ŽIDIA NA SLOVENSKU

Cieľom tejto stručnej práce je poukázať na spolužitie Židov[1] a Slovákov na území dnešného Slovenska, resp. Uhorska až po jeho rozpad v r. 1918, v krátkosti sa pozrieť na vzťahy medzi obyvateľmi počas  2. svetovej vojny  a  prvej  Slovenskej republiky až po súčasnosť.

Židia obývajú územie dnešného Slovenska  pravdepodobne už viac ako 1100 rokov. Toto dlhé spolužitie, ak ho tak vôbec môžeme nazvať, sprevádzali rôzne obdobia, obdobie neutrality a pokoja,  ale aj roky, ba až desaťročia rôznych obmedzení pre židov, prevažne zo strany panovníkov a cirkvi, ktoré im zasahovali do ich každodenného života a opakovane ich vylučovali zo spoločenského života. Toto všetko malo sociálne, ale i ekonomické následky. Avšak v spojení s výrokom nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“, nie vždy tieto následky niesli negatívny dopad. Excelentne to vidieť na príklade, kde vdova po Ľudovítovi II. Jagelovskom, kráľovná Mária, vyhnala židov z Bratislavy, tí  sa následne  usadili v podhradí na úpätí hradného vrchu, kde zakrátko vznikla známa židovská štvrť – geto, a stala sa najvplyvnejšou obcou a postupne si vyslúžila pomenovanie Jeruzalem Uhorska.[2]

Panovníci si často požičiavali od židovských finančníkov peniaze, čím sa stavali do stavu zadlženosti, a to prispievalo k nepriateľskej atmosfére voči židom, i keď niektorí mecenáši a králi i naďalej vyjadrovali židom priazeň a poskytovali im morálnu záštitu pred rôznymi protižidovsky motivovanými výtržnosťami a častým nerešpektovaním práv Židov.[3]     Kultúra židovského obyvateľstva sa značne odlišovala od kresťanského. Židovská odlišnosť sa prejavovala výzorom, jazykom, spôsobom stravovania, zvykmi a vlastným vzdelávacím systémom.[4]

1.   OD STAROVEKU PO STREDOVEK

V Európe sa prví židia usadili pravdepodobne ešte pred naším letopočtom. Ich príchod a pôsobenie na starom kontinente sa spájajú s rímskym impériom: prvá židovská kolónia v Európe vznikla práve v Ríme v roku 63 pred Kristom, keď rímsky vojvodca Pompeius dobyl Jeruzalem a judského kráľa dal odvliecť do Ríma. Početnejšia kolónia židovských zajatcov bola zavlečená do Ríma po povstaní v roku 70, keď Titus prikázal zničiť druhý chrám. S légiou, ktorá figurovala v bitke o Jeruzalem, sa viaže pravdepodobný príchod prvých židov na územie Uhorska. Zajatci, najskôr otroci legionárov, sa neskôr stali obchodníkmi i sprostredkovateľmi obchodu medzi Rímskou ríšou a germánskymi kmeňmi severne od Dunaja.[5] O ich  prítomnosti svedčí aj nález  sedemramenných svietnikov (menora), vykopaných v Levároch na Záhorí, spolu s ďalšími rímskymi predmetmi práve z tohto obdobia.[6]

Chazarská ríša, významné obchodné impérium svojej doby, kde žili približne 3 milióny ľudí, sa rozprestierala na území, medzi Kaspickým a Stredozemným morom. Obyvatelia tejto ríše síce neboli pôvodom semiti, ale ich vodca Bulan okolo roku 742 prijal Judaizmus ako náboženstvo.  Po jej rozpade boli mnohí Chazari odvlečení  ako zajatci do blízkosti Kyjeva, kde potom dlho existovala chazarská komunita. Veľká časť sa rozptýlila v strednej Európe(dá sa predpokladať, že aj na území Slovenska) a členovia vládnucej dynastie utiekli do Španielska.[7] Arthur Koestler v dôkladne zdokumentovanej knihe Trinásty Kmeň, presvedčivo argumentuje, že práve Chazari sa stali aškenázskou vetvou židovstva. Tomuto historickému prieskumu je však venovaná len veľmi malá pozornosť.[8]

Ďalšia zmienka o židovskom osídlení na území dnešného Slovenska je z 9. storočia, z čias Veľkomoravskej ríše (833-907), je zachovaná v hagiografickom diele Život Nauma, rozpráva o Metodových žiakov. Tvrdí, že kacíri, jedných ťažko mučili a druhých predali Židom za odmenu, najmä kňazov a diakonov. Títo Židia ich vzali a odviedli do Benátok, aby ich tu predali ako otrokov.[9] Pomerne dobre je zdokumentované 11. storočie, keď bolo  územie dnešného Slovenska pripojené k Uhorsku. Židia žili v malých skupinách najmä v prímestských lokalitách a väčšinou sa živili poľnohospodárstvom.[10]

Uhorskí panovníci vnímali Židov ako cudzorodý element v kresťanskom kráľovstve a snažili sa regulovať ich činnosť. Využívali na to zákony obmedzujúce činnosť Židov, rôzne zákazy a mimoriadne dane. Len menšiu časť prijatej legislatívy tvorili výsady pre Židov a aj tie boli viazané na určité obmedzenia, predovšetkým platenie zvláštnych daní. Koncil v Sabolči z roku 1092 zakázal manželstvá medzi Židmi a kresťanmi, zakázal im kupovať kresťanských otrokov a pracovať počas kresťanských sviatkov pod hrozbou zhabania majetku. Zlatá bula z roku 1222 vydaná kráľom Ondrejom II. zakazuje Židom a Izmaelitom stať sa komorskými grófmi, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi. Taktiež bolo zakázané povýšiť Židov a Izmaelitov do šľachtického stavu.[11] Kráľ však mnohé z týchto nariadení nedodržiaval. V niektorých prameňoch sa dozvedáme, že aj zlatú bulu vydal na nátlak, nie z vlastnej vôle.  A tak sa i naďalej stretávame s tým, že v prípade nevyhnutnej potreby veľkej sumy peňazí, dával kráľ svoje príjmy i neskôr do prenájmu Židom.[12]

Život židovského obyvateľstva bol limitovaný rôznymi nariadeniami. Do polovice 13. storočia uhorskí panovníci dožičili židom priaznivé podmienky, čo bolo vo vtedajšej Európe v tom čase už výnimočné. V roku  1279, však vstúpilo do platnosti opäť jedno z tvrdých protižidovských opatrení. Označenie červeným plátenným kruhom na ľavej strane kabáta malo zabezpečiť jasné označenie židov. Toto nariadenie sa však neujalo všade rovnako.[13] V tom čase sa už väčšina židov živila prácou v oblasti financií, obchodovaním, dovozom tovarov, pracovali v administratíve alebo razili mince.[14]

V období 13. – 15. Storočia sa židia usadzovali predovšetkým v oblasti západného Slovenska, nedotknuté zostávalo stredné Slovensko, čo malo súvis zo zákazom židovského osídľovania v okolí banských miest. Na východe to bolo okolie Košíc.

Za vlády Žigmunda Luxemburského sa so Židmi v Uhorsku jednalo tolerantnejšie, keďže jeho nákladná zahraničná politika bola veľmi závislá od židovského kapitálu.[15]

2.   RANÝ NOVOVEK

V roku 1521 schválil uhorský snem kvôli osmanskej hrozbe odvedenie mimoriadnych dávok, ktoré museli zaplatiť aj židia, a to vo výške jedného zlatého za každého Žida, pričom majetnejší museli zaplatiť aj za svojich chudobných súvercov.[16]

Osídľovanie územia sa rozrastá aj v 17. storočí, Židia prichádzajú hlavne z dvoch smerov. Zo severu utekajú ukrajinský a poľský Židia, hlavne pred krutosťami kozákov. Druhá časť prichádza aj zo západu, z Moravy, Čiech a severného Rakúska. Išli obyčajne za chlebom, ale mnoho z nich hľadalo útulok najmä pred šľachtickou a mestskou nevôľou. Zaujímavou a výnimočnou sa stala komunita v Huncovciach, ktorá poslúžila ako domov židovským podomovým obchodníkom, keďže spišské mestá bránili židovskému osídľovaniu. Huncovce dostali tzv. štatút „neutrálneho“ mesta, táto tradícia sa rýchlo rozšírila po Slovensku.[17]

Koniec 17. storočia a začiatok 18. storočia sa niesol opäť v znamení protižidovských reštrikcií, a to hlavne v Čechách a Viedni. Do Viedne sa síce onedlho po vyhostení mohli vrátiť, keďže predstavitelia Dvorskej komory upozorňovali na dôležitosť príjmu od Židov. V Čechách však v tvrdých obmedzeniach pokračoval aj cisár Karol VI., v dôsledku čoho sa mnohí Židia rozhodli vysťahovať do Uhorska, kde si mohli zakladať rodiny a uhorskí šľachtici ich prijímali, aby im pomohli po uzavretí Satmárskeho mieru v roku 1711 a definitívnom vytlačení Osmanov obnoviť ich vojnou spustošené hospodárstva. Presťahovaním im však zostali ich daňové väzby s domovskou krajinou, kde museli aj naďalej platiť dane svojim pánom na Morave.[18]

Podľa sčítania ľudu z roku 1746 pochádzala takmer polovica židovských rodín z Moravy a Čiech. 10% z Poľska, 3% z Rakúska a 35% z ostatných častí Slovenska alebo Uhorska. Do polovice 18. Storočia existovalo na Slovensku niekoľko väčších židovských obcí, niektoré mali aj viac ako sto členov.[19]

3.   OSVIETENSTVO

Životné podmienky židov sa drasticky zhoršili počas vlády kráľovnej Márie Terézie (1740-1780), židom dokonca hrozilo vyhnanie z monarchie.[20]

Úplne nový prístup k židom zaujal osvietenský panovník, syn Márie Terézie, Jozef II, ktorý svojím tolerančným Židovským patentom z roku 1782 čiastočne zlepšil postavenie židovskej menšiny s ostatným obyvateľstvom Uhorska. Za jeho vlády síce vyrubili tzv. tolerančnú daň, resp. zrušili rabínsku súdnu právomoc, zakázali používanie hebrejčiny a jidiš vo verejných listinách a zaviedli pre Židov povinnú vojenskú službu, ale zrušili znaky na odeve, povolilo sa im osídľovanie i v mestách (s výnimkou banských), mohli sa učiť v kresťanských školách a súčasne si zriadili židovské ľudové školy a navštevovali univerzity. A tak sa v blízkosti miest začali vzmáhať židovské obce, stavali synogógy, zakladali cintoríny i rituálne kúpele – mikve.

Podľa zákona z roku 1787 museli Židia prijať nemecké mená, namiesto dovtedy používaného hebrejského, ktoré boli naďalej zakázané. Bohatší Židia boli schopní podplatiť úradníkov a dostali vznešenejšie mená odvodené od kvetín alebo drahých kameňov (Rosenthal, Lielienthal, Saphir), žiadané ale boli aj mená ako Kluger (múdry) a Frohlich(radostný). Najčastejšie prideľovali mená ako Weiss, Shwarz alebo Gross. Horšie obstáli chudobní Židia, ktorí si nemohli dovoliť zaplatiť a niektorí zlomyseľní úradníci im pridelili mená ako Eselkopf (somoráska hlava), Borgenicht (nepožičiavaj) či Schmalz (sádlo).[21]

Devätnáste storočie považujeme za obdobie emancipácie uhorského židovstva. Po smrti cisára Jozefa II. došlo k prerušeniu politiky uvoľňovania obmedzení pre Židov, a to až do roku 1848.  Občianska emancipácia nastala v roku 1867, keď Uhorský snem prijal tzv. emancipačný zákon čl. 17/1867. Židom umožnil vlastniť a prenajímať pôdu a formálne z nich urobil rovnoprávnych občanov monarchie. Nové právny úpravy priniesli ekonomický vzostup a tiež posilnili emigračné vlny Židov. Koncom 19. storočia žilo na Slovensku najviac Židov na Zemplíne, v Nitrianskej a Abovsko-turnianskej župe. Ich počet na Slovensku stúpol na 103 000 v roku 1846 a 170 450 v roku 1890.[22] Obrovské množstvo  židovského obyvateľstva v tom čase k nám smerovalo aj z Ruska, následkom pogromu po roku 1880, hovorí sa až o 1 500 000 židoch z čoho ale dve tretiny utiekli priamo do USA a ďalších niekoľko sto tisíc do západnej Európy.[23] K zrovnoprávneniu náboženstiev však došlo až zákonom z roku 1895.

4.   DVADSIATE STOROČIE

Židia na Slovensku boli často obviňovaní za nositeľov maďarizácie a s istou dávkou irónie boli označovaní za maďarónov. Slovenské židovstvo bolo skutočne zaťažené silným bremenom maďarizácie. Až do vzniku ČSR a vlastne aj po roku 1918 boli Židia považovaní nielen politicky, ale aj spoločensky a historicky za organickú súčasť maďarského židovstva. Veľa maďarských Židov pochádzalo zo Slovenska a naopak, slovenskí Židia mali svoje korene aj v Maďarsku. Židia však boli označovaní nielen za nositeľov maďarskej kultúry, ale aj za kolaborantov s Maďarmi, pričom si mali prisvojovať nielen veľkú časť majetku, ale aj hospodárske výsledky.[24] Túto smutnú skúsenosť bol nútený priznať aj slovenský historik židovského pôvodu Ivan Kamenec, ktorý v publikácii Po stopách tragédie uvádza, že „drvivá väčšina“ židov žijúcich na Slovensku „sa pomaďarčila po jazykovej i nacionálnej stránke… Drvivá väčšina židovského obyvateľstva ostala až do roku 1918 k slovenským snahám úplne indiferentná niekedy pod vplyvom maďarizácie až nepriateľská.“[25]

Americký diplomat a historik George F. Kennan, ktorý bol tajomníkom amerického veľvyslanectva v Prahe, opisuje slovensko-židovský pomer na autonómnom Slovensku z pohľadu slovenského obyvateľstva na židov ako objekt rozšírenej neľúbosti. Židovský spôsob obliekania, vystupovania a ich všeobecné správania sú v slovenskom prostredí pre mnohých Slovákov urážlivé. Slovenský dedinčan prichádza s nimi do styku v podobe bankára, fiškála, krčmára, lekárnika, obchodníka. V mestách tvoria židia tiež bohatú vrstvu, ktorá predstavuje značnú časť inteligencie a ovláda veľkú časť kapitálu na Slovensku. Menšia, zanedbateľná časť židov sa orientuje na nemeckú kultúru. Takto sa dá potom pochopiť, že v slovenských kruhoch vládne presvedčenie, že židia stáli a stoja na strane utláčateľov slovenského národa, proti domácemu obyvateľstvu.[26]

V slovensko-židovských vzťahoch predstavuje desaťročie 1938 – 1948 vari najkritickejšie obdobie spolužitia. Do toho obdobia spadá aj existencia prvej Slovenskej republiky (1939-1945), ktorej sa vyčíta obrovská tragédia, ktorá počas trvania Slovenskej republiky židov na Slovensku postihla. Kým podľa národnosti žilo v roku 1938 na Slovensku 29 928  a podľa náboženstva 87 487 židov, ku koncu roka 1945 sa počet občanov židovského pôvodu na Slovensku odhadoval na 21 000 až 29 000, podľa archívnych záznamov a informácii poskytnutých židovskými organizáciami. Do toho sú zahrnutí aj židia z južného Slovenska, ktoré sa v rokoch vojny stalo čiastkou Maďarska. Iba nejakých 30 % židov prežilo vojnové roky. Bola to poľutovaniahodná tragédia.[27]

Po skončení vojny roku 1945 a v nasledujúcich rokoch, sa väčšina židov vysťahovala do novovzniknutého štátu Izrael, alebo do západnej Európy čí zámoria. Tí čo ostali sa rozhodli asimilovať kultúrne, jazykovo i politicky. Súčasťou toho bolo aj poslovenčovanie priezvisk, neraz aj preto, lebo im po holokauste vadili nemecké priezviská.

Židovské obce na začiatku vlády komunistickej strany združovali takmer 7 500 osôb. Počet obcí výrazne klesol aj po roku 1968, v rámci ďalšej vlny emigrácie spôsobenej obavami z politickej represie.[28] Podľa posledného sčítania ľudu sa k židovstvu na Slovensku hlási takmer 3 tisíc občanov židovského vierovyznania, pričom len nepatrné množstvo z nich patrí k tzv. ortodoxným. Napriek tomu, že na Slovensku stále funguje jedenásť židovských obcí, len obce v Bratislave a Košiciach majú svojho rabína.[29]

SLOVO NA ZÁVER

Je smutnou pravdou, že vzťahy medzi Slovákmi a židmi v minulosti neboli a ani dnes nie sú tie najsrdečnejšie. Aby sa zlepšili, je treba odstrániť korene nedorozumenia. A to sa dá dosiahnuť iba obojstranným spytovaním svedomia. Prvým krokom k vzájomnému porozumeniu je potreba rozšíriť zorný uhol pohľadu, čo znamená nezužovať vzájomné vzťahy na roky 1938-1944, ale vidieť udalosti v ich dlhodobom historickom kontexte. Človek sa však nemôže zbaviť dojmu, že tu ide o históriu, kde sa udalosti interpretujú podľa toho, čo je „politicky korektné“ a vyhovujú požiadavkám v súčasnej publicistike. [30]

Kto však nevie čítať dejiny ako kontinuálny zápas dobra a zla, nemôže rozumieť súvzťažnostiam jednotlivých väčších, či menších drám a tragédii, ktoré sa nijako neskončili roku 1945, ale práve naberajú obrátky v najnovšej fáze konfrontácie s kresťanstvom. [31]

Je totiž osvedčenou pravdou, že ako kto seje, tak aj žne. Kto seje nenávisť a neodpustiteľnú pomstu, iba jatrí rany, ktoré treba liečiť̌. Kto sa nevie zbaviť správania a chýb minulosti, nemôže očakávať̌ trvalú zmenu k lepšiemu v budúcnosti. Kto sa nevie vžiť do cítenia svojich spoluobčanov a pochopiť ich zmýšľanie, sotva dosiahne, aby sa oni stotožnili s jeho postojmi a názormi. Je  čas, aby úsilie a práca, ktoré sa plytvajú na vyhrabávanie výčitiek zo závejov minulosti, sa venovali pokojnému dialógu, ktorý povedie k vybudovaniu nových a trvalých základov susedsko – bratského spolužitia.[32]

Mirko Kašubjak

Zoznam použitej literatúry

[1]      V súčasnej slovenčine sa význam slova Žid (príslušník národa) a žid (príslušník náboženskej skupiny) dá rozlíšiť pomocou zápisu. V určitých častiach práce, hlavne pri parafrázovaní, ponechávam pôvodný zápis slova, ako ho uviedol autor.

[2]      Porov. HRADSKÁ,J. MOLNÁROVÁ, S.: Židovské dejiny a kultúra. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku. 2006. s.142

[3]      Porov. HRADSKÁ,J. MOLNÁROVÁ, S.: Židovské dejiny a kultúra. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku. 2006. s.142

[4]      Porov. DEMJANIČ, P.: Nariadenia Jozefa II. Vzťahujúce sa na Židov(1780-1790). Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta. 2017. s.88 Dizertačná práca.

[5]      Porov. HRADSKÁ, K.: Židovská Bratislava. Bratislava : Marenčin PT, 2008. s. 9

[6]      Porov. ZAJACOVÁ, T.: (Ne)Zaraditeľnosť útvaru Jidiš do stratifikačného modelu nemeckého a slovenského jazyka. https://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=1&cad=rja&uact=8&ved=0ahUKEwiEq83_gM7XAhXCHxoKHbp1AMMQFggmMAA&url=http%3A%2F%2Fwww.motus.umb.sk%2Fstiahnut-clanok%2F6&usg=AOvVaw0fed_oOTHaL_dVKD3AaVtf (20.11.2017).

[7]      Porov. MAREK, M.: Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. s. 142

[8]      DUKE, D.: Židovský rasizmus.  < https://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=1&cad=rja&uact=8&ved=0ahUKEwj299GI9_LXAhUBIVAKHfmiAlQQFggnMAA&url=http%3A%2F%2Fwww.vzdelavaci-institut.info%2F%3Fq%3Dsystem%2Ffiles%2FZidovsky_rasizmus-David_Duke.pdf&usg=AOvVaw3L5orgXAbJzSmXRGx26qq8 > (25.11.2017).

[9]      Porov. MAREK, M.: Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. s. 253

[10]     Porov. BUCHLER, R.J.: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku.1.časť. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry. 2009. s. 6

[11] Porov. DZIMKOVÁ, Z.: Antisemitizmus v stredovekom Uhorsku, jeho korene a prejavy. https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Chovanec3/subor/s3-18.pdf (19.11.2017).

[12]     Porov. MAREK, M.: Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. s. 255

[13]     Porov. HRADSKÁ,J. MOLNÁROVÁ, S.: Židovské dejiny a kultúra. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku. 2006.  s. 142

[14]     Porov. BUCHLER, R.J.: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku.1.časť. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry. 2009. s. 6

[15]     Porov. MAREK, M.: Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. s. 263

[16]     Porov. DEMJANIČ, P.: Nariadenia Jozefa II. Vzťahujúce sa na Židov(1780-1790). Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta. 2017. s.35-36. Dizertačná práca.

[17]     Porov. JELÍNEK, J. E.: Dávidova hviezda pod Tatrami. Praha : Vydavateľstvo Jána Mlynárika, 2009. s. 27

[18]     Porov. DEMJANIČ, P.: Nariadenia Jozefa II. Vzťahujúce sa na Židov(1780-1790). Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická fakulta. 2017. s.36-38. Dizertačná práca.

[19]    Porov. BUCHLER, R.J.: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku.1.časť. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry. 2009. s. 7

[20]     Porov. BUCHLER, R.J.: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku.1.časť. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry. 2009. s. 7

[21]     Porov. MAREK, M.: Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. s. 266-267

[22]     Porov. BORZA, P.: Židia medzi kresťanmi na území Slovenska v 19. storočí. In: Vedecká konferencia „Katolícka  Cirkev a Židia na Slovensku v 19. Storočí“ <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/zborniky-z-konferencii/c/bratislava-konferencia-kczi2014-07 > (23.11.2017).

[23]     Dostupné na URL < https://www.youtube.com/watch?v=NXP4l5quIxs > (26.11.2017).

[24]     Porov. HRADSKÁ, K.: Vzťah majority k židovskej menšine (nielen) v 19. storočí. In: Vedecká konferencia „Katolícka Cirkev a Židia na Slovensku v 19. Storočí“. < https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/zborniky-z-konferencii/c/bratislava-konferencia-kczi2014-06  > (27.11.2017).

[25]     Porov. VNUK, F.: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1948. Bratislava :  Lúč. 2014. s.5

[26]     Porov. VNUK, F.: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1948. Bratislava :  Lúč. 2014. s.8

[27]     Porov. VNUK, F.: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1948. Bratislava :  Lúč. 2014. s.2

[28]     Porov. HRADSKÁ,J. MOLNÁROVÁ, S.: Židovské dejiny a kultúra. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku. 2006.  s. 143

[29]     Porov. HRADSKÁ,J. MOLNÁROVÁ, S.: Židovské dejiny a kultúra. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku. 2006.  s. 143

[30]     Porov. VNUK, F.: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1948. Bratislava :  Lúč. 2014. s.3

[31]     Porov. KRIŽKA, T.: 2017. In: Kultúra – dvojtýždenník závislý od etiky, 11. január 2017, Ročník XX. – č.1, s. 2.

[32]     Porov. VNUK, F.: Židia na Slovensku v rokoch 1938 – 1948. Bratislava :  Lúč. 2014. s.84