Vízie novej spoločnosti – Intermezzo o vlkoch medzi nami

Citový výlev

Dnes to bude také intermezzo. Krásne nám nasnežilo, tak som nezaváhal a šiel som na bežkách prešľapať stopu do doliny až pod hole. V ústí doliny bola kedysi značka zákaz vjazdu, niekomu ale vadila, tak ju odstránil. Niekoľko stovák metrov ďalej je rampa zamedzujúca vjazd vozidiel a pred ňou opäť, zatiaľ však stále osadená značka zákazu vjazdu. Rampa je pochopiteľne otvorená, veď kto by ju zatváral vystavoval by sa zbytočne riziku, že ju niekto odpíli. Už sa tak stalo viackrát a nedávno aj na neďalekom železničnom priecestí. Zatvorené rampy vedia človeka poriadne … no povedzme, že rozčertiť. V sobotu krásne snežilo, ja som šľapal, všade ticho, nikde ani živej duše. Duša žiadna, ale stretol som dve autá v miestach, kde určite nemali čo robiť. Džípy s reťazami. Ľudia sa idú pokochať tak, aby nemuseli vynaložiť žiadnu námahu. Radi by sa zaviezli až na hoľu. Veď kto by nechcel počuť to ticho, vidieť tú nádheru, dotknúť sa absolútna.

Skôr som rád navštevoval aj lyžiarske strediská, dnes tak už nerobím. Keď chcem vidieť ľudí, idem do mesta. Nemusím sa kvôli nim trepať na hory. Od kedy Miro Daňo urobil z Donovál sídlisko, už tam nechodím. Od čias, kedy Chopok prevzal developer, prestal som ho navštevovať. Chlapci z Horskej služby však v lete rozprávali, ako to tam vyzerá. Turisti v sandálkach sa vyvezú lanovkou na vrchol. Tu majú akčný rádius 250 metrov okolo vrcholovej stanice lanovky, v Kamennej chate si dajú čaj s rumíkom, urobia si selfie a potom doma rozprávajú, akú skvelú dovolenku prežili. V Slovenskom raji stoja dve hodiny v radoch, aby sa dostali na ferratu. Toto naozaj nemusím.

V nedeľu som šiel opäť. Stopa rozjazdená švorkolkou, smrad od benzínu. Musel som vyšľapať vyššie, kde už hrúbka snehovej pokrývky nedovoľovala autám prístup, a až tu som sa upokojil. Ako tak. Lebo, keď sa človek pozrie na torzo lesa, z ktorého zostala polovica, je mu smutno. Niečo zvalila víchrica, niečo má na svedomí drevožrút. Drevožrút nemá s lykožrútom nič spoločné a nemá svedomie. Každodenne odchádzajú vlaky plne naložené drevom. Štát si ťažká, že uzatvoril nevýhodné zmluvy, ktoré sa nedajú vypovedať. Prosím??? Myslel som, že zle čítam. Ale to je náš prístup. My nič, my muzikanti. Je to o úcte k sebe samému. V lete som narazil na svorku šiestich vlkov. Hoci som vlka už videl aj v minulosti, dokonca len na niekoľko metrov, bol to zase pre mňa obrovský duchovný zážitok. Keď sa rozbehli lúkou, akoby sa jej ani nedotýkali, ale vznášali sa – bežali ponad ňu. Mystické. Dodnes tieto obrázky v sebe živím. Neskôr som tento príbeh rozprával jednému kamarátovi poľovníkovi. Sucho mi odvetil: „Zastrelili sme dvoch legálne, v skutočnosti sme dostali piatich.“

Túto anarchiu a tento bodrel, ktorý v štáte vládne dá do poriadku len láska a vláda tvrdej ruky. Musíme začať výchovou detí na úplne iných základoch. Potrvá to najmenej dve, možno tri generácie, pokým sa výsledky dostavia. Nedávno mi rozprávala kamarátka keramička, ako robila deťom prezentáciu, ako svedomito sa na toto stretnutie pripravovala, čo všetko im chcela ukázať, aby ich zaujala, aby vzbudila v mladých tvorivosť. Jediná otázka do diskusie: „Teta a koľko zarobíte?“

Viete ale nad čím vážne rozmýšľam? Do kedy bude mať vesmír s nami trpezlivosť a kedy sa nám príroda za naše počínanie rozhodne pomstiť. Kedy na nás uvalí 7 rokov neúrody, aby bola v nás obnovená úcta k bytiu a pochopili sme, že peniaze, sláva a matéria sa nedajú jesť. Nadbytok v ktorom žijeme v nás vzbudzuje bohorovnosť, myslíme si, že si môžeme všetko dovoliť, ničí v nás posvätnú úctu a rešpekt. Dávnejšie som počúval reláciu, v ktorej prednášateľ hodnotil vyspelosť krajín podľa spotreby pohonných hmôt na hlavu. Kde sa hrabeme my úbožiaci so spotrebou zhruba pol tony na obyvateľa za rok na vyspelé krajiny, kde spália až 3 tony. Myslím si, ten je naozaj celkom na hlavu. Dôležité je zabezpečiť fungovanie spoločnosti so spotrebou blízkou k nule. To je znakom úspešnej spoločnosti.

Ak nedokážeme pochopiť, že systém v ktorom žijeme je matrix, je to čistá ilúzia smerujúca k záhube, ak nedokážeme tento systém vymeniť za systém postavený na láske, úcte a rešpekte, v ktorom morálne zásady budú dominovať ostatným zákonom, ak toto nedokážeme urobiť dobrovoľne, budeme k tomu donútení. Rozmýšľam, koľko času nám ešte zostáva.