Ozvalo sa mi niekoľko čitateľov blogu „Nešťastníčkovia“. Cítili krivdu, keď som do jedného vreca dal niektorých predsedov strán. Vraj si to nezaslúžia. Pokúsim sa to vrece otvoriť.
Politik je človek, ktorý má záujem o spoluúčasť na riadení. Ak je pritom presvedčený, že je výnimočný, pre túto činnosť predurčený, založí stranu a stane sa jej predsedom. Potom, svoj záujem predstaví verejnosti slovom či obrazom, ale v každom prípade prísľubom, že ak mu dáme možnosť, jeho riešenia budú pre nás zákonné, prínosné a spoločensky prospešné. Takmer vždy pripojí, že to bude robiť bez vlastnej ziskuchtivosti a podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Získanú dôveru, opretý o Ústavu, potvrdí sľubom. Ako vieme, o účasť v parlamente sa môžu uchádzať iba politické strany na čele s predsedom.
A teraz niekoľko dôležitých, s vrecom súvisiacich otázok. Ako a čím boli privatizácie štátnych podnikov pre občanov prospešné?; ako zrušenie Jednotných roľníckych družstiev prispelo k potravinovej sebestačnosti obyvateľstva?; v čom sú prospešné špecializované zložky práva?; ako štátu a občanom prospeli nereprocitné ústupky voči nášmu južnému susedovi?; aký úžitok mali občania z odovzdania štátnych monopolov do cudzích rúk?; ako prispela k rokovaniu v NRSR strana, ktorá si za celé funkčné obdobie nedokázala obhájiť ani vlastné regulárne postavenie? Možno Budaj mohol byť v skupine učňov, ale ako zamatový tribún bol na samom počiatku všetkých zmien.
Politik by mal byť aj štátnik. Žiaľ, to sa stane iba málokedy. Vlastne to nie je ani nutná podmienka k tomu, aby mohol byť súčinný pri vládnutí. Nakoľko systém dáva politikom moc takmer bez trestnej zodpovednosti, môžu v rozpore so sľubmi konať najmä v záujme strany, prípadne pre vlastný úžitok. Ich rozhodujúcim motívom je hmotný zisk, osobné uspokojenie, záväzok voči oligarchovi, alebo vydierateľnosť. Opakujem, najväčšiu zodpovednosť má predseda strany.
Nemýlim sa ak poviem, že pred rokom 1989 boli majetkové, sociálne aj spoločenské pomery všetkých občanov takmer rovnaké. Keď sa dnes, po tridsiatich štyroch rokoch pozrieme na tieto veličiny zistíme, že nastal radikálny posun. Nemusíme dlho hľadať príčinu. Zmenu umožnila vláda predsedov a ich strán. Ak by za každé zhoršenie bolo možné trestať politika, skupinu politikov, prípadne stranu, nemuselo by Slovensko byť na posledných miestach blahobytu a také množstvo občanov v blízkosti chudoby. Paradoxne, zákon garantuje poslancom beztrestnosť za činnosť v parlamente aj po skončení funkčného obdobia. Na prvý pohľad sa možno zdá, že nominanti môžu a občas aj sú trestaní, ale aj v týchto prípadoch je v pozadí politika. Ona určí kto, kedy, s ktorej strany a či vôbec bude potrestaný.
Nie minister je vinný kolapsom rezortu. Za ním vždy stojí strana, ktorá ho do funkcie dosadila. Sú to predsedovia, ich politické strany a medzistranícke kšefty kto riadi štát. Aby svoju moc posilnili, vinu za zlé rozhodnutia zahmlia a rozložia hneď po voľbách kartelovou dohodou. Systém, ktorý si sami navrhli a sami schválili im namiesto zaslúženého trestu, po štyroch rokoch svojprospešného bačovania umožní opäť žiadať voličov o dôveru. Verím, že ak by volebná účasť bola blízka nule, aj tak sa k moci dostanú.