Ubezpečujem vás, že nie som “čechoslovakista”. Ba ani komunista. Som z generácií, pre ktoré mala vlasť Československo významný obsah a boli sme za vlasť ochotní položiť životy. (Nesrandujem, bol som vycvičený na základnej vojenskej službe na ČVO Veliteľ tankovej roty a vedeli sme, že životnosť tanku v boji je asi päť minút: buď ty alebo ja). Ale napriek tomu som bol rád a som rád, že máme svoj štát, Slovenskú republiku. Hm, neviem, či v tejto situácii ešte viem povedať, že “moja vlasť”. Veľa bude čo naprávať z histórie ostatných 30 rokov, ale hymnu máme krásnu a vážim si, ak niekde zaznie Nad Tatrou sa blýska.
Takisto si prídem dnes vypočuť hymnu Československa a rád si zaspievam nahlas od “Kde domov múj až po Nad Tatrou sa blýska.”..a pôjdem poobede k pomníku čs.štátnosti k soche T.G.Masaryka pred Slovenské národné múzeum, škoda že tam už nie je na pylóne aj ten československý “potlučený” lev, ako to nazval jeden z čs.historikov.
Prečo “potlučený”? Pretože od zárodku a vzniku RČS bola naša vlasť “brvniskom v oku” mnohých mocipánov, dnes počúvam tv-múdrosti o histórii z angloamerických zdrojov, že to bol “neúspešný projekt”, iní hovoria, že to bol “problémový štát”. Ale ja si ešte pamätám na iné hodnortenie mojej vlasti, kam som sa narodil: Že to bol štát, ktorý v pevnom zväzku tvorili národy český a slovenský a v ňom bola menšinová demokracia i pre Maďarov ( napriek útlaku skoro tisíc rokov a najviac ostatných 30 rokov 19.storočia do zániku c-k mocnárstva) i pre Nemcov ( a to napriek tomu, čoho sa dopustili ako 5.kolóna fašistického režimu hitlerovského Nemecka počas 1938-1945), pre Rusínov (žiadni Ukrajinci…) pre Poliakov – goralov, i pre židov nábožensky poňatých. A predstavte si, že si ako mladý pamätám, koľko tu bolo imigrantov, ktorí sa integrovali, hovorili po česky, po slovensky a boli to “naši”, od Grékov čo ušli pred fašistickou gréckou chuntou, cez Čiľanov, čo ušli po 1973 z Chile po fašistickom Pinochetovom puči podporovanom z USA, cez neskôr Vietnamcov, čo sa tu učili po skončení vojny s USA, množstva študentov z Ázie, Afriky. A nikdy žiaden vážny rozpor, nikdy nie hádky, integrovali sa kultúrne i spoločensky, nakoniec, i náš spoločný rozchod v rokoch 1992-1993, prebiehal kultúrne a mierne.
Chceme spomínať to “potlučenie”? Mníchovský diktát, resp. zrada mocností ako Francúzsko, Británia, (USA sa zdiaľky prizerali, ale “nevmešovali sa”,krásne) – a to v čase, keď československá armáda zmobilizovala milión vojakov na hraniciach s fašistickým Nemeckom (platila branecká povinnosť a i ten “Géza z Umeríc” na Východe vedel strieľať zo samopalui!) . Zrada. A potom obsadenie Sudet. A potom geopolitika – vynútenie založenia Slovenského štátu, kde samozrejme zabrnkali na slovenskú nôtu, podriadenie si Čiech a Moravy protektorátom Boehmen-und-Mahren. Tvrdo a krvavo musel prejsť front cez územie a spoločnosť v Československu, kým priniesli Sovieti mier. Áno, Sovieti, kde boli v Červenej armáde ako Rusi, tak i Ukrajinci a Gruzínci a Arménci i Azerbajdžanci, aj Litovci a Estónci a iní…tak sa zmenil dnešný svet….
A potom vylučovanie Československa zo Západu, keďže sme nechceli ich “štýl a demokraciu” a po roku 1948 totálne hospodárske embargo: “Tu máte, skapte!” …a v roku 1968 šok, úplný šok pre československú spoločnosť, ktorá sa nadýchla pre vzlet… a dnes vieme, že to bolo “s tichým súhlasom Západu”, lebo veď to poškodilo i socializmus u nás.
Tak to som sa dnes zamyslel…ale pevne dúfam, že aspoň v tento deň dá vedenie Slovenského národného múzea dolu z priečelia vlajku Ukrajiny. My nie sme Ukrajina. Patrí tam vlajka Slovenskej republiky a memoriálne i vlajka Československa ( i keď si ju Česká republika prisvojila). Nuž čo, sme bratské národy, ak sa i dnes v roku 2023 stretne niekde vo svete, či už na pláži pri mori, alebo na ulici NewYorku či v pube v Anglicku Slovák i Čech a aj Moravák, rozumejú si bez prekladateľa a aj si zaspievajú… povedzme i tú Dej mi víc své lásky alebo Od Tatier k Dunajú, siroty spievajú…máme množstvo kultúrnych pojmov, ktorým iní neporozumejú a nevedia to preložiť, napríklad “pohoda, nevyšiluj”, ale i spoločné kultúrne zmýšľanie, vety ako “to chce klid”, ale rozumieme si ešte i v slovách ako čučoriedky, trnky, trnkobranie, žinčica, bryndza, svíčková…áno, tu sme doma,
Všetko najlepšie, nech na Teba ďalšie generácie nezabúdajú, milá moja rodná vlasť, Československo. SPOMÍNAME.