalo na tom, aby sme stredovek vnímali negatívne.
Aj v stredoveku sa však ľudia radi pekne obliekali a nenosili len oblečenie sivej alebo hnedej farby, ale aj červené, zelené, žlté a modré. Stredovek hral všetkými farbami. Aj v stredoveku svietilo Slnko a bývali vtedy dni s jasnou, bezoblačnou oblohou. Aj v stredoveku ľudia radi tancovali, spievali, žartovali alebo sa smiali. Boli možno menej depresívni ako moderní ľudia.
V roku 2022 nakrútili historický veľkofilm aj Česi o svojom hrdinovi Jánovi Žižkovi. Keď som sa dozvedel o príprave tohto filmu, tak som sa naň tešil, lebo husitská trilógia O. Vávru patrí medzi silné filmy môjho detstva. Bol som zvedavý, kam posunie tému toto nové spracovanie. Po zhliadnutí filmu som síce nebol sklamaný, ale nebol som ani nadšený. Zdalo sa mi zvláštne, že Žižku a iné postavy z českých dejín hrajú „cizáci“. Ale nielen to. Ďalší dôvod, prečo som sa na tento film tešil, bol, že som v záplave americkej kinematografie očakával špecificky český alebo aspoň stredoeurópsky pohľad na stredovek, ktorý bude zbavený schematizmu amerických filmov. Dúfal som v originálny český pohľad na českého hrdinu. Namiesto toho Česi nakrútili americký pohľad na českého hrdinu, podľa vkusu amerického diváka. Je to film o Žižkovi na spôsob Robina Hooda. Žižka je tu stvárnený ako taký český Robin Hood.
Na konci, ako je v podobných filmoch zvykom, je aj masová bojová scéna, kde sa stretne hlavný idealizovaný hrdina proti démonizovanému hlavnému zloduchovi. Hlavný hrdina najprv v boji prehráva, je zvyčajne slabší, ale nakoniec zloducha zabije, aj keď to nechce, lebo zloduch je zákerný a nedá mu inú možnosť. Film končí, ako inak v amerických filmoch, happy endom.
Za mňa najlepšie filmy o husitskej tematike sú tri filmy O. Vávru Ján Hus, Ján Žižka a Proti všetkým, aj napriek určitým dobou podmieneným nedostatkom. Hus, ktorého stvárnil Zdeněk Štepánek je oveľa charizmatickejší ako Hus Mateja Hádka z roku 2015, ktorý pôsobí v porovnaní s ním ako nudný patrón a divákovi nie je jasné, ako takáto necharizmatická postava mohla spôsobiť na začiatku 15. storočia taký rozruch. Podobne aj Štěpánkov Žižka, hoci tiež idealizovaný, pôsobí viac ako autentická stredoveká postava než Žižka Bena Fostera.
Potrebujeme na Slovensku historický veľkofilm zo stredoveku?
Keď vyšla v roku 1986 kniha Matúša Kučeru Postavy veľkomoravskej histórie, režisér Martin Hollý sa vyjadril, že v nej je obsiahnutých niekoľko filmových scenárov. Na Slovensku sa vtedy aj skutočne začali pripravovať tri historické veľkofilmy z ranného stredoveku, ktoré by zachytávali obdobie od Sama po Svätopluka a zánik Veľkej Moravy. Vznikli scenáre, pracovalo sa na kostýmoch, režisér Martin Ťapák bol v Mongolsku nakúpiť kone a dohodnúť komparzistov, ktorí mali hrať Avarov. Ďalšími režisérmi mali byť Andrej Lettrich a Martin Hollý. Odborným poradcom filmárov bol práve spomínaný Matúš Kučera.
V pokročilom štádiu prípravy bol však projekt zastavený na príkaz komunistov z Prahy. Čo mali komunisti proti slovenskému historickému veľkofilmu? Keď sa o projekte dozvedeli český historik Dušan Třeštík a moravský archeológ Josef Poulík, objavili sa im čele ustarostené vrásky a napísali do Prahy, na ústredný výbor KSČ, list, že ak by boli nakrútené tieto filmy, „mohli by v českém národě vést k určitému rozladění, nebo i emocem.“ Upozorňovali na riziko ľudáckych sentimentov súvisiacich s Cyrilom a Metodom, Rímom, ako aj Svätoplukovou kolaboráciou s Franskou ríšou. A nebolo by, podľa nich, dobré, aby sa táto téma, takto verejne prezentovala. Slovenské historické veľkofilmy sa vďaka intervencii českých odborníkov nakoniec nenakrútili. Slováci dostali ako cenu útechy aspoň filmové spracovanie Suchoňovej opery Svätopluk.
V 80. rokoch bolo okno príležitostí pre nakrútenie slovenského historického veľkofilmu otvorené dokorán. Boli splnené všetky podmienky nielen, aby mohlo byť dielo realizované, ale aby mohlo byť realizované na kvalitnej úrovni. Bola tam vtedy podpora zo strany štátu (Ministerstvo kultúry SR vyčlenilo na tri filmy 160 miliónov korún), mali sme skupinu kvalitných režisérov ako boli Ťapák, Lettrich a Hollý, ako aj silnú generáciu hercov na čele s Kvietikom, Chudíkom, Valachom, Pántikom, Dibarborom, Vášaryovou, Strniskovou, Studenkovou atď. , ktorá bola na vrchole svojich tvorivých síl. Dnes nie je podpora zo strany štátu (dnes vlastne ani nechápeme, načo by bol historický veľkofilm dobrý), nemáme ani režisérov na podobnej úrovni a nie som si istý, či by dnešní civilne hrajúci herci vedeli zahrať vierohodne Pribinu alebo Svätopluka. V 80. rokoch boli všetky podmienky na nakrútenie kvalitného historického veľkofilmu splnené, chýbala len priazeň (prajnosť) českých odborníkov na stredoveké dejiny. A tak bolo okno príležitostí zase zatvorené, aby sme sa nedotkli emócií českých divákov a nepodnecovali slovenský nacionalizmus.
Na celej veci stojí za povšimnutie ešte to, že Třeštík bol kamarátom Matúša Kučeru. Keď vás zradí váš nepriateľ, tak to akosi čakáte, nie je to až tak prekvapujúce, ale keď vás zradí kamarát, tak je to epické, je to skutočná zápletka.
Ministerstvo kultúry SR vtedy vyčlenilo na tie tri filmy neuveriteľných 160 miliónov korún. (Nechápem, kde komunisti zobrali toľko peňazí). Určite by to bol najdrahší projekt v dejinách slovenskej a možno aj česko-slovenskej kinematografie. Neviem presne, aký by bol kurz vtedajšej koruny a eura, ale pravdepodobne by to bolo aj dnes výrazne cez sto miliónov euro. V súčasnej politickej a ekonomickej situácii je však nepredstaviteľné, že by ministerstvo kultúry SR dalo na historický film, resp. sériu troch filmov 100 miliónov euro a viac. Kde by tie peniaze vzali?
Ak som pri Strážcoch koruny a Jánovi Žižkovi zmienil anglosaský vplyv ako niečo negatívne, tak v 80. rokoch by špecificky slovenskému spracovaniu historickej témy napomáhala aj relatívna uzavretosť našej vtedajšej kultúry voči Západu. Mohol tak vzniknúť film o slovenských hrdinoch zo slovenského hľadiska, ktorých by hrali slovenskí herci.
Za druhý pokus o slovenský historický veľkofilm zo stredoveku môžeme považovať Jakubiskovu Slovanskú epopej. Česi boli emocionálne rozladení aj z tohto druhého projektu, ale tentoraz to stroskotalo na peniazoch. Už tu nie je silný štát, ktorý berie takýto projekt ako prestížnu záležitosť a tak režisér a producent musia zháňať peniaze kade tade.
Je veľká škoda, že nedošlo k tvorivému spojeniu Jakubiska s Martinom Homzom, lebo keby sa spojilo Jakubiskovo výtvarné cítenie s učenosťou M. Homzu, ktorý by Jakubiska držal za nohy, aby sa príliš nevznášal v oblakoch, viem si predstaviť, že by z toho mohlo vzniknúť hodnotné dielo. Skutočne národný historický veľkofilm.
Napriek tomu existuje u nás niekoľko filmov či inscenácií, ktorých dej sa odohráva v stredoveku. K tým vydarenejším patrí seriál Na baňu klopajú o baníckom povstaní v roku 1526 alebo tv inscenácia Solúnski bratia. Za jedno z najlepších stvárnení stredoveku v slovenskej filmovej a televíznej tvorbe považujem fantasy Martina Hollého Soľ nad zlato. Hollý naozaj vedel, ako na to. Vydarené (a preto stále pozerateľné) sú aj filmy Popolvár najväčší na svete a Plavčík a Vratko, ktoré sa odohrávajú tiež v stredovekých kulisách. Tieto filmy vznikali na začiatku 80. rokov, keď Nemci dodali peniaze a Slováci ( v menšej miere aj Česi a Maďari) filmársky kumšt.
Z novšej doby by sme mohli zmieniť seriál Slovania, ktorý môžeme považovať za takého chudobnejšieho príbuzného seriálu Vikingovia alebo Hry o tróny. Anglosaský vplyv je aj tu výrazný. Tvorcovia hľadiac obdivne na západné vzory akoby balansovali medzi historicky vierohodným drsným zobrazením stredoveku a fantasy. Znalec histórie by v seriály napočítal množstvo nepresností a divákov výraznejšie neoslovila ani magicko realistická zložka filmu. Asi by si to žiadalo zo strany tvorcov viac času na prípravu a hlbší ponor do problematiky.
Za historický veľkofilm s výraznou slovenskou stopou môžeme považovať film Bathory z obdobia „temného“ novoveku. Po prvom zhliadnutí filmu som bol vzhľadom na reklamu a vysoké očakávania, ktoré tento film predchádzali, sklamaný. Dnes, po rokoch, sa už na tento film pozerám zhovievavejšie. Film si po svete našiel svojich divákov. Je škoda, že Jakubisko uprednostnil literárne hľadisko pred historickým. Naskočil na populárnu vlnu prepisovania histórie a vrahyňu Bátoryčku zobrazil ako obeť sprisahania. A hlavného zloducha vyrobil z dôležitej a pozitívnej postavy našich dejín, Juraja Turzu. To zo slovenského hľadiska nie je veľmi šťastné. Slovenský divák si tak oprávnene môže klásť otázku, čo to má znamenať a oprávnene môže cítiť pri sledovaní filmu určité rozladenie, ba aj emócie. Film má svoje silné aj slabé miesta z hľadiska zobrazenia historickej reality, ale aj z umeleckého hľadiska. Bizarne pôsobia postavy mníchov, z ktorých jeden pripomína L. da Vinci. Naopak, úroveň pozdvihujú krásne výtvarné kompozície, ktoré pripomínajú barokové obrazy.
Možno by stálo za to aj vyhľadať scenáre z 80. rokov a Jakubiskove podklady na slovanskú epopej a vydať ich knižne. Možno by to v lepších časoch niekoho podnietilo, aby to skúsil nakrútiť alebo sa aspoň inšpiroval nápadmi iných.
Záverečné rozuzlenie
Prečo Američania, Francúzi, Česi, Poliaci, Rusi alebo Maďari nakrúcajú historické filmy o dôležitých momentoch svojich dejín? „Čo bude lacnejšie?“, opýtal by sa klasik vulgárneho materializmu. Nejde o to, aby bolo niečo lacnejšie, takéto filmy majú význam pre pestovanie historickej pamäte a posilňovanie identity národného spoločenstva, národnej hrdosti, sebavedomia, ale aj súdržnosti. Ide o uvedomenie si koreňov. Aby sme pochopili, kto sme, potrebujeme vedieť, odkiaľ sme prišli.
Otázne tiež je, či potrebujeme v dobe, kedy sa z nás stali Európania (Slovensko je už európske) alebo dokonca svetoobčania, posilňovať národnú identitu a tým sa vyčleňovať (partikularizmus). Závisí od toho, kým chceme byť a kam chceme smerovať. Vzhľadom na to, že na Slovensku máme najnižšie historické povedomie z okolitých národov, nebolo by na škodu, keby sme toto povedomie posilnili aj historickým veľkofilmom.
Máme síce množstvo literatúry o dejinách, ale ak chcete zasiahnuť masy, je film ďaleko najúčinnejšie médium.
Najväčšou prekážkou pre jeho nakrútenie sú peniaze, ale aj keby sa tie našli, nie je isté, či by vznikol kvalitný scenár, či by takýto veľký projekt vedel nejaký súčasný slovenský režisér kvalitne zrealizovať a či by to vedeli naši súčasní herci, ktorí našli zaľúbenie v politickom aktivizme, zahrať. Posledný veľký klasik slovenského filmu z režisérov odišiel v Jurajovi Jakubiskovi. Možno by sme preto museli angažovať režiséra zo zahraničia, ale potom by hrozilo, že to dopadne podobne ako v prípade Jána Žižku a Strážcov koruny, to znamená, že vznikne anglosaský pohľad na slovenské dejiny.
Pri súčasných filmových tvorcoch existuje tiež dôvodná obava, že by historickú látku využili na to, aby nám, svojím súčasníkom, vysielali ideologické a politické odkazy, ako sa to u nás stalo v poslednej dobe viackrát. Teda historická látka by im poslúžila na presadzovanie ich ideologických a politických postojov.
Máme dnes vôbec šancu sa vymaniť z anglosaského vplyvu? Určitý návod, ako by sa to dalo, nám poskytujú slová Ľudovíta Štúra v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu z 9.6. 1839: „Radil bych Tobě, aby ses zvláště básnictví oddal a ne na vzorech řeckých a římských (v kontexte tohto článku na anglosaských vzoroch- J.B.) své básně stavěl, ale je z národního našeho života vyvedl. K tomu záměru studuj národní písně Slovanú, báje, pověsti národní, Mickiewicze a tak přesvědčen jsem, že ty v tomto ohledu něco chvalného pro Slovanstvo vyvedeš a srdce mnohé rozehřeješ.“
Takže, keby chcel niekto nakrútiť u nás historický veľkofilm, mal by študovať v prvom rade naše dejiny, naše povesti, zobrazenie témy v próze a poézii a napokon aj vo filme. A mohol by sa inšpirovať u Vávru, Hollého (Soľ na zlato, Signum Laudis), Ťapáka (Pacho, hybský zbojník, Popolvár najväčší na svete, Plavčík a Vratko), Lettricha (Do zbrane, kuruci!, Na baňu klopajú, Povstalecká história, Alžbetin dvor), Boba a iných a až na poslednom mieste u zahraničných tvorcov.
Dnes sa hovorí, že umenie by malo vyvolávať emócie. Ale nie všetko, čo vyvoláva emócie, je umenie. Niekto vám dá facku, vy zbĺknete hnevom, čo je nepochybne emócia, ale to ešte nie je umenie. A naozaj, keď človek odchádza z galérií moderného umenia, môže byť zhnusený alebo rozčúlený z toho, čo videl. Podľa miery zhnusenia alebo rozčúlenia by sme mohli tvrdiť, že moderné umenie má naozaj vysokú kvalitu. Lebo vyvoláva silné emócie. Určite silnejšie ako umenie Michelangella alebo Raffaella.
Ak sa hovorí, že funkciou umenia je vyvolávať emócie, tak je to vulgarizácia hodnoty umenia. Takéto chápanie umenia vedie k dekadencii. Pozrime sa kvôli inšpirácii do minulosti. Umelecké diela minulosti oslavovali Boha, sprostredkúvali náboženské, duchovné obsahy, ich cieľom nebolo šokovať, vyvolať emócie či vzrušovať, ale skôr vychovávať, zušľachťovať, stvárniť ideálne vzory. A kto ich platil? Kto platil aténskych sochárov alebo renesančných géniov Donatella, Leonarda, Michelangella a Raffaella? Bol to štát, cirkev alebo bohatí mecenáši ako Mediciovci. Ten, kto mal peniaze. Kto by mal zaplatiť slovenský historický veľkofilm? Kto má na Slovensku voľných 50 alebo 60 miliónov? Štát, cirkev alebo nejaký bohatý mecenáš? Kto by vedel ten film zaplatiť s tým, že by to nebral ako obchod a dal by tvorcom voľnú ruku, aby si to mohli urobiť po svojom, aby sa mohli riadiť len svojou víziou?
Na umenie, a najmä filmy, sa dnes pozeráme príliš z obchodného hľadiska. Film je vlastne obchodný artikel. Potom by mal prinášať zisk, investorom by sa mali vrátiť vložené peniaze, ideálne ešte zúročiť v podobe zisku. Dnes berieme ako samozrejmosť, že film je obchod, resp. tovar. Prijali sme tento americký model, na všetky výtvory sa pozerať optikou čísel, merať hodnotu peniazmi, ktoré do nich boli investované a koľko peňazí môžu zarobiť, až sa kultúra (kultúra od slova kult- uctievanie) mení na šou- biznis. Mohlo by to byť aj inak? Určite to môže byť inak a v minulosti to aj inak bolo. Umenie nemusí byť nevyhnutne biznis alebo tovar.
Na vznik seriálu Strážcovia koruny prispel finančne maďarský štát. V našich stredoeurópskych podmienkach je ťažké zrealizovať taký veľkorysý projekt bez štátnych peňazí. Pokiaľ niekedy v šťastnejších časoch vznikne na Slovensku historický veľkofilm napr. o Svätoplukovi, tiež to bude musieť byť z účasťou štátu.
.jpg)
.jpg)
