Prijímanie utečencov z Afganistanu predstavuje pre Slovensko a jeho obyvateľov určité bezpečnostné riziko.

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (SNSĽP) v piatok 20.8.2021 vyzvalo vládu SR a zvlášť Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR aby v rámci medzinárodnej solidarity poskytli ochranu čo najväčšiemu počtu utečencov z Afganistanu. Svoju žiadosť zdôvodňujú argumentom, podľa ktorého, v dôsledku odchodu vojsk USA a jeho spojencov a následnom obsadení celého územia tejto moslimskej krajiny ozbrojencami Talibanu mnoho jej obyvateľov, zvlášť tých, dlhodobo spolupracujúcich s okupačnými vojskami a zahraničnými inštitúciami pôsobiacimi v danej krajine sa zo strany Talibanu ocitli v reálnom nebezpečenstve. Predstavitelia národného strediska pre ľudské práva vo svojom vyhlásení vyjadrujú presvedčenie, že vláda SR a jej rezort zahraničia prehodnotia svoje predchádzajúce rozhodnutie prijať len obmedzený počet (10 ľudí) afganských utečencov a podstatným spôsobom navýšia počet evakuantov z tejto moslimskej krajiny, čo minister zahraničných vecí I. Korčok nevylúčil a vyjadril sa za príjem väčšieho počtu utečencov majúcich nejaký vzťah k Slovensku. Podľa neho, by to mohlo byť až 250 obyvateľov Afganistanu, ktorí sa už v súčasnosti nachádzajú na území Slovenska, pričom zároveň zdôraznil, že SR a jej vláda by sa nemali brániť rozhodnutiu orgánov Európskej únie o prijímaní všetkých občanov tohto štátu, ktorí prejavia záujem emigrovať do členských štátov EÚ. Inak povedané, určite to neostane pri počte 250, ale môžeme si byť istí, že počet prijatých moslimských a teda z veľkej časti aj neintegrovateľných utečencov z Afganistanu bude oveľa väčší. K ministrovi I. Korčokovi sa pripojil aj predseda strany HLAS-SD P. Pellegríny, ktorý je presvedčený, že Slovensko by malo prejaviť solidaritu s utečencami pochádzajúcimi z Afganistanu. Podľa neho „Slovensko musí prijať pod svoje krídla všetkých Afgancov, alebo cudzích príslušníkov z Afganistanu, ktorí počas našich dlhých misií spolupracovali so SR. Boli to naši prekladatelia, naši informátori. Tu ani nemá platiť žiadna kvóta“ (hlavnespravy.sk, dňa 31.8.2021). K týmto predstaviteľom našej politickej scény sa pridal aj predseda NR SR B. Kollár, ktorý aj napriek svojmu predchádzajúcemu kategorickému odmietnutiu prijať viac ako 10 občanov Afganistanu dnes mení svoju rétoriku a súhlasí s prijatím väčšieho počtu utečencov. K podobným vyjadreniam sa pridala aj prezidentka SR Z. Čaputová, ktorá na stretnutí s nemeckým prezidentom F.-W. Stienmeierom prehlásila: „Musíme pomáhať. Primárne ľuďom, ktorí nám (určite nie autorovi tohto príspevku a ďalším miliónom slovenských občanov – Š. S.) za tých 20 rokov pomáhali“, pričom zdôraznila, že „SR už pomáha odísť z Afganistanu rodinným príslušníkom ľudí, žijúcich na Slovensku alebo tým, ktorí spolupracovali s EÚ a Severoatlantickou alianciou“. Uvedené vyhlásenia len potvrdzujú tu skutočnosť, že nie sú potrebné žiadne, v minulosti pre niektoré členské krajiny (vrátane Slovenska) nepopulárne „povinné kvóty“ na prijímanie utečencov a migrantov, resp. dnes pripravovaného európskeho Paktu o migrácii a azyle, ktorým sa európska komisia snaží presadiť rýchlejší a bezproblémovejší postup pre prijímanie migrantov. Ukazuje sa, že dnes na Slovensku stačí, ak na čelných pozíciách v štáte pôsobia ľudia ochotní slúžiť svojim zahraničným patrónom, podriaďovať sa tlaku EÚ a konať v ich záujme.

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva jednoznačne podporuje zámer vlády SR prijať veľký počet utečencov z Afganistanu, čím Slovensko, podľa ich mienky prejaví svoju solidaritu s afganskými občanmi, so svojimi západnými spojencami a takýmto spôsobom dobrovoľne dodrží svoje medzinárodné záväzky. O akých záväzkoch to predstavitelia tejto organizácie hovoria? Veď SR nebola iniciátorom už vo svojich počiatkoch na neúspech odsúdeného vpádu vojsk USA a jeho európskych spojencov do Afganistanu, takže ak má niekto nejaké záväzky voči obyvateľom Afganistanu, tak sú to v prvom rade USA, ktorému jeho vojenskou intervenciou ani tak nešlo o boj proti islamskému terorizmu a už vôbec nie o budovanie demokracie a stabilizáciu v tejto krajine (rýchle obsadenie územia Afganistanu jednotkami Talibanu potvrdilo nezmyselnosť a naivitu západných spojencov presadiť vlastnú víziu demokracie v tejto silne moslimskej krajine), ale len a len o rozšírenie a upevnenie svojho vplyvu v tejto časti sveta, o napĺňanie svojich geopolitických záujmov a v neposlednom rade aj o navýšenie ziskov zbrojárskych konzorcií. Slovensko, ktoré nebolo iniciátorom vpádu vojsk do Afganistanu a ktoré so súhlasom svojich vládnucich politických špičiek sa dalo vtiahnuť do tohto vojenského dobrodružstva, nemalo a nemá žiadne mocenské, geopolitické, územné a žiadne iné záujmy na území tohto štátu, s čoho vyplýva, že nemá žiadnu morálnu a žiadnu inú povinnosť prijímať afganských utečencov. Je ťažké uveriť zdôvodneniu našich vládnucich politických elít, podľa ktorého naši príslušníci ozbrojených síl chránili našu štátnu suverenitu a neporušiteľnosť našich hraníc ako aj bezpečnosť nášho obyvateľstva (čo je ich hlavnou úlohou) v tisíce kilometrov vzdialenej krajine. Navyše, účasť slovenských ozbrojených síl v Afganistane vyšlo Slovensko na sumu 220 miliónov eur. Z toho 180 miliónov eur išlo na finančné ohodnotenie našich vojakov, presnejšie povedané na platy našich žoldnierov, pôsobiacich v službách USA a Severoatlantickej aliancii a presadzujúcich ich záujmy v tejto moslimskej krajine. Ak dnes z Afganistanu (podobne ako už oveľa skôr z Vietnamu či iných oblastí sveta) sťahujú USA a jeho spojenci svoje vojská z tejto nikdy a nikým nepodrobenej krajiny, je to v prvom rade prejav ich slabosti a otvorené priznanie svojej porážky.

Prijímanie utečencov z afrických a arabských krajín, vrátane tých z Afganistanu nesie so sebou množstvo rizík a problémov, vyplývajúcich z doterajších skúseností s ich integráciou v hostiteľských krajinách. Podľa všetkých dostupných štatistických údajov je integrácia ako tých skôr prisťahovaných a ich potomkov, tak aj tých súčasných málo úspešná. Drvivá väčšina z nich sa nevie, alebo, čo je ešte horšie ani nemá záujem začleniť do spoločnosti, čo vedie k vytváraniu paralelných spoločenstiev v rámci jedného štátneho útvaru (tzv. no-go zóny), čo už samo o sebe predstavuje potenciálne bezpečnostné riziko a hrozbu destabilizácie štátu a spoločnosti. Na základe informácie z rakúskych úradov práce (hlavnespravy.sk, zo dňa 2.5.2018) väčšina migrantov je neuplatniteľná na trhu práce, takže ich úspešná integrácia je málo pravdepodobná. K hlavným prekážkam ich integrácie je potrebné zaradiť: nedostatočné, resp. žiadne vzdelanie a odborná príprava, slabé, resp. žiadne znalosti jazyka hostiteľskej krajiny ako aj neprekonateľné náboženské a kultúrne odlišnosti. To je tá hlavná príčina, prečo terajší rakúsky kancelár S. Kurz, po zlých skúsenostiach s doterajším procesom integrácie prisťahovalcov z afrických a arabských krajín do rakúskej spoločnosti (vrátane afganských utečencov, už skôr usadených na území nášho suseda), jednoznačne a nekompromisne odmietol prijímať ďalších utečencov z Afganistanu. Problémy s integráciou prisťahovalcov, zvlášť tých, pochádzajúcich z moslimských krajín potvrdili aj výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý sa uskutočnil v rade európskych krajín v lete 2018 roku a podľa ktorého sa okolo 70% (v niektorých krajinách viac, v iných menej) respondentov vyjadrilo v tom duchu, že je nemožné (až na ojedinelé výnimky) úspešne integrovať prisťahovalcov pochádzajúcich z odlišného kultúrneho, civilizačného, politicko-sociálneho a náboženského prostredia. Ako potvrdzujú skúsenosti z mnohých európskych krajín, tieto odlišnosti sú v podstate neprekonateľné, čo znamená, že hlavne v prvej generácii prisťahovalcov a sčasti aj tej druhej nemôže dôjsť k ich plnohodnotnej integrácii a splynutiu s obyvateľstvom hostiteľských krajín. O to viac prekvapujú kroky terajšej vlády SR, ktorá je ochotná zatvárať oči pred týmito skutočnosťami a prijať na našom území pomerne veľký počet utečencov z Afganistanu, u ktorých je mizivá šanca, že sa úspešne integrujú, že sa stanú  plnohodnotnou súčasťou našej spoločnosti a ako takí, budú pre Slovensko prínosom. Je viac ako pravdepodobné, že väčšia časť z nich bude dlhodobo odkázaná na pomoc štátu, pričom nie je vylúčené, že mnohí z nich využijú prvú príležitosť a odídu za svojimi príbuznými do bohatších krajín západnej Európy.

Ďalší problém, presnejšie povedané, veľké bezpečnostné riziko vyplývajúce z prijímania prisťahovalcov z Afganistanu (ale celkovo z moslimských krajín) spočíva v možnosti, že sa touto cestou na naše územie môžu dostať aj osoby úzko späté alebo sympatizujúce s teroristickými organizáciami Al Kaidy alebo Islamského štátu, ktoré pôsobia aj na území Afganistanu. Aj keď predstavitelia nášho štátu ubezpečujú našu verejnosť, že sa jedná o preverené osoby, nie je možné sa plne spoliehať na takéto tvrdenia. Je predsa logické, že žiaden sympatizant, resp. člen teroristickej moslimskej organizácie, túžiaci sa dostať do Európy s cieľom vykonať nejaký teroristický čin sa k tomuto svojmu poslaniu prizná, práve naopak, bude sa tváriť ako človek, odsudzujúci činnosť týchto teroristických organizácií a sympatizujúci so svojimi európskymi priateľmi. Veď aj drvivá väčšina administratívnych pracovníkov ako aj príslušníkov afganských vládnych a bezpečnostných jednotiek vycvičená a úzko spolupracujúca so zahraničnými okupačnými jednotkami v momente odchodu týchto vojsk z Afganistanu prejavila svoje skutočné zmýšľanie a svoj postoj k Talibanu a v podstate bez boja odovzdala krajinu do rúk jeho ozbrojeným silám. Už len to svedčí o tom, že v radoch vládnych bezpečnostných zložiek bolo veľmi veľa členov sympatizujúcich a tajne podporujúcich toto krajne konzervatívne moslimské hnutie. Preto neexistuje 100% záruka, že je možno plne dôverovať všetkým, ktorým sa podarilo dostať do Európy, pretože aj keď len niektorí z nich budú podozriví zo sympatií k teroristickým moslimským organizáciám, budú predstavovať potenciálne nebezpečenstvo pre občanov európskych krajín, vrátane Slovenska. Takýto názor zastáva aj bývalý veterán operácie Púštna búrka a spoluautor knihy Pouštní horečka Peter Želinský, ktorý hovorí, že „priviesť na Slovensko Afgancov, ktorí spolupracovali s našimi vojakmi, môže byť nebezpečné“, pretože podľa jeho názoru „je isté, že medzi prekladateľmi, ale aj inými Afgancami, ktorí spolupracovali s jednotkou, boli aj takí, ktorí podporovali talibancov“. P. Želinský „neverí tomu, že sú všetci dôsledne preverení. Zakladáme si na nové problémy, o ktorých netušíme. Nevieme, čo sú to za ľudia. Preto, ak prídu, môže to znížiť bezpečnosť na Slovensku“(denník Korzár zo dňa 20.8.2021). Potvrdením týchto obáv je skutočnosť, že pred niekoľkými dňami vo Francúzku zatkli jedného afganského prisťahovalca podozrivého z členstva v teroristickej organizácii Islamský štát. K podobnému kroku pristúpili aj bezpečnostné orgány Portugalska, ktoré obvinili dvoch prisťahovalcov z členstva v tejto organizácii, ktorým bola v rámci humanitárnej pomoci poskytnutá možnosť leteckej prepravy z Afganistan do Európy.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.,

hnutie REPUBLIKA, Košice.