Vláda politických strán
O pár mesiacov budú ďalšie voľby do nášho najvyššieho zastupiteľského orgánu. Sme na Slovensku a tu je možné všetko. Povedané slovom nášho klasika – veríme a dúfame.
Čo veríme a čo dúfame? Že zlých nahradia dobrí, neslušných slušní, arogantných vychovaní, nevzdelaných vzdelaní, nepoctivých poctiví, nekultúrnych kultúrni, krikľúňov rétori, lenivcov pracovití, plagiátorov nahradia skutoční absolventi vysokých škôl, prospechárov nahradia obetavci.
Veríme a dúfame, že takto zložený parlament zostaví vládu odborníkov. Že spoločnými silami napravia všetko, čo predchádzajúce parlamenty pokazili, zanedbali a zbabrali.
Čo ešte veríme a dúfame? Že budú vyšetrené všetky kauzy a prešľapy, odhalené všetky podvody a rozkrádačky, že vinníci, podľa hesla – padni komu padni budú potrestaní. Veríme a dúfame preto, lebo zo všetkých strán, zo všetkých tých jedine správnych médií tečú sľuby sladké ako med.
O akých menách a o akých stranách je reč. Niektoré poznáme už dlho. Vieme čo hovoria, čo sľubujú, ako sa vyhovárajú a čo sľubujú a ako sa vyhovárajú. A tak stále dokola. Niektorí sú pekní, s niektorými bude sranda, niekto presvedčivo sľubuje, niekto má zvláštny bilbord, niekto dobrý slogan, niekto kúpil stranu, niekto zlepil novú bandu, niekto má jamky, niekto gaťky.
Veríme ešte niečomu? Áno. Veríme, že stačí ísť k voľbám a do urny hodiť ten správny lístok, tej správnej politickej strany, s tými správnymi menami. Stačí si dobre vybrať.
Každý, kto tomuto verí a dúfa patrí do špecializovaného zariadenia pre veričov a dúfačov. Už samotný názov tej krabice do ktorej šuchne ten lístok nádeje by mal každému odhaliť realitu. Je to URNA! Použijem výraz nášho ďalšieho klasika lucívny. Teda aspoň priemerne lucívny človek vie, že do urny sa vkladá to posledné. To, čo už skončilo. Čo už sa rozlúčilo so životom. To čo je iba prach a takú má aj hodnotu.
Lístky vysypú, hlasy spočítajú a určia víťaza. Nezáleží na tom, či ste si vybrali správneho sľubovača, tú správnu stranu, zakrúžkovali tých najlepších z ponuky. Nezáleží na tom, či komisie spočítajú hlasy správne, alebo falošne. Nezáleží na tom, kto bude víťaz a kto porazený. Ešte nikdy nikto nikde nesplnil to, čo sľúbil. Ak by som sa mýlil, nemohla by situácia vo všetkých štátoch riadených politickými stranami byť v tak katastrofálnom stave. Nemohla by sa tak radikálne zhoršovať životná úroveň obyvateľstva, tak enormne rásť chudoba a tak drasticky narastať nespokojnosť s vládami. Každú chvíľu hrozí a často aj vypukne štrajk. Štrajkujú prepravcovia, štrajkujú lekári, štrajkujú učitelia, štrajkujú piloti. Proti vláde, ktoré zložili vyvolené politické strany, protestujú matky, dôchodcovia, rodičia, lesby aj gejovia. Pričom štrajk a protest je to predposledné, ako môžu občania vysloviť svoju rozčarovanosť. História pozná ešte účinnejší spôsob riešenia nespokojnosti, ale vraj sme už kultúrnejší. Zistíme to, ak budú všetci nespokojenci protestovať spolu a naraz.
Pracoval som sedemnásť rokov v komplexnom pracovisku vývoja motorových vozidiel. Veľmi skoro som pochopil a praxou overil, že ak je princíp nefunkčný, nie je možné vyrobiť funkčný výrobok. Nefunkčný princíp nie je možné opraviť. To hovorím preto, lebo som resvedčený, že volebný systém patrí práve do tejto kategórie. Systém vlády prostredníctvom volených zástupcov organizovaných v politických stranách nezaručuje ani demokratickú vládu, ani prosperitu štátu. Na príkladoch sa pokúsim poukázať na príčiny nefunkčnosti systému ktorý používame.
1. Ústavu a volebný systém zostavovali vzdelaní, slušní, charakterní odborníci s praxou. Podmienky pre kandidáta naširoko otvorili. Stanovili iba vek a občianstvo. Evidentne nepredpokladali, že na základe takto stanovených podmienok si môžu do kresiel zákonodarcov sadnúť aj plagiátori, krikľúni, nevzdelanci, prospechári, slabosi, osobne nevyzretí jednotlivci, psychicky narušení jedinci. Že sa prihlásia a miesto dostanú osoby bez osobnosti. Že predseda strany pobehá celé Slovensko, nasľubuje aj nemožné. Ani vo sne im nenapadlo, že líder nepotrebuje múdrych, vzdelaných, skúsených a rozhľadených spolu straníkov. Naopak, hľadá čím hlúpejší, tým lepšie. Takýto jedinec má väčšie predpoklady počúvať predsedu a hlasovať podľa palca, než by to platilo v opačnom prípade. Predseda pobehá lesy, schodiská a napíše kandidátku. Vie, že nerozhoduje kvalita. Potrebuje kvantitu! Čím viacej poslancov, tým väčší počet hlasov, tým väčšia sila.
2. Niet takého voliča, čo by poznal všetkých 150 kandidátov uvedených na kandidátke. Aj preto vyhovuje jeden volebný obvod. Známeho krikľúňa môžu voliť faninky v Stropkove aj v Rohožníku. Už Mečiar pri prvých voľbách tvrdil, že tento systém je prežitok bývalého režimu a treba ho zmeniť, ale keď sa dostal do parlamentu rýchlo zistil, že mu vyhovuje. Princíp, napriek sľubom pred každými voľbami nezmenili doteraz. Stranám vyhovuje.
3. Namiesto toho, aby si poslanci na prvom stretnutí zvolili predsedu a ostatné orgány, predseda strany s najvyšším počtom poslancov začne pracovať na kartelovej zmluve. Prostredníctvom takejto špinavosti rozdelí parlament na dve antagonistické skupiny. Na koalíciu a opozíciu, čím prakticky odstaví časť poslancov od riadnej činnosti kvôli ktorej boli do zákonodarného zboru zvolení. Silu kartelu umocnia zásadou – z opozíciou sa nehlasuje!
4. Pri vzniku koaličnej zmluvy – čo je proxy názov kartelu, začnú šachy s volebnými sľubmi. Nakoľko od prvej chvíle sledujú preferencie súperov, celkom logicky vyradia tie sľuby partnerov, ktoré príslušnú stranu dostali do parlamentu. Do zmluvy sa dostanú iba neutrálne, nič neriešiace body a ešte aj medzi tými navzájom licitujú. Jasnejšie povedané – ak chcete, aby sme prijali váš návrh, tak vy musíte prijať ten náš. Robia to tajne, v zákulisí, bez očí a uší voličov. Ak je kartel zostavený z viacerých politických strán, je dohoda ťažká, zdĺhavá a takmer nereálna.
5. Kartel ruší imperatívny mandát poslanca. Poslanec viazaný stranou musí hlasovať podľa príkazu kartelu najmä vtedy, ak by hrozilo porušením dohody neprijatie zákona.
6. Poslanci opozície môžu ísť domov. Zbytočne kazia vzduch, zdržujú členov kartelu pri obchodoch a predlžujú rokovania hoc aj pravdivým poukazovaním na chyby, prešľapy a nedostatky. Ich súhlasné hlasy môžu iba navýšiť celkový počet pritakávajúcich hlasov. Opozičníci nemôžu nič zmeniť ani po niekoľko dňovom argumentovaní – majú málo hlasov.
7. Zákonodarca asi nepočítal s možnosťou, že poslanec opustí stranu a stane sa poslaneckým páriom. V opačnom prípade by asi trval na uvoľnení lavice a nástupe ďalšieho z kandidátnej listiny. Pre každého poslanca na „voľnej nohe“ je toto postavenie výhodné najmä vtedy, ak hrozí hlasovacia nedostatočnosť. Vtedy môže dať svoj hlas do dražby.
8. Úplne proti logike je beztrestná možnosť založiť priamo na pôde parlamentu novú stranu. Poslanec zradil voliča hneď 2x. Jednak opustil stranu ktorá získala hlasy a dostala ho do kresla, jednak vznikla strana ktorá nebola vo volebnej súťaži. Rovnaká neserióznosť je aj premenovanie parlamentnej strany počas funkčného obdobia.
9. Spojenie politických strán v parlamente kartelovou dohodou ide proti logike veci. Je v jasnom rozpore s imperatívnym postavením poslanca. Argument, že by nebol prijatý žiaden zákon je zavádzajúci. Je mnoho organizácií v ktorých princíp dohody väčšiny funguje.
10. Kartel riadi všetko. Má prsty aj v tom, čo predstavuje ako nezávislé. Riadi školstvo, zdravotníctvo, políciu aj súdy. Prostredníctvom komisii volí svojich delegátov do všetkých oblastí života, pritom za činnosť danej inštitúcie nenesie zodpovednosť. Tak sa môže stať, že špeciálneho prokurátora môže robiť trestanec, ministra, plagiátor, aj blázon. Od koňa nás delí iba krok. Argument, že stačí, aby dotyčný bol dobrý menežer je zavádzajúci. Posledné slovo má práve delegát strany a jemu stačí, aby plnil príkaz strany. Moje slová potvrdí argument, že ministri sa menia ako kostýmy v divadle. Aj keď ich zlyhanie spôsobilo škodu, nič sa im nestane. Strana ich chráni. Výnimky sú vzácne a iba potvrdzujú pravidlo.
11. Ak má byť reč o parlamentnej demokracii. Musia zákony prijímať inteligentné, vzdelané, čestné, morálne bezúhonné, praxou vyzbrojené osobnosti. Ak by tento systém mal mať aspoň akú takú nádej, musel by v prvom kroku zmeniť zákonom stanovené podmienky pre kandidáta. Veď pre každú profesiu musí záujemca splniť presne určené podmienky. Učiteľ, lekár, šofér, policajt, držiteľoch zbrojného preukazu vie presne čo musí splniť. Pri niektorých profesiách aj polícia záujemcov preveruje v mieste bydliska aj na úradoch. Iba poslancovi stačí občianstvo a 21 rokov. Že je to chyba dokazujú rokovania súčasného parlamentu. Namiesto fundovanej diskusie z ktorej vznikne prerokované riešenie a následne prijatý zákon, počujeme iba škriepky, urážky, výčitky, nie výnimočne aj vulgarizmy hodné prístavnej krčmy a zákon prijímajú podľa palca svojho forhonta. To určite nie je predstava voličov a spôsob práce hodný našej najdôstojnejšej a najdôležitejšej inštitúcie.
12. Poslancom sme vytvorili lukratívne podmienky. Okrem platu im financujeme poradcov, ubytovanie a dostávajú rôzne benefity. Pracujú od utorka do piatkového poludnia a keď majú tvoriť zákon, rokovacia sála zíva prázdnotou. O jedenástej a o piatej sa zbehnú ako sliepky k zrnu – hlasujú. Často nevedia ani o čom. Niekto povie číslo a ukáže palec ako cisár v aréne. Spoločné s cisárom majú iba to, že rozhodujú o živote, o našom.
Pokračovanie nabudúce.