Oslavy a výročia (1)

Včera som bol účastníkom pravidelnej relácie v Slobodnom vysielači. Nadpis tohto blogu definuje hlavné témy dvojhodinovej relácie „Národná identita“. Dve hodiny nestačili. Preto sa pokúsim, na pokračovanie, napísať to čo som nestihol povedať.

Leto je vhodný čas na šírenie spoločensky dôležitých informácii. Aj preto ho osvietené osobnosti využívali na organizovanie pospolitého ľudu. Medzi také Ľudovít Velislav Štúr rozhodne patril. Vedel, že v čase tvrdej maďarizácie témy o národnej svojbytnosti je potrebné šíriť všetkými možnými prostriedkami. Nestačia zhromaždenia a prednášky. Sú to vždy iba jednorazové akcie pre prítomných ktoré odznejú a to nestačí. Rozhodol sa pôsobiť trvalejšie, jednoznačnejšie a na širšie masy prostredníctvom tlačeného slova – novinami. Tie sa dajú požičiavať, uchovať, šíriť. Nekonečné schvaľovacie a povoľovacie peripetie boli korunované 1. augusta 1845 keď Štúrom vedená redakčná rada sídliaca v Bratislave na Panenskej ulici vydala prvé číslo. Nieslo hlavičku: Slovenskje Národňje Novini. Noviny vychádzali podľa finančných možností v náklade 400 až 800 kusov 2x týždenne. Každé dva týždne mali literárnu prílohu Orol tatránski. Vydali 292 čísel. Posledné čitatelia dostali 9. júna 1848, kedy história začala písať Meruôsme roky. Noviny boli aktuálne a úderné. Preto im často vybielila strany maďarská cenzúra. Aj tak išli z ruky do ruky. Čitatelia sa na každé číslo netrpezlivo tešili a články prediskutovávali pri každej príležitosti. To dokumentuje dobová literatúra.

Je príznačné, že najväčším kritikom Slovákov sú Slováci. Odporcom Štúra bol básnik Ján Kollár. Tvrdo a nekompromisne kritizoval jazyk v ktorom boli noviny tlačené. Nie Štúrovčinu, nie stredoslovenské nárečia, ale poslovenčenú češtinu presadzoval. Aj tu sa osvedčila Štúrova osobnosť. Argumentami a vytrvalosťou presvedčil uznávaného básnika o opodstatnenosti vlastného kodifikovaného jazyka. Kollár chcel spoločným jazykom zjednotiť Čechov a Slovákov do spoločného kmeňa. Proti boli samotní Česi ktorým prekážali slovenské prvky v ich jazyku. Už vtedy platilo – buď po česky, alebo nijak. Proti kmeňu neboli. Prekážalo im slovo spoločný. Kollár to pochopil na rozdiel od čechoslovakistov dodnes žijúcich v Slovensku.

Aj dnes vychádzajú Slovenské národné noviny. Kto vie prečo už čitatelia na každé číslo nečakajú s bývalou netrpezlivosťou. Kto vie prečo si každý výtlačok neputuje z ruky do ruky a o článkoch zápalisto nediskutujú pri každej príležitosti. Možno novinári neobhajujú jazyk národa, nerozpletajú pokrútenú históriu národa a nepoukazujú na hriechy politikov voči slovenskému národu. Možno sa mýlim. Možno maďarskú cenzúru nahradila autocenzúra. Možno redaktorom chýba hrdosť a národné povedomie, možno nehľadajú dôkazy, možno sú iba nedôslední, možno mamon dusí korene slovenského kmeňa. Faktom však ostáva, že noviny už nie sú čo bývali.