Máme to za sebou. Tretie voľby a jedny dôležitejšie ako druhé. Jednu vec majú však spoločnú – kreslá chránené časom. Svojim vyvoleným sme dali čas na to, aby plnili a naplnili naše očakávania. Aby dokázali, že sú „chlapi“ a myšlienky, výroky, tvrdenia ktoré nám dali aj obhajovali dôsledne a vytrvalo za každých okolností.

A tu je kameň úrazu. Som mnohonásobný volič. Do roku 1989 pri voľbách z mojej strany o nič nešlo. Môj hlas nemohol nič zmeniť. Takmer 100% účasť voličov volila iba stranu. Vláda jedinej strany mala svoje výhody aj nevýhody. Za všetko bola zodpovedná iba ona iba jediná iba tá Komunistická. Vedeli to voliči a bola si toho vedomá aj strana. Zmeny sa diali cestou evolúcie. Čo si pamätajú vedia a tých čo nezažili nebudem presviedčať.  Bolo by to zbytočné. Oni nememorujú poznajú iba to, čo citlivo navnímajú.

Ale späť k prenajatým kreslám. Našich zvolených si ctíme a vážime. Dávame im plat a benefity aké 99% voličov získa iba vo sne. Kameňom úrazu je však aj v tomto prípade reciprocita. Už krátko po voľbách si musíme klásť otázku: čo za nemoc ten môj vyvolený dostal? Sľuboval a neplní. Stratil pamäť? Namiesto činov, namiesto obhajovania sľubov, namiesto uvážených argumentov dvíha ruku podľa vystrčeného palca. Namiesto blaha občanov výhovorky. Raz je to koaličná zmluva, raz bývalá vláda, raz diktát EU.

A čo my s tým? Nič? Nič. Viete si predstaviť ako by vyzeral váš byt, keby ste ho prenajali v dobrej vôli a štyri roky nekontrolovali? Jednoducho, systém je zlý. Kreslo sme prenajali na stanovený čas bez kontroly. Každý súdny človek musí uznať, že spoločnosť žije z podstaty vybudovanej do roku 1989. Nie len to. Istota štvorročného blahobytu vytvorila priestor na nekonečnú pretvárku pred voľbami a nekonečnú aroganciu po zvolení. Stalo sa to pravidlom a celkom logicky víťazia majstri pretvárky bez štipky sebareflexie.

Zalovím v „Socialistickom realizme“ a ponúknem návod na riešenie. Neobjavím teplú vodu, lebo akási snaha tu už bola. Takmer sme schválili REFERENDUM. Bola, ale neschválili. Nie je to tragédia. Tak ako ani sudcovia nevedia čo je fašizmus, aké má znaky, aké má symboly, kto je fašista, kde, prečo a ako fašizmus vznikol, aké mal výhody a aké dôsledky, ani v tomto prípade nemáme celkom jasno čo referendum vlastne je. Pre mnohých je to iba slovo a každý si môže predstaviť čo chce. V skutočnosti je to sila, je to váha, je to zbraň. Je to nástroj v rukách občanov. Na jej obsluhu máme dva roky, lebo ak sa nemýlim, najbližší termín kedy o tejto téme s výsledkom hlasovania môže byť v našom zákonodarnom zbore reč je rok 2026. Dovtedy môžeme trénovať. Je to možné už od základnej školy (pôjdeme do Botanickej záhrady, alebo do ZOO), cez  správu v paneláku (zelenú strechu áno či nie) až po hlasovanie v obci (čističku, alebo kulturák).

Áno, už to niekde funguje, ale pozrime sa na dokladovanie výhod a nevýhod, na argumentáciu a diskusiu, najmä však na účasť zainteresovaných. Tu je problém –  informácie a účasť. Kým organizátor nedokáže tému detailne rozobrať (diskusiou vzdelaných odborníkov) a kým nedokáže zainteresovať prevažujúcu časť dotknutých, nemôže byť reč o úspešnom referende. Iba dobre informovaná a široká účasť hlasujúcich vedie k úspechu. To bez trénovania, bez umenia prebudiť záujem, bez dôkazov o prospešnosti a informovaní o rizikách nie je možné. A naopak, ak organizátor nedal hlas všetkým názorom a uplatnil informačnú manipuláciu čím verejnosť oklamal, musí byť primeraným spôsobom potrestaný.

Každé hlasovanie je referendum. Nie je to ľahké a priznajme, nevieme to robiť. Nízka účasť a voľba bez dostatočných informácií je toho dôkazom. Jednoducho, je ľahšie a najmä pohodlnejšie dôverovať. Tridsať rokov dôverujeme a vidíme, kam sme to  dopracovali. Používať silu argumentu a nie silu hlasu sa musíme naučiť a rozhodovanie o spoločných veciach musí byť na dennom poriadku, iba tak sa nám dostane pod kožu.

Keď to zvládneme, môžeme pristúpiť k úprave zákonov na všetkých stupňoch správy až po tie čalúnené kresla v parlamente aby sme mohli kedykoľvek v priebehu volebného obdobia vymeniť slabochov, tárajov, nespratníkov za osobnosti hodne našej dôvery. Stúpne rešpekt voličov aj zodpovednosť vyvolených. Obmedzíme drzosť politických strán aj nadutosť ich zakladateľov. Správa vecí verejných zostane v našich rukách. Ak chceme mať švajčiarske dôchodky, musíme sa naučiť používať švajčiarske právo kolektívnej zodpovednosti. Dovtedy budeme iba bezmocne škrípať zubami.