Adorátorom vysokej sledovanosti

Keď som bol teeneger, tak som hrával za Prievidzu basketbal. Mal som ho plnú hlavu a túto hru som miloval. Sledovali sme kto koľko dal bodov, kto zvíťazil a kto prehral, kto postupuje vyššie a kto vypadáva, kde je naše mužstvo v tabuľke, kto bol majster SSR a kto už nie je. Také správanie asi patrí ku primeranosti mladežníckeho veku.

Zdalo sa nám to veľmi dôležité. Mysleli sme si, že sme centrum pozornosti v meste Prievidza, a keď sme vyhrali majstra ČSSR, tak sme boli sebavedomí ako frajeri a iní nám dávali dvíhaním obočia najavo, že sme niekto.

Po 30 rokoch si na našu vrajslávu veru nikto nespomenie. Tie čísla sú dnes totálne nepodstatné a nahradené inými číslami, ktoré sú dnes v centre pozornosti, a čaká ich o chvíľu podobný osud.

Z detského sveta rozprávok aj zo študentských topánok človek vyrastie. A dostane sa aj z opitosti bubliny svojho vnímania reality na celkom iný level. To, čo som vášnivo miloval pred troma desaťročiami ma už ako nepodstatné ani nevzrušuje ani tomu nevenujem pozornosť. Chcel so ísť v sobotu na basketbalový zápas, ale som nešiel. Už mi to ani nechýba…

A to duchovné, čo som ani nevedel, že existuje a nemal som ani tušenia, aké to raz bude dôležité, to som pochopil až neskôr. Aspoň človek neodsudzuje toho, kto je v takom štádiu, v akom som bol za mlada. Ten kto odsudzuje, čiže nechápe a pyšne inými pohŕda, žije ako svetom sfetovaný debo. A nech dá pozor, aby tak biedne aj neskončil.

Ako posadnutí sledujeme stále nejaké výkony a čísla. Koľko má kto na účte, akú má tá či oná relácia sledovanosť, koľko hlasov kto dostal, aké má tá slečna miery, koľko kto váži, aký má ten spevák vek či na koľkom mieste skončil v pretekoch Sagan, koľké je Slovensko v tom a tom rebríčku…

To ponúka vonkajší špinavý svet. Ale svet vnútorný je o niečom inom. O týchto povrchných číslach to určite nebude. Preto inteligentný človek a múdry rodič na iný a podstatnejší rozmer nášho bytia svoje deti a vnúčence upozorní.

Svetská sláva má hodnotu iba poľnej trávy. Aj 40 slávikov najlepšieho speváka sa raz vyparí ako para. Aj sláva modelky z najdlhšími nohami pominie. Majstrom sveta bude raz niekto celkom  iný.

Zdravá spiritualita to nezabúda cez svojich služobníkov všetkým pripomínať, že čo bude dôležité, je sláva pred Božím Trónom. A ku tej sa ide cez nesenie si svojho kríža. Cez dlhoročnú nenápadnú službu iným. Cez prežitie si niečoho boľavého či veľmi potupného kôli pravde a spravodlivosti.

Toto žijú a hlásajú duchovne dozretí muži.

Mládež, tá pred krížom a hlbší vnímaním reality až na výnimky zrýchlene iba uteká!

Chlapci, tí sa tým viac naháňajú za svojím chvostom , za falošnou slávou a za nepodstatnými číslami sledovanosti nejakého stáda ešte nevykuklených zúfalcov.

Vo vnútri im asi tlačí na mozog vlastná neslávnosť. Pocity ničoty. Bezvýznamnosť všetkého. Komplexy menejcennosti. Či frajersky nafúknuté sebavedomie už do obludných rozmerov?

To pramení z toho, že darebáčime, drichmeme a nežijeme zdravú spiritualitu, ale tú chorú. Blažený ten, kto pochopil, čo to tu zaznamenávam na digitálnu stopu.