Pred pár dňami bolo 100 rokov od narodenia Alexandra Dubčeka. Naši politici si o neho „obtierali hubu“, síce korektne vyzdvihli jeho humánnosť, ale pre svoju zadubenosť nemohli uviesť, že svetoznámym politikom sa nestal pre túto jeho vlastnosť, ale pre jeho víziu, ktorú formuloval ako túžbu väčšiny ľudí na celom svete po spravodlivej spoločnosti. Svetom obletel výraz „socializmus s ľudskou tvárou“.
Treba opakovať: socializmus! Na námestiach v novembri 1989 boli Dubčekove fotografie, ľudia si mysleli, že budeme pokračovať tam, kde sa naša cesta skončila v auguste 1968. Boli podvedení. Ľudia Dubčeka milovali, všade sa mu chceli poďakovať, prejaviť svoju úctu, chceli sa ho dotknúť. Tomu, kto so Slovenskom mal iné zámery, to však nevyhovovalo: Dubček sa stratil, stratil sa aj socializmus.
Tu treba povedať, že aj Hegera, aj Matoviča, či Naďa, by sa ľudia chceli dotknúť – lenže nie rukou, ale čímsi úplne iným. Napríklad roxorovou tyčou. Čo by dali títo spomenutí, tieto nuly za to, keby mali aspoň stotinu toho, čo cítili ľudia k Dubčekovi, ako si ho vážili. Nepovažovali ho za filozofa, ale za svojho hovorcu. Jeho nevítali ľudia paradajkami, ako Havla pri návšteve Bratislavy, keď drístal o tom, čo všetko sa v budúcnosti určite nestane (a čo sa napokon všetko stalo).
Slováci sotva budú niekedy veriť, že Dubčekova smrť bola nešťastná náhoda. Dubček by nikdy neasistoval pri veciach, ktoré sa diali po jeho smrti – napríklad pri vrátení Lucerny Havlovi…
Čím to asi je, že Dubček sa mohol medzi ľuďmi voľne pohybovať a nebáť sa? Hegeromatovičova zberba, teraz ste chránení ako vzácny druh zvierat, ale raz budete chodiť kanálmi. Potom budete zbierať ovocie svojho konania proti národu a za vaše kšefty.