Budem prvý, kto povie, poďme sa všetci očkovať, pokiaľ budem vedieť, že vakcína je bezpečná, a bude postačovať na všetky mutácie, ktoré sa vyskytnú.

Prejsť sa len tak po nábreží Dunaja je fantastický pocit. Robil som tak aj v minulosti, nepotreboval som okolo seba ochranku. Človek potrebuje občas prevetrať hlavu. Dnes stretávam ľudí, ktorí mi aj skryto pod rúškom venujú pozdrav alebo náznak úsmevu. To ma presviedča, že si ľudia pomaly uvedomujú, čo všetko dobré sme pre nich v minulom období urobili a o čo všetko za tejto vlády prichádzajú.

Dnes je ale v ich očiach vidieť aj strach o budúcnosť. Denne masírovaní kampaňou o očkovaní a uberaní ich ľudských práv mi je smutno, že musíme žiť pod takýmto tlakom a v takomto strese. Valí sa na nás vlna zdražovania, nájomné, energie, ale hlavne potraviny, sa pri tejto vláde stanú pre nás mnohých doslova luxusom, ktorý si nebudú môcť dovoliť. Pristať na hru ako ruská ruleta s vakcínou, ktorá možno je, a možno nie je bezpečná, je ponížením pre občana, hlavne seniora. Bohužiaľ nemá iné východisko, ak chce si ísť nakúpiť, ísť do kostola alebo k lekárovi. Budem prvý, kto povie, poďme sa všetci očkovať, pokiaľ budem vedieť, že vakcína je bezpečná, a bude postačovať na všetky mutácie, ktoré sa vyskytnú. Ale nemôžem tak povedať, pokiaľ nevieme, čo bude o pár mesiacov alebo o rok, a nechceme hádam prísť do času, keď si ku raňajkám budem okrem krajca chleba, pripravovať aj injekčnú dávku vakcíny, aby sme prežili ďalší deň. Nerozdeľujme ľudí na očkovaných a neočkovaných, ale na zdravých a chorých, začnime poriadne liečiť v začiatku ochorenia, a pokiaľ zaberie liečba, treba skôr merať protilátky, ako hneď pichať vakcínu, ktorá je stále v štádiu výskumu. Z očkovania sa stala modla, a okrem tejto mantry, vládu nik a nič nezaujíma. Tobôž, už nie občan a jeho starosti a názory. To sa im do ich videnia sveta nehodí.

Kráčajúc nábrežím preberám si myšlienky, ako to bolo, keď sme boli vo v minulej vládnej koalícii. Nebolo to ľahké, nebola to zábava, bolo to rozhodovanie o možnom a nemožnom. Bolo to obdobie, ktoré ešte stále analyzujem, a občas sa sám seba pýtam, či som ja ale aj SNS urobili všetko pre to, aby to nedopadlo tak, ako to dopadlo. Áno, aj ja som robil chyby, ale kto ich nerobí? Hlavne v komunikácii, keď som chcel všetkých chrániť a sám zobrať za všetkých zodpovednosť. Možno som mal viac času venovať marketingu a komunikácii a nechať si veci prejsť najskôr hlavou. Ale čo bolo, bolo. Teraz sa znovu snažíme spolu so SNS povstať z popola a začať odznova poučení minulosťou. Začíname sa v prvom rade sústreďovať na komunálnu politiku, voľby do VÚC. Máme z minulého obdobia vo vedení miest a obcí svojich starostov a poslancov, čo odvádzajú svoju prácu veľmi dobre. Na tom budeme stavať do budúcna. Budeme hľadať prienik a spoluprácu so stranami, ktoré majú svoju stabilitu a štruktúry, ktoré nie sú strany na jedno použitie, ale majú svoju tradíciu. Dnes už viem, že musíme byť obozretnejší aj v tom, s kým si podáme ruku na sľub a ten sľub budeme vedieť zodpovedne dodržať. Dnes sa pozerám na strany, ktoré sa dostali tam, kde majú moc a úplne stratili súdnosť. Aj strany, ktoré sa postupne vyfarbujú, a hoci majú vynikajúce čísla v prieskumoch, niekedy sa „omylom“ ukáže ich pravá tvár a zmýšľanie o budúcnosti.

Už viem, že hoci to bolo ťažké rozhodnutie ísť do vlády s Ficom a Bugárom, za ktoré som dostal kopec nenávistných komentárov, bolo správne. Politika je občas rozhodovanie veľmi zložité, a len čas ukáže, že je to cesta, ktorá bola v danej chvíli jediná možná. Neviem si predstaviť, že by som dnes nemohol chodiť pokojne medzi ľudí. Len tak sa stretnúť s občanmi a podať si ruku, len tak si sadnúť na lavičku v parku. Neviem, či terajší vládni činitelia, si o pár mesiacov budú môcť dovoliť takýto komfort, keď vystúpia z limuzíny… Nechcel by som stráviť zvyšok života pod dohľadom ochranky, bez súkromia, bez ohliadania sa za seba, v strachu zo svojho vlastného tieňa.