Devín

Každého Slováka v ten večer srdce zaplesalo. Po mnohých rokoch Devínske bralo opäť vstúpilo do histórie. Dôstojné miesto poslúžilo vznešenému, kultúrnemu, národu blízkemu podujatiu. Kde inde by pripomenutie významného, ústavou pocteného výročia malo svoje miesto ako na Devíne. Veď práve tu sa pred viacej ako 1160. rokmi diali kľúčové udalosti našich predkov. Tu bola škola, na základy ktorej si každý človek ešte aj dnes môže položiť ruku, vedená solúnskymi bratmi sv. Cyrilom a Metodom.

Pozornosti hodné je však to, že vlády Tátokrajiny si na autorov druhého najdôležitejšieho komunikačného prostriedku – písma, ani nespomenuli napriek tomu, že im to kalendár štátnych sviatkov pripomínal. Im kresťanstvo, s pohľadu cirkvi unikátne šírené jazykom národa, nič nehovorí. Naopak, zákony Desatora počas celej vlády Kisku a Čaputovej im ostali cudzie. Láska k vlasti, národu, dokonca aj k vlastnej štátnosti bola pre nich Terra incognita. Ich pohrobkovia majú nielen rovnaký postoj, ale aj rovnako konajú. Piaty júl je pre nich voľný deň s tieňom, lebo si nemôžu kúpiť teplé rožky.

O to viac si cením schopnosti a úsilie súčasnej pani ministerky kultúry Šimkovičovej, ktorá s podporou  vlády dokázala v tak krátkom čase pripraviť podujatie po každej stránke hodne uznania a obdivu. Nie len výber účinkujúcich, hudobných a tanečných čísel, prednesených textov a skladieb zaujalo, ale aj technika kamier, svetiel, ozvučenia a prenosu bola z pohľadu diváka bezchybná.

Osobitú pozornosť si zaslúži prejav predsedu vlády. Svojou prítomnosťou, napriek veľmi vážnemu zdravotnému stavu, mnohovravným, vecným príhovorom rozbúril hladinu politického mora. Ešte dlho budú jeho prejav domáce aj zahraničné agentúry rozoberať, skúmať a posudzovať. Premiér, Robert Fico svojim príhovorom mnohé povedal, ale aj mnohé naznačil. Jedno však nezamlčal – význam sv. Cyrila a Metoda nie len pre Slovákov, ale pre celú kultúrnu Európu. Nezamlčal ani svoj vzťah k národu a nášmu štátu – Slovenskej republike.

 Celonárodnosť bola zabezpečená prostredníctvom televízneho prenosu novej STV. Iba hlupák by odsúdil určitú komornosť. Veď dlho zanedbávaná výchova k vlastenectvu a sústavné masírovanie protinárodného postoja bývalou vládnou, teraz súčasnou politickou pozíciou, do krajnosti rozdelilo obyvateľstvo. Nikto nechcel riskovať opakovanie udalosti z 15. mája. Moje slová už jasne dokazujú komentáre pánov Šimečka, Gröhlinga, Káčera, Šeligu a istej časti blogerskej a novinárskej obce, ktorí hádžu blato veľkými lopatami.

Určité obavy vo mne zbudil pohľad na najlepšieho manažéra. Minister školstva Tomáš Drucker sa evidentne nudil. Možno ho kvári ďalšia reforma školstva. Uľavilo by sa mu, keby sa namiesto reformy zameral na náplň a obsah. Keby sa viacej venoval tomu čo škola vychová, aké vedomosti a zručnosti počas štúdia naša nositeľka rána dostane do vienka. Či bude nie len spôsobná, citlivo socializovaná, vzdelaná, ale aj dostatočne poučená o histórii národa ku ktorému patrí. Školstvo s tisícročnou tradíciou ho evidentne nezaujalo. A možno sa zamýšlal nad zmenou oblasti, ktorú by menežoval radšej. Kto vie.

Pár slov k Devínskemu hradu samotnému. Pre každého domáceho, ale aj zahraničného návštevníka je to dominanta hodna mimoriadnej pozornosti. Tu, pre medzinárodnú plavbu využívajúcu Dunaj, začína a končí územie nášho štátu. Uvedomili by si, že vidia nie len krajinu, ale štát ktorý ju spravuje. Preto by na najvyššom mieste mali byť umiestnené jeho symboly – dvojkríž a vlajka. Mimochodom, to mi chýbalo aj v priestore slávnosti.