Keby som mal povedať, kto nesie za atentát a vyhrotenie napätia v našej spoločnosti najväčšiu mieru morálnej či duchovnej zodpovednosti, tak sú to meinstrímové médiá, ktoré dlhé roky vedú masívnu a sústredenú kampaň proti Ficovi. Médiá majú právo politikov kritizovať, aj ich kontrolovať, ale v tomto prípade už bola prekročená únosná miera, lebo zdravá kritickosť sa v určitom momente preklopila do posadnutosti. Novinári stratili nadhľad.
Vyrobili z Fica monštrum, obludu, Minotaura alebo dvanásťhlavého draka, ktorý žerie deti, mladé panny a svojim ohnivým dychom ničí úrodu na poliach. V porovnaním s ním vyzerá ešte aj Hitler ako sympatický pán s „knírkom“, s ktorým by ste si radi posedeli pri káve. R. Fico bol dehumanizovaný a démonizovaný.
Rozdiel medzi skutočným človekom Róbertom Ficom a tým mýtickým netvorom, ktorého z neho urobili, je podobný, ako rozdiel medzi skutočným, historickým Jurajom Jánošíkom a legendou, mýtickým zbojníkom, ktorý bohatým bral a chudobným dával a mal zázračné schopnosti, len s opačným znamienkom. Existuje človek Róbert Fico a existuje mytologické monštrum, ktoré vytvorili médiá a agresívna opozícia. To je ten drak s dvanástimi hlavami. Myslím to samozrejme obrazne.
Opozícia prispela k zvyšovaniu napätia permanentnými protestmi. Opozícia má síce právo protestovať, ale nie je rozumné protestovať takmer každý týždeň a takmer proti každému zákonu, ktorý chce vláda prijať. Tým len ukazuje, aká je slabá, aká je zúfalá, lebo si musí na pomoc volať ulicu a hecovať ju proti vláde. Týmito protestmi sa zvyšovalo emocionálne napätie v našej spoločnosti, lebo sa na nich stále opakovali heslá, aké zlo predstavuje Fico a to posilňovalo odpor ľudí až do zúrivosti. Na tieto protesty chodil aj Juraj Cintula.
Keď opozícia videla, že protesty nevedú k výsledku, lebo vláda na ne neberie ohľad, tak mala od nich upustiť, pretože jediné k čomu viedli, bolo zvyšovanie frustrácie určitej časti spoločnosti. Dochádzalo aj k inflácii hodnoty protestov. Protesty by mali byť výnimočnou formou vyjadrenia názoru, a nie každotýždennou, štandardnou záležitosťou.
Niektorí protestujúci dokonca hovorili, že im ide o zachovanie demokracie. Vláda však nechce zrušiť demokraciu. Ak niekto demokraciu ohrozuje, tak je to skôr mediálno-politický progresívno-liberálny kartel tým, že sa odmieta zmieriť s výsledkom demokratických volieb. Demokracia bez volieb je nemysliteľná. Mediálno- politický progresívno-liberálny kartel je za demokraciu, ale len vtedy, keď vyhrá voľby, keď prehrá, vtedy povie, že voľby boli ovplyvnené ruskou propagandou a dezinformačnými médiami, a snaží sa ich výsledok zvrátiť.
Opozícia, ktorá sa nevedela zmieriť s prehrou v parlamentných a prezidentských voľbách vlastne majdanizovala slovenskú spoločnosť. Vytvárali v spoločnosti revolučnú náladu. S pomocou ulice chceli zvrhnúť demokraticky zvolenú vládu. Prikladali pod kotol. Možno tajné dúfali, že vybuchne a nastane zmena v ich prospech. Akoby chceli vzkriesiť ducha protestov Za slušné Slovensko, proti Mečiarovi alebo z Novembra 89 len v takej agresívnejšej podobe. Užívali si revolučnú náladu. Dokonca aj v deň, keď došlo k atentátu, sa mal konať v Bratislave ďalší protivládny protest Progresívneho Slovenska.
Treba vrátiť politiku z ulice do parlamentu.
Bol som zvedavý, ako sa postavia k atentátu meinstrímové médiá, či bude nejaká sebareflexia, priznanie „S tou protificovskou štvanicou sme to prehnali“. Chcel som si vypočuť vyjadrenie E. Kordu pre CNN Prima News. Jeho prvá veta bola: „Motív činu je neznámy.“ Lenže motív činu je nad Slnko jasnejší. Tak som to hneď vypol. Nepotrebujeme novinárov, ktorí nás budú presviedčať, že voda je suchá, oheň nepáli, tráva je červená, sneh je čierny a uhlie je biele tak, ako ani nepotrebujeme novinárov, ktorí nám budú opakovať lži o tom, že globálne otepľovanie spôsobuje človekom produkovaný CO2, lži o tom, že Ruský útok na Ukrajinu bol nevyprovokovaný (to je len americká propaganda) alebo že chlap môže byť tehotný.
Očakával som od médií sebareflexiu, namiesto toho zaujali postoj „My nič, my muzikanti.“ Snažia sa preniesť zodpovednosť na Rusko, Slovenských brancov, Kotlebu, ochranku, Blahu atď. Vidia vinu všade, len nie u seba. Nič sa nenaučili, nič nezabudli.
Na prvej tlačovej konferencii vlády po atentáte sa týkala prvá otázka redaktorky z „verejnoprávnej“ televízie úniku videa s vyjadrením J. Cintulu. Je smrteľne zranený premiér, spoločnosť je rozdelená a ona sa necitlivo a úzkoprso spýta na úplne podružnú vec. Neviem, či ju tak vyrušovali aj úniky zo súdnych spisov, ktoré publikoval Denník N. Aj toto je ukážka, prečo RTVS tak veľmi potrebuje reformu.
Tí istí, ktorí po vražde Kuciaka a vražde pred Teplárňou volali spoločnosť do ulíc, dnes hovoria o potrebe upokojiť situáciu. E. Tabery z českého Respektu pre Denník N povedal, že zneužívať tragédiu na politické ciele je úbohé. Keď to ale robí opozícia proti Ficovi, vtedy to úbohé nie je. Tomu sa hovorí dvojaký kilometer. V minulosti boli u nás politicky zneužité vražda J. Kuciaka a rovnako tak vražda pred Teplárňou.
Opozícia okrem toho, kvôli svojej slabosti a frustrácii chcela do vnútropolitického boja o moc na Slovensku vtiahnuť na svojej strane aj EÚ. To stavia EÚ do pozície akéhosi arbitra, ktorý môže zasahovať do vnútropolitického boja na Slovensku. Chceli, aby sa stala EÚ na Slovensku, resp. v Tejto krajine, ako oni premenovali Slovensko, rozhodcom alebo skôr policajtom, ktorý však nadržiava jednej strane, presnejšie tej ich. Preto bonzovali, donášali. To však vedie k oslabeniu našej suverenity.
V niečom to pripomína list komunistov z roku 1968, ktorým pozývali do Česko-slovenska „bratskú“ pomoc. Keď si nevedeli dať rady konzervatívni komunisti s obrodným procesom, tak si zavolali pomoc zo zahraničia.
Domáce problémy by sme si mali vyriešiť sami a nevolať na pomoc EÚ, ani americkú či britskú ambasádu, ktorých zástupcovia sa prišli pozrieť do NR na prejednávanie zákona o RTVS (Vraj ich vítala Zora Jaurová), čo zaváňa zasahovaním do vnútorných záležitostí Slovenska. Ak voláme tieto mocnosti, aby tu intervenovali a zasahovali v prospech jednej strany sporu, uznávame tým ich nadradenosť nad našou republikou. Je to krok smerom k oslabeniu našej suverenity.
Meinstrímové médiá a opozícia sa v boji o moc neštítili a neštítia ani klamstiev a manipulácií. Napr. strašili tým, že Slovensku hrozí vystúpenie z EÚ. Lenže realita je iná. Za Ficových vlád sme prijali euro a vstúpili do Schengenského priestoru. Fico hovoril, že chce byť v jadre EÚ a zopakoval to aj rok dva dozadu. To skôr zaváňa eúhujerstvom, než eúskepticizmom. V poslednej dobe sa vyjadroval, že EÚ je dobrý projekt, ale vedú ho nesprávni ľudia. Nikdy ani len nenaznačil, že Slovensko by malo vystúpiť z EÚ. Ani SNS, ktorá je radikálnejšia ako Smer, nikdy nehovorila o vystúpení, ale len o potrebe reformy EÚ. O Hlase v tejto súvislosti ani nie je potrebné hovoriť.
Teda ak niekto hovorí, že Slovensko by mohlo vystúpiť z Eurosojuzu, tak klame a manipuluje verejnosť strachom. Smutné je, že časť verejnosti sa týmito manipuláciami nechá ovplyvniť. A rovnako smutné je, že je to tá časť spoločnosti, ktorá samu seba považuje za tú osvietenejšiu, slušnejšiu a kriticky mysliacu.
Podobne nás strašia Ruskom, napriek tomu, že Slovensko je členom Nato, nemá s Ruskom také spory, aké mala Ukrajina pred rokom 2022 a ani Rusko nikdy ani v náznaku nedalo najavo, že by na nás mali zaútočiť. Je to opäť len strašenie, ktoré má verejnosť manipulovať tým smerom, aby bola ďalej ochotná podporovať peňažnú a vojenskú pomoc Ukrajine.
Keď chce politik u nás robiť trochu nezávislejšiu a suverénnejšiu politiku a orientovať sa na všetky svetové strany, tak je hystericky označený hneď za Putinovho agenta. Kniežaťu Rastislavovi kvôli tomu, že chcel robiť suverénnejšiu politiku na Franskej ríši, vypichli oči a nechali ho zomrieť v kláštornom väzení. Fico bol z podobného dôvodu smrteľne zranený. Akoby sme my Slováci nemali právo ísť vlastnou cestou, ale vždy sa len musíme bez výhrad a nekriticky riadiť rozhodnutiami nejakého hegemóna. Musíme držať bruselskú a washingtonskú líniu a keď si dovolíme v niečom nesúhlasiť, mať iný názor, tak sme hneď Putinovi agenti. A zástupcovia nášho národa musia kvôli obhajobe národných záujmov zomierať, byť väznení a napádaní.
Naša opozícia si predstavuje suverénnu politiku tak, že vo všetkom budeme hrdo, sebavedomo a suverénne súhlasiť s líniou, ktorú razí Brusel a Washington. Ale nielen to. Oni chcú byť premianti, ešte sa predháňajú, aby boli americkejší než Američania a eurosujznejší než Uršula von der Pfizerová. Spomeňte si, že na začiatku vojny na Ukrajine to bol náš premiér Heger, nie americký prezident, kto žiadal vytvorenie bezletovej zóny nad Ukrajinou, čo by znamenalo svetovú vojnu. Keď sa ho M. Uhrík na európskom výbore pýtal, či by sa slovenskí vojaci zapojili do prípadnej vojny Nato proti Rusku, odpovedal, samozrejme, ako sa môžete tak hlúpo pýtať. Naša prezidentka na jar v roku 2022 žiadala okamžité odpojenie od ruského plynu a ropy a odôvodnila tento návrh, ktorý by nás uvrhol do kalamity, akú sme nezažili možno od Mongolského vpádu, tým, že je to v našom národno- štátnom záujme. Vtedy jej V. Soták z Podbrezovej odkázal, že bez plynu a ropy sa bude voziť na koči ako Mária Terézia. Aj T. Taraba sa vyjadril, že my sme za J. Budaja prijali „hrdo“ a „suverénne“ ešte prísnejšie predpisy na ochranu prírody, ako od nás EÚ požadovala. V tom sa prejavuje mentalita malých zakomplexovaných ľudí, poslušných služobníčkov, ktorí túžia po pochvale svojho pána v Bruseli a Washingtone. S ľuďmi ako Čaputová, Heger, Naď, Šimečka a ďalší nebude SR nikdy robiť suverénnu politiku, ktorej prejavom je to, že v niečom ste kritický, v niečom máte aj iný názor a hlavne obhajujete svoje skutočné záujmy, nie tie fiktívne, o ktorých hovorila Čaputová. Títo ľudia nerozumejú suverenite či snahe o suverenitu. Pre nich existujú len dve možnosti, buď sme kolóniou SŠA alebo Ruska. Iná cesta nie je.
Napokon aj Naďov postoj k S- 300, ktorý sme odovzdali Ukrajine na úkor vlastnej bezpečnosti, je ukážkou toho, že títo ľudia nadraďujú záujmy iných mocností nad záujmy Slovenskej republiky. Naď by si mohol zvoliť motto: „Slúžim Washingtonu.“ A nielen on.
Heger s Naďom by najradšej spravili zo Slovenska nesvojprávnu americkú kolóniu.
Slovensko je súčasťou nadnárodných štruktúr, takže pokiaľ ide o snahu robiť suverénnu politiku, existujú určité obmedzenia. Aby sme mohli byť plne suverénni, museli by tieto medzinárodné štruktúry, ktoré obmedzujú našu suverenitu (napr. migračným paktom), zaniknúť. Mnohí by sme chceli mať normálne vzťahy aj s Nemeckom, aj s SŠA, aj s Ruskom, aj s Čínou, ale vzhľadom na naše začlenenie v Eurosojuze a Nato sme tlačení na jednej strane do bezvýhradného vazalstva k SŠA a na druhej strane do nepriateľstva k Číne a najmä k Rusku. Slováci by chceli robiť mierovú politiku, ktorá je založená na hľadaní priateľov a spolupracovníkov a nie na hľadaní nepriateľov.
Hľadanie nepriateľov a škodcov je typické pre totalitné režimy. Lenin označoval kulakov za hmyz. Zabiť človeka je hriech, ale zabiť škodlivý hmyz je záslužný čin. Teda tí, ktorí zabíjali kulakov, nemuseli mať výčitky svedomia, ale mohli byť na svoje konanie ešte hrdí. Tak ako je Cintula hrdý na svoj čin.
V Rwande v 90. rokoch minulého storočia to bolo podobné. Jedna skupina obyvateľov začala druhú označovať za šváby, čím ju dehumanizovala a potom ako ďalší logický krok nasledovalo zabíjanie genocídneho charakteru.
V Juhoslávii občianska vojna začala tak, že médiá štvali Chorvátov proti Srbom, kresťanov proti moslimom, katolíkov proti pravoslávnym.
Jedno z najviac porušovaných božích prikázaní na Slovensku je ôsme prikázanie „Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.“ Ľudia sú u nás obviňovaní zo zločinov, z toho, že sú Mafia, šíria dezinformácie, pracujú pre Rusko atď. bez poriadnych dôkazov. Tieto obvinenia si potom žijú vlastným životom. Dav ich prijíma a šíri ako samozrejmú pravdu, o ktorej nie je možné pochybovať. Dnes je Slovensko krajinou, kde môžete označiť niekoho za mafiána a zločinca bez toho, aby ste museli udávať nejaké dôkazy.
Naše médiá prispeli k rozdeleniu spoločnosti na „slušných“ ľudí a na „dezolátov“. Medzi nimi existuje nevraživosť, ale treba povedať, že nevraživosť slušných ľudí voči dezolátom je väčšia ako nevraživosť dezolátov voči slušným ľuďom.
Práve tí, ktorí bojujú proti nenávisti a za toleranciu, sa zmenili na netolerantných a nenávistných ľudí. Práve oni majú dnes problém s inakosťou.
Zrazu zisťujeme, že slušní ľudia, ktorí tu dlhé roky hovorili o tolerancii k menšinám, scitlivovaní, láske, slušnosti… sú naplnení nenávisťou takou, že by boli schopní až vraždiť. Sú naplnení nenávisťou k Ficovi a opovrhovaním tými, ktorí ho podporujú.
Slušní ľudia opovrhujú dezolátmi. M. Vášaryová nazvala voličov Smeru spodinou. Podľa M. Šimečku st. Smer oslovuje svine v ľuďoch. Ak bude toto opovrhovanie pokračovať, potom nám hrozí ešte väčšie rozdelenie týchto táborov a ako krajná možnosť občianska vojna. Zdá sa mi, ako by niekto chcel práve toto. Aby Slovensko nebolo ani biele, ani hnedé, ani modré, ale červené…. červené od krvi.
Jedným z príznakov krízy našej spoločnosti je nárast politického aktivizmu. Prejavuje sa nielen u meinstrímových médií, v politických mimovládkach, ale aj u hercov.
Neexistuje nejaký dôvod, prečo by mali mať herci nejaké väčšie oprávnenie vyjadrovať sa k politike ako hocikto iný. Oni predsa nie sú vyštudovaní politológovia, historici, sociológovia, ani nemajú skúsenosť z praktickej politiky. Napriek tomu viacerí herci dnes akoby mali pocit, že už nestačí len robiť herectvo a rozprávať veselé zážitky z nakrúcania v zábavných reláciách, ale musia sa postaviť do čela politického boja, musia robiť politický aktivizmus a pre to využívajú svoju vyššiu známosť v spoločnosti, svoje rečnícke schopnosti a svoju charizmu na to, aby sa zapájali do politického boja na strane opozície. M. Labuda kedysi povedal, že komunisti zneužívali tváre hercov. Ale aj dnes sa herci nechávajú zneužívať na politické účely a robia to dobrovoľne. Preto aj herci majú svoj podiel na rozdeľovaní spoločnosti na slušných a dezolátov.
Herci a filmári využívajú kultúrne podujatia, kde sa odovzdávajú ocenenia, na prezentáciu svojich politických sympatií a antipatií, čo je asi móda, ktorá k nám prišla z SŠA. Nedávno herec SND L. Kostelný zneužil dosky tohto divadla na to, aby priamo počas predstavenia zaútočil na ministerku M. Šimkovičovú.
Pamätám si aj staršie vyjadrenie herca SND R. Rotha, že raz keď stretol R. Fica na ulici, mal chuť prísť k nemu a udrieť ho a neurobil to len kvôli tomu, lebo mal pri sebe svojho syna. Rozdiel medzi postojom R. Rotha k R. Ficovi a postojom J. Cintulu je len v stupni, nie v kvalite. Je to tá istá nenávisť.
Časť slovenskej spoločnosti, ktorá je jednostranne prozápadná a je nakazená revolučným (progresivistickým) duchom, sa len ťažko vyrovnáva s konzervativizmom slovenskej spoločnosti.
K zmierneniu napätia v našej spoločnosti nedokázala prispieť ani prezidentka Z. Čaputová. Nemá na to dostatočný rozhľad a hĺbku. Žije v krajine, ktorej nerozumie. Je bezmocne unášaná prúdom. Ona sama prijala rozdelenie našej spoločnosti a ďalej ho upevnila tým, že rozdeľovala ľudí na „jej“ ľudí a na tých druhých. Prejavilo sa to v rozdávaní vyznamenaní, pri vymenúvaní prezidentskej ale aj Ficovej vlády (kauza Huliak), pri poskytovaní rozhovorov médiám, ale aj v tom, koho sa zastávala a koho nie.
Zastala sa Čurillovcov, herečky Z. Fialovej a veľmi citlivo vnímala ironickú poznámku T. Tarabu o svojej dcére (Slovensko má novú topmodelku), ktorú označila za dno, ale k útokom na M. Šimkovičovú sa nevyjadrila. Pritom útoky, ktorým čelí Martina Šimkovičová, sú oveľa väčšie ako tie, ktorým čelila Ema Čaputová. (Ak bola Tarabova poznámka dno, čo je potom útok na R. Fica? Možno že, to, čo sme predtým považovali za dno, dno v skutočnosti nebolo.)
Mnohí ľudia nemajú pocit, že Z. Čaputová je tu pre nás všetkých, ale len pre vybrané skupiny obyvateľstva a vybraných jednotlivcov. Lebo inak by sa zastala aj Šimkovičovej. Zastala by sa Igora Bukovského, Attilu Végha, Lívie Pavlíkovej, Jozefa Hambálka a iných. Keby tu bola pre všetkých, tak by nedávala rozhovory len Denníku N a Markíze, ale aj Hlavným správam, Štandardu alebo Mimi Šramovej.
Z. Čaputová sa zastáva len ľudí zo svojho progresívno liberálneho tábora. Tým ešte upevnila rozdelenie našej spoločnosti. Aj v tomto prípade platí, že ryba smrdí od hlavy. Naša prezidentka nie je riešením problému, je súčasťou problému. Bežne používa dvojaký meter pre rôzne skupiny občanov. Jej srdcu sú bližší homosexuáli a transsexuáli než biela heterosexuálna žena.
Ako problém chápem aj toho havlistického ducha, ktorého vniesla do našej spoločnosti, ktorý chápe politiku nie ako zlaďovanie záujmov rôznych segmentov spoločnosti, ale ako boj dobra (pravdy a lásky) proti zlu (lži a nenávisti). Hlavným sloganom jej kampane boli manichejsky znejúce slová: „Spojme sa proti zlu.“ Asi netreba dvakrát vysvetľovať, koho si jej voliči predstavovali pod tým zlom. V podobnom duchu sa nieslo aj jej vyjadrenie, že pri podpore Ukrajiny stojíme na tej správnej strane dejín. To je dosť pyšné vyjadrenie. Hitler o sebe tiež vyhlasoval, že koná v súlade s prozreteľnosťou. Zaujímalo by ma, odkiaľ ona vie, ktorá je tá správna strana dejín. Čo ak dejiny si želajú víťazstvo a vzostup Ruska a ústup a pokles vplyvu pyšného Západu? V tom prípade stojíme na tej nesprávne strane, ktorá prehrá.
Našej prezidentke chýba sebareflexia. Potrebovala by nastaviť zrkadlo, ale meinstrímové médiá jej ho nedajú, lebo ju nekriticky adorujú a vo svojom okolí sa obklopuje tiež len ľuďmi zo svojej názorovej bubliny. Takto jej nemá kto povedať tú menej príjemnú časť pravdy, ktorú prehliada.
Nerada sa stretáva s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ona, a preto sa odmietala stretávať s R. Ficom a P. Pellegrinim. Ak sa odmieta stretávať a komunikovať s ľuďmi, ktorí sú jej nesympatickí alebo majú iný názor, nemala ísť do politiky.
Práve v tomto je veľký problém našej spoločnosti, že tí slušní, ktorí sú vlastníkmi pravdy vo svojej povýšenosti odmietajú diskutovať s dezolátmi, ktorí sú pod ich úroveň.
Ľudia sa už nedokážu rozprávať s niekým, kto má iný názor. To je veľmi nebezpečné, lebo spoločnosť sa potom rozpadáva na rôzne názorové bubliny, ktoré spolu nekomunikujú a pozerajú sa na seba nepriateľsky. Dochádza aj k démonizácii, ktorú by práve tá komunikácia dokázala odstrániť. Ľahšie uverím tomu, že nejaký človek je stelesneným zlom, keď sa s ním nerozprávam, ako keď spolu komunikujeme a môžem sa presvedčiť, že je to taký istý človek ako ja.
Ľudia posadnutí pocitom nadradenosti sa potrebujú spamätať a vrátiť sa k rozumu
Ja som Fica nikdy nevolil, napriek tomu uznávam, že je to najschopnejší súčasný slovenský politik. Je to politik európskeho formátu aj napriek tomu, že reprezentuje 5,5 miliónové Slovensko. Keby sa narodil v Nemecku, Francúzsku alebo Británii bol by svetovo uznávaným politikom. On vie nielen vyhrať voľby, vie aj zostaviť vládu a vie ju udržať, čo tiež nie je jednoduché. V tom vidno veľký rozdiel medzi ním a Dzurindom, Radičovou, Matovičom, Hegerom a Ódorom. Všetkým týmto politikom sa vlády rozpadali pod rukami. Ódor s Harmanom ani neboli ochotní chrániť hranice našej republiky.
Fico má aspoň akú takú víziu smerovania, na rozdiel od ľudí ako sú Heger a Naď, pre ktorých vrcholom politiky je slúžiť verne SŠA, byť na správnej strane dejín. Ktorá to pre nich je? No, tá americká predsa.
Aj Fico urobil nejaké chyby a on si mnohé z nich už uvedomuje, ale za tieto chyby už zaplatil. Zaplatil za ne svojou krvou, utrpením, ktorým teraz prechádza a možno aj trvalo poškodeným zdravím. Ak sa mu podarí prežiť, v čo dúfam, a vrátiť sa do politiky, bude to už iný Fico. Ale už aj Fico po voľbách 2023 bol iný ako ten pred desiatimi rokmi.
Útok na predsedu vlády je útokom aj na vôľu občanov. Predseda vlády nezastupuje sám seba, nie je tam preto, lebo on sa tak rozhodol, je tam preto, lebo reprezentuje vôľu občanov, ktorí si ho zvolili a dali mu právo realizovať volebný resp. vládny program. Ak by Fico po atentáte zomrel, bola by táto vôľa ľudu zmarená.
Ak sa v spoločnosti ako mentálna infekcia rozšíri nenávisť, potom sa to prejaví nejako aj v praktickej rovine. Môže to viesť k studenej občianskej vojne alebo k horúcej občianskej vojne. Aj Ukrajinci si pestovali svoju národno- štátnu identitu na nenávisti voči Moskaľom- Orkom a nenávisť sa zhmotnila ako vojna. Ak nechceme vojnu, treba odmietnuť nielen nenávisť, ale aj spôsoby myslenia, ktoré nenávisť podnecujú a to je najmä démonizácia ľudí, ktorí majú iný názor ako my.
Treba byť obozretný voči ľuďom, ktorí sami seba označujú za slušných. Sú to samozvaní slušní ľudia. Človek je zaujatý vo vzťahu sám k sebe a chýba mu sebapoznanie. Stotožňuje sa s obrazom seba samého, ktorý si zamiluje. Nevidí sa reálne. Keby skutočne videl, ako ďaleko je od ideálu, bol by skromnejší. To skôr druhí by mali o nás hovoriť, že sme slušní, a nie my sami.
V Indii majú jednu bájku, na ktorej sa dá ukázať náš postoj k pravde. Štyria slepci dostali za úlohu povedať, čo je to slon. Prvý chytil slona za chobot a ten povedal, že slon je ako had. Druhý ho chytil za ucho a ten povedal, že je ako lopúch. Tretí ho chytil za nohu a ten povedal, že je ako stĺp. Štvrtý za trup a ten povedal, že je ako sud. Potom sa títo slepci začali hádať, čo je slon.
Novinári z Denníka N radi bojujú proti rôznym mýtom a ponúkajú ľuďom namiesto mýtov pravdu. Ja som sa na niečo z toho pozrel a zistil som, že neponúkajú pravdu namiesto mýtu, ale jeden mýtus, ktorý im nevyhovuje nahradzujú iným mýtom, ktorým im vyhovuje. Jeden konštrukt nahrádzajú iným konštruktom. Jednému novinárovi z tohto denníka som sa snažil vysvetliť, že oni sú ako ten človek, ktorý drží slona za chobot a hovorí, že je ako had a nie ako sud alebo lopúch. Novinári z Denníka N si neuvedomujú, že to, čo oni považujú za pravdu, je len určité hľadisko, určitý uhol pohľadu resp. určitý aspekt, ale nie je to celá pravda. Oni si to ale neuvedomujú a vo svojej pýche si namýšľajú, že sú vlastníkmi pravdy. Ostatní podľa nich veria mýtom, dezinformáciám a konšpiráciám. Vo svojej obmedzenosti si myslia, že poznajú celú pravdu.
Práve vďaka tejto obmedzenosti vznikajú názorové bubliny a sektárstvo. Treba sa snažiť o čo najkomplexnejšie poznanie pravdy, lebo ten slon z tej bájky je aj ako sud, aj ako lopúch, aj ako stĺp, nielen ako had a nadto je ešte aj celkom, ktorý je niečo viac než len mechanický súhrn svojich častí.
Keď sa budeme všetci snažiť poznať pravdu komplexne vo všetkých jej aspektoch a v celku, potom medzi nami prestanú názorové spory. Druhý človek, ktorý vidí slona z inej strany potom pre mňa nie je nepriateľ, ale naopak, je to niekto, kto mi vďaka svojmu uhlu pohľadu ukazuje niečo, čo ja som prehliadol a v tomto zmysle obohacuje moje poznanie.
Pred piatimi rokmi kandidovala Čaputová so sloganom „Postavme sa zlu.“ Nedávno sme mohli vidieť na bilbordoch strany Demokrati slogan: „Zlu nikdy neustúpime. Ani na Slovensku, ani v Európe“
Chápanie politiky ako boja dobra so zlom je veľmi nešťastné. Lebo každý to dobro stotožní sám so sebou (Čaputová so sebou a tak isto aj Heger a Naď sami seba vnímajú ako rytierov svetla, pre ktorých je svet krásne jednoduchý, lebo sa delí na sily svetla (to sú oni) a sily temnoty (to sú ich oponenti: Fico, Putin, Infovojna, dezoláti…). Keď sa na svojho oponenta pozeráte ako na zlo, tak potom sa s ním už ani nebudete baviť, budete ním opovrhovať a budete sa ho snažiť zadupať do zeme, zničiť ho. Ten druhý už nie je jednoducho človek s iným názorom, s ktorým idem diskutovať a pokúsiť sa dosiahnuť nejaký kompromis, ale je to zlo a zlu sa, ako hovoria Heger a Naď, neustupuje.
Presne tá mentalita, ktorá sa objavuje na plagátoch jastrabej strany (samozvaní) Demokrati, stojí aj za atentátom na Fica. Všetci, ktorí prišli s týmto dualistickým manichejským chápaním politiky a ktorí živili v ľuďoch nenávisť voči domnelému zlu, tak sú spoluzodpovední za atentát na Fica.
Preto treba opustiť túto pseudonáboženskú rétoriku o boji dobra so zlom, ktorá dáva človeku pocit prevahy, šialený fanatický zápal a pocit, že môže siahnuť aj k radikálnym krokom ako je vražda.
Ľudia, ktorí vnímajú svet takto čiernobielo bez iných odtieňov, sú nebezpeční fanatici, akými sú aj Heger a Naď. V boji proti domnelému zlu sú schopní viesť šialenú svätú vojnu, v domnení, že oni sú vyvolení bojovníci svetla proti zlu. Tu by som už radil hamovať.
Títo fanatici v politike majú pocit morálnej prevahy, cítia sa nadradení nad druhými a opovrhujú tými, ktorí majú iný názor. Pozrite sa niekedy do očí Hegera alebo Naďa a uvidíte tam fanatický inkvizítorský zápal, ktorý týmto inak vnútorne slabým a zakomplexovaným ľuďom dáva pocit sily a prevahy, pocit, že oni sú na strane dobra, na strane svetla, na tej správnej strane dejín……..na strane svätej Ameriky.
Ten snajper z Levíc sa vyjadril, že je na svoj čin hrdý. Bodaj by aj nebol. Veď on si myslí, že chcel zabiť draka, ktorý žerie mladé panny, deti a svojím horúcim dychom ničí úrodu na poliach. On stále žije v tomto vedomí.
Ako povedal Werich: Hranica medzi dobrom a zlom neprechádza medzi ľuďmi, ale ľuďmi. To znamená, že žiadny človek nie je absolútne dobrý a žiadny absolútne zlý. Ak chcem bojovať so zlom, mal by som sa konfrontovať v prvom rade so zlom sám v sebe, so svojimi vlastnými chybami. Uvedomiť si svoj tieň, svoje chyby a nepremietať ich na druhých ľudí a potom proti nim bojovať.
Pochopme, že neslušní ľudia sú aj medzi „slušnými“ ľuďmi a naopak, mnohí z „dezolátov“ sú slušní ľudia.
Aj v náboženskej rovine viedol boj proti zlu k boju proti kacírom a čarodejniciam. Vo francúzskej revolúcii paranoidne pátrali po špiónoch, agentoch a kontrarevolucionárom a potom často aj nevinným ľuďom odsekávali hlavy gilotínou. Podobne hľadala kontrarevolucionárov aj ruská Čeka. A aj my na Slovensku máme teraz mentalitu hľadania agentov a nepriateľov a teraz sa dá povedať, že už aj so snahou zabíjať.
Egregor nenávisti
Keď viacero ľudí pestuje nejaké myšlienky a pocity, ktoré majú niečo spoločné, tak z nich môže vzniknúť egregor, čo je vlastne mentálny zhluk, ktorý má tendenciu prejaviť sa aj na fyzickej úrovni. Môže existovať egregor mieru, ale aj egregor vojny alebo nenávisti. U nás na Slovensku vznikol egregor nenávisti voči R. Ficovi. Na tvorbe tohto egregoru sa podieľali všetci opoziční politici, novinári, herci, účastníci protestov atď. ktorí dovolili do svojho vnútra vstúpiť agresívnym a nenávistným myšlienkam a pocitom voči Ficovi. Takto vytvorili akési temné bratstvo, ktoré spája nenávisť.
Tento egregor potom hľadal niekoho, kto by mu umožnil prejaviť sa aj na fyzickej úrovni. Nakoniec našiel jedného Levičana, pretože medzi ním a týmto človekom nastal určitý súzvuk. Nenávisť v egregore rezonovala s nenávisťou v duši tohto človeka.
On nefičal na drogách, ani na liekoch, ako sa nám niektorí snažia nahovoriť, on fičal na nenávisti. To bola jeho droga.
Tento atentát bol vo svojej podstate zhmotnenou nenávisťou.
Ľudí, ktorí v sebe nosia túto nenávisť je viac. A egregor hľadá. Preto by sme mali byť opatrní.
Vlastníci pravdy vs. dezinformátori
Keby niekto zorganizoval stretnutie zástupcov všetkých veľkých médií, tak zástupcovia Denníka N by na to stretnutie odmietli prísť, lebo vo svojej sektárskej nadradenosti by sa odmietli stretnúť so zástupcami Hlavných správ alebo Infovojny. Aby sa nepoškvrnili a aby ich nelegitimizovali.
Už to, že u nás existuje také výrazné rozdelenie na meinstrímové a alternatívne médiá, je choré. V ideálnych podmienkach by nemali alternatívne médiá vôbec existovať, lebo meinstrímové médiá by dávali priestor aj Chmelárovi, Bukovskému, Lakotovi, Čarnogurskému, Baránkovi, Harabínovi, Mazurekovi, Pálešovi, Marmanovi, Drulákovi, Žiarislavovi, Huďovi a iným. Lenže práve preto, že časť pravdy vytesnili, museli vzniknúť alternatívne médiá, kde táto vytesnená časť dostáva priestor.
Zástupcovia meinstrímových médií označujú alternatívcov za dezinformátorov, čo je nielen povýšenosť, ale je to aj lož. Pritom sami šíria mnohé nepravdy. Oni nedokážu pochopiť, že alternatíva vznikla preto, lebo vytesnili určité názory či hľadiská. Hlavné správy a Infovojna nešíria dezinformácie, ale iné hľadisko, iný názor na svet a spoločnosť.
Keď nejakému človeku, ktorý je silne za Ukrajinu, poukážete na nejaké dôkazy, ktoré spochybňujú jeho názory (napr. fotky roztrhaných ľudí ležiacich na ulice v Donbase, donbaské deti bez nôh alebo rúk, základne CIA na Ukrajine a pod.), tak on to označí za ruskú propagandu a vlastne za fejk alebo povie, hovorme radšej o niečom inom. Čiže takýto človek nechce vidieť pravdu, nie je otvorený pravde, širšiemu, úplnejšiemu pohľadu na realitu. Jeho postoj pripomína skôr postoj veriaceho človeka v náboženstve, než racionálne kriticky mysliaceho človeka. Stále len opakuje ako mantru „Rusko je agresor“, ale už nechce vedieť, čo tej agresii predchádzalo a či Ukrajinci a Američania neurobili nejaké chyby. Pripomína to postoj veriaceho fanatika. Títo ľudia akoby boli posadnutí lžou. Lebo to, že vojna na Ukrajine je nevyprovokovaná, je lož, ktorá sa kvôli tomu, že už bola tisíckrát zopakovaná, stala „pravdou“ alebo skôr dogmou, o ktorej sa nemôže diskutovať. Je to teda skôr vieroučný článok nejakého politického náboženstva ako presvedčenie racionálne zmýšľajúceho človeka.
Lož má krátke nohy a keď ju dobehnete, tak sa snaží ukryť tým, že povie „Hovorme o niečom inom“. Snaží sa samu seba zahovoriť
Takýto veriaci človek sa radšej s vami prestane kontaktovať, len aby nemusel zmeniť svoju vieru. Môže sa stať, že aj manželia alebo súrodenci sa kvôli tomu rozhádajú. Časť spoločnosti akoby bola posadnutá. Menia sa na netolerantných fanatikov.
Záver
O čo ide? Zdá sa mi, že ide o Slovensko. Akoby Diabol upriamil na Slovensko svoju pozornosť. Diabol obchádza Slovensko ako revúci lev. Podarilo sa mu rozdeliť a znepriateliť príslušníkov jedného národa. Prečo sa tak zúrivo bojuje o tento malý štát v strednej Európe? Komu tak veľmi záleží na tom, kto v ňom bude vládnuť?
V hre sú dve cesty. Jedna je cesta, aj keď len obmedzenej, slovenskej suverenity a druhá je cesta poslušného vazalstva k hegemónom súčasného sveta. Možno aj tá umiernená a opatrná snaha o suverenitu vadí, lebo ukazuje, že aj takto sa to dá. Keby si z toho vzali príklad občania iných štátov a ich politickí zástupcovia, celý mocenský systém, svetový poriadok globalizovaného sveta, Pax americana by sa rozpadol. Preto je slovenská cesta k suverenite pre mocnosti tohto sveta taká nebezpečná, a preto ešte budeme čeliť ťažkým skúškam, pokiaľ sa nebudeme chcieť prispôsobiť. Za svoju túžbu po slobode zaplatíme, ale sloboda je hodnota, za ktorú sa oplatí bojovať.
Mnohé slovenské osobnosti čakal v boji za náš národ tragický osud. Pribina bol vyhnaný z Nitry a zahynul v bratovražednom boji s Moravanmi v roku 861. Rastislav bol oslepený a uväznený v niektorom bavorskom kláštore. Štúr bol vyhodený z lýcea, prenasledovaný políciou a nakoniec zomrel ako 41 ročný po tom, ako sa nešťastnou náhodou postrelil na poľovačke. M. M. Hodža bol do krvi zbitý maďarónmi. J.M. Hurban aj jeho syn S.H. Vajanský boli väznení. M.R. Štefánik bol odstavený z verejného života tým, že v čase mieru dostal smiešne ministerstvo vojny a za nevyjasnených okolností zahynul pri páde lietadla. Mal 39 rokov. Andrej Hlinka bol vo väzení za Rakúsko-Uhorska aj za Československa. Viackrát ho chceli zabiť. Jozef Tiso bol ponižovaný svojimi dozorcami a v nespravodlivom politickom procese odsúdený na smrť. Ešte za vojny na neho plánoval odboj v Británii atentát. Tiso mal byť zabitý výbušninou priamo počas slúženia omše. Popravený bol aj Clementis. Smrť hrozila buržoáznym nacionalistom Novomeskému a Husákovi. V roku 1983 bol plánovaný atentát na Husáka, ktorý sa podarilo odhaliť. Dubček bol v roku 1969 zosadený a v roku 1992 ako hlavný kandidát na slovenského prezidenta zahynul pri autonehode. Zatiaľ poslednou udalosťou tohto radu je atentát na Fica. Uvidíme, čo bude v budúcnosti.