Dejepis ako očarenie I

alebo Slovančina bola hlavným jazykom svojich čias.

Konštantín zostavil hlaholiku vychádzajúc zo znalosti slovanského nárečia, ktorým sa v okolí Solúna hovorilo. Ako to, že v Grécku sa hovorilo slovanským jazykom?. A prečo sa ním v Grécku nehovorí teraz?
Skúsenosť a najmä zdroje Pavla Dvořáka,, Antonína Horáka, A Jána Kollára ukazujú cestu a poznanie minulosti v úplne inom svetle, než v akom ho väčšina poznáme a nám predstavila škola..
———————————————————————————-
Väčšina autorov , ktorých poznám, príchádzajú na záver, že Slovania (neznamená Slováci t.č.), žili na našom území približne od 5 st. pred n.l. Odvážnejšie odhady posúvajú túto hranicu ďalej do minulosti. Najďalej však do prvého storočia po Kristovi.
V starších súvislostiach sa hovorí už len o indoeurópskych predkoch Slovanov. Spoločným menovateľom je predstava, že Slovania do Karpatskej kotliny odniekaľ prišli. Predstava , bohužiaľ vžitá, celkom v súlade s teóriou o sťahovaní národov. Ktorá je podľa všetkého len núdzovým východiskom z bludného kruhu: ako spomína prof. Ondruš: “Hmotná kultúra z 5. st. je preto slovanská, lebo do tohto obdobia patria prvé písomné správy“. Taká jednoznačnosť však chýba.
Tu mi dovoľte citát Jána Kollára „Cizinské ruky pracovali posavád na poli našich dejín, a každý cizinec pracoval chte-nechtene ku slávie svého, ne našeho národa.“

prevzaté – citované:
Ak Slovania odniekaľ prišli, ako sa dokázali rozmnožiť tak, že o päťsto rokov osídlili územie od Severného a Baltského až k Jadranskému a Egejskému moru? Také niečo sa predsa nemôže podariť ani v ľudoprázdnej krajine.
———————————————————————————
Nepretržité osídlenie nášho územie je dokázané nad všetky pochybností. Zatiaľ najstarším (a či vari najmladším), obyvateľom je gánovský súčasník neandrtálca. O ňom, a oveľa viac píše Pavel Dvořák. – Taká jednoznačnosť, keď sa hovorí o tom, kto boli naši predkovia, chýba.- To potvrdzuje aj vyššie uvedený citát Jána Kollára. Osobitne treba zdôrazniť okolnosť, ktorá dáva za pravdu jeho postupu – použil hodnoty písma tak, ako ich stanovili jeho predchodcovia, vychádzajúci prevažne z gréčtiny.
Hoci k niektorým jeho záverom bude treba pristupovať opatrnejšie, aj náležitej dávke skepsy, sú jeho výsledky ohromujúce. Podľa neho Slovania nielenže neboli pasívnymi prijímateľmi písma (a viery) na sklonku prvého tisícročia. Ale písmo, aké také sami vynašli a šírili, a tiež používali oveľa skôr než “historické“ národy. Ide ešte ďalej a dokazuje, že slovančina bola hlavným jazykom obdobia, ktorá je začiatkom rozkvetu európskej civilizácie.
Ak k tomu prirátame vysokú úroveň rozvoja – dokázanú napr. v knihách P. Dvořáka – máme pred sebou obraz dlhých slávnych dejín. Našich dejín. Dejín, ktoré nám podľa mnohých chýbajú.

I diel z dvoch Ján Droppa