Ďalšou témou bola prvá Deklarácia slovenského národa. Vyhlásilo ju 200 delegátov zo všetkých kútov Horného Uhorska v Turčianskom sv. Martine 30. októbra 1918. Deklaráciou sa naši predkovia prihlásili k prirodzenému právu národov na sebaurčenie. Ustanovili 20 člennú Slovenskú národnú radu a 12 členný výkonný výbor. Iba oni mali oprávnenie Slovenský národ zastupovať.
A tu sú zaujímavé dve skutočnosti. Tou prvou je fakt, že účastníci zhromaždenia vyjadrili vôľu spojiť sa s Čechmi do spoločného štátu. Zbytočne. Česi už pred dvomi dňami (28.X.) v Prahe vyhlásili Československú republiku. Urobili to bez prítomnosti, bez vedomia a teda aj bez súhlasu Slovákov. Možno aj preto sa originál Deklarácie po ceste zo Slovenska do Česka stratil. Ešte horší fakt je, že sa stratila aj veta ktorou sa Slováci prihlásili k seba určovaciemu právu národa. To malo, ďalekosiahle následky. Prvá nepríjemnosť sa ukázala keď na Mierovú konferenciu boli delegovaní iba Česi. Tento princíp sa odvtedy opakoval mnoho krát. Dnes vieme, že to bola mína v základoch spoločného štátu.
Otázkou ostáva, či by bolo možné vyhlásiť spoločný štát dvoch národ keby si jeden z nich neuvedomil svojbytnosť a či bolo právne relevantné urobiť to takýmto spôsobom. Preto sa natíska otázka, prečo samostatný štát Slovákov oslavuje vznik spoločného štátu (28.X. štátny sviatok) a iba si pamätá vznik Deklarácie svojho národa (30.X. pamätný deň). Že by z nostalgie Čechoslovakistov ?
Druhá deklarácia Slovenskej národnej rady vznikla jej uznesením 17. júla 1992. Opäť sa odvoláva na prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie. História sa zopakovala. Buď česky, alebo nijako. Už spojovník (čeština pozná iba pomlčku) v názve štátu vyvolal dlhé diskusie. Neporozumenia vyústili do zániku dovtedy spoločného štátu a vzniku dvoch nástupníckych samostatných, zvrchovaných štátov. Stalo sa tak napriek tvrdeniu Vladimíra Mečiara – my tých Čechov do federácie dokopeme aj keby nechceli. Podľa toho aj „delenie“ dopadlo. Kým česká strana bola na delenie dobre pripravená, my sme prijali fakt. Vznikli dve samostatné republiky. Presnejšie – jedna Republika a jedna Tátokrajina.
Napriek nedôvere niektorých slovenských politikov náš štát získal medzinárodnú autoritu a nespochybniteľnú životaschopnosť. Mal v rukách potrebné inštitúcie, vlastnú obranu aj vlastnú menu. Zaniká nevraživosť a podozrievanie medzi Čechmi ktorí roky tvrdili že na Slovákov doplácajú a Slovákmi nespokojnými s postavením v spoločnom štáte. Vzťahy sa vyjasnili a smelo je možné povedať – také dobré história nepozná.
Selanka končí. Tak ako naši politici nezvládli delenie štátu, tak nezvládli ani jeho suverenitu. V krátkom čase sa nastupujúce vládne garnitúry zbavili generáciami nadobudnutého majetku, zo závislosti od RVHP uviazali lano pevné na EÚ. Pamätáme si stav, keď sme opustili vojenský pakt Varšavskej zmluvy riadený veliteľstvom Sovietskeho zväzu. Iba chvíľu sme dúfali v bezpečnosť garantovanú výhodnosťou pre veľmoci nepodliehajúcu žiadnej z nich, ale zodpovednú voči všetkým. Presne to by plnila vojenská neutralita. Ešte väčší osoh pre pokoj a mier v Európe by bolo rozširujúce sa územie neutrálnych štátov. (Balkán, Maďarsko, Slovensko, Rakúsko, Česko, …). Tak ako nás politici oklamali keď tvrdili že dosiahneme západnú prosperitu v priebehu piatich, najneskôr desiatich rokov, dvojnásobné platy, švajčiarske dôchodky, pri výmene vlastnej meny za Euro rovnaké ceny, tak nás oklamali aj v prípade vojenskej neutrality. Dokonca porušili aj fakt, že vstup do akéhokoľvek vojenského paktu nebudú môcť vykonať bez súhlasu občanov – bez referenda.
„Štát“ sa zbavil aj zákonom chránených závodov a inštitúcií. Stratil vládu nad menou, výstavbou, armádou aj energiami. Postupne stráca aj vlastné školstvo a správu nad úradným jazykom. Nekriticky zohľadňuje práva menšín. V tejto oblasti vysoko prekračuje všetky medzinárodné normy bez akýchkoľvek nárokov na reciprocitu. Beztrestne tým ohrozuje našu suverenitu a štátnu jednotnosť.
Aby sa tieto činy nemohli obrátiť proti politikom v štátnych funkciách odmietajú prijať účinné zákony o hmotnej zodpovednosti, sprísniť kritéria (vzdelanostné, morálne, psychologické, mravnostné, …) pre získania poslaneckého mandátu a určiť pravidlá umožňujúce voličom odvolať poslanca, ktorý svojim konaním dokázateľne porušil daný sľub. Z rovnakého dôvodu ani nepripustia diskusiu o zmene sľubu na zodpovednejšiu formu zodpovednosti na prísahu poslanca.
Dnes sa situácia stáva kritickou. Trestnoprávna nečinnosť orgánov štátu, nekončiace nároky rôznych menšín, patologická neznášanlivosť politikov, neovládateľné egá lídrov atomizujú všetko, čo by malo štát stmeľovať. Dospeli sme do štádia, že už aj základné veličiny akými sú potraviny, energie, zdravotníctvo, školstvo, doprava, limitujú funkcie štátu. Parlament sa riadi neústavnou Koaličnou zmluvou a dvomi axiómami: S opozíciou sa nehlasuje a S koalíciou sa nehlasuje. Platia však parlamentné kupecké výnimky. Nie prospech občanov, nie výhoda pre štát, nie zodpovednosť voči voličom. Na prvom mieste sú záujmy strany, popularita lídra, prospech poslanca, deklarovaný účel. Parlament je rozložený na atómy. Osobné animozity ho dokázali zablokovať na dva mesiace. Ako ináč – bez náhrady a bez výčitiek svedomia. Na všetky otázky jednoznačná odpoveď – žiaden zákon nebol porušený. Aj keď množstvo zákonov, aj podľa predvolebných výrokov opozičných politikov porušených bolo, po voľbách ich, teraz už koaliční, dva roky „šetria“.
Počúvame výroky, „občania si svoju vládu zaslúžia, keď si ju zvolili“; „aký občania taká vláda“; „najskôr rozmýšľajte potom voľte“; dva krát meraj než raz volíš“ a podobne. Som presvedčený, že ani Nemci si Hitlera nezaslúžili aj keď si ho zvolili.
Ak x-krát zvolíme zle a nasledujúca vláda je horšia od tej predchádzajúcej, musí byť chyba v pravidlách. Je to presne ako v herni. Jednoruký bandita vždy zvíťazí. Tak má nastavený systém. Aj pri voľbách musí byť zmenené nastavenie. Minimálne tak, aby sa výsledok dal opraviť.
.jpeg)
.jpg)
.JPG)
