Slovenský ľud povstal proti Matovičovi. Dávno pred jeho narodením

Rodičia Štúra, Hurbana či M.M.Hodžu, hlavných protagonistov revolučných, tzv.”meruôsmych” rokov, by nám vedeli rozprávať aj o úplne inom povstaní. Povstaní, na ktoré dnes učebnice slovenského dejepisu nie sú až tak veľmi hrdé. V r.1831 bojovali štátne úrady so šírením neviditeľnej „hnusoby“ na východe Horného Uhorska. Pôvodcom ochorenia bola baktéria Vibrio CHOLERAE a jeho príznakmi silné vodnaté hnačky a zvracanie. Infikovaným hrozila dehydratácia a v dôsledku nej aj smrť. Zdrojom nákazy bola kontaminovaná pitná voda a jej šírenie urýchľovala zlá hygiena roľníkov na vidieku.

„Po krátkom čase (12 hodín) hnačky spravidla prestávajú a pacient sa dostáva do kolapsového stavu… Má veľmi nízku telesnú teplotu, vyschnutú a nepružnú kožu, suché sliznice, chrapľavý hlas, ťažko počuteľné dýchanie. Chorý musí zápasiť aj so svalovými kŕčmi, ktoré sa vyskytujú hlavne na rukách a nohách… V záverečnej fáze ochorenia často dochádza k akútnemu zlyhaniu obličiek, poškodeniu srdcového svalu a následnej smrti. Pri takomto ťažkom priebehu môže pacient zomrieť v priebehu niekoľkých hodín. Prognóza vyliečenia ťažkých cholerových stavov, bez odbornej pomoci lekárov, je veľmi zlá. Vyše 50 zo 100 chorých pacientov zomiera…“

• -> Jiří HALVÍK: Příručka infekčných a parazitárních nemocí (1985)

Zuzana Panczová,PhD. (Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV):
„Epidémie ako zdroj konšpiračných teórií v minulosti
Okrem pocitov ohrozenia spôsobených vojenskými konfliktami či teroristickými útokmi je aj stres vyvolaný epidémiami ďalšou typickou situáciou, v ktorej ľudia šíria nepodložené informácie. Masové ochorenia rôzneho druhu si v minulosti vyžiadali množstvo obetí nielen v dôsledku nakazenia, ale aj v snahe potrestať domnelých vinníkov. Obvinenými boli pritom často práve tí, ktorí sa usilovali nákazám zabrániť – úradníci alebo lekári, uplatňujúci napr. dezinfekcie studní, izoláciu nakazených ľudí, očkovanie a neraz riskantné či inovátorské liečebné praktiky. V dôsledku toho ľudia ich konanie v atmosfére všeobecného ohrozenia a podozrievavosti začali vnímať ako súčasť sprisahania.
Východoslovenské roľnícke povstanie z r.1831
…je ukážkovým príkladom kolektívneho strachu a represálií na našom území. Podľa dostupných prameňov ho rozpútalo viac príčin. Jednou z nich bola zhoršujúca sa sociálna situácia spôsobená neúmerným zaťažovaním poddaných ako aj neúrodou v r.1830. Ďalším spúšťačom nepokojov bola cielená agitácia sprisahancov z radov zemanov (nižšej šľachty), ktorí chceli dosiahnuť radikálne rovnostárske zmeny v spoločnosti. Jeden z nich – Peter Tasnády z Malých Raškoviec – chcel údajne vstúpiť do slobodomurárskej lóže v Poľsku. Tretím mocným činiteľom, ktorý fatálne ovplyvnil charakter povstania a v agitácii ho využili i spomínaní sprisahanci, však bola epidémia cholery. Z Ázie na územie dnešnej Ukrajiny a Poľska ju preniesli ruskí vojaci povolaní kvôli potlačeniu novembrového povstania v Poľsku (1830 – 1831).
Chýry o epidémii podnietili prijatie preventívnych opatrení aj v habsburskej monarchii, no šíreniu nákazy sa nepodarilo zabrániť. Do oblastí postihnutých nákazou boli vysielaní štátni choleroví komisári, ktorí mali v spolupráci s vojskom a lekármi riadiť preventívne opatrenia. Patrila k nim predovšetkým prísna kontrola a obmedzenie pohybu osôb (predovšetkým tulákov, Rómov a Židov), zvierat i tovarov (zásady týchto opatrení sa zachovali v dokumente:
„Poučeni, podle kterého se zpráwcowé krajů a osad w tom připadě chowati maji, kdyby wýchodni úplawice (Cholera) chwistoblita, aneb jiná nákazliwá nemoc w blizkosti panowala, anebo i w jejich mistě přebýwáni znikla.“
Zákazy trhov a jarmokov či dochádzanie za sezónnymi prácami značne ochromovali obchod, remeselnú výrobu a teda dostupnosť tovarov a spôsob obživy veľkej časti obyvateľstva, čím pochopiteľne vyvolávali medzi obyvateľmi nevôľu.
Nepokoje v mestách i na vidieku
Situácia bola napätá v mestách aj na vidieku. Verejná mienka naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami si nepopulárne preventívne opatrenia vysvetľovala ako zámienku, ktorou chce vláda zamedziť šíreniu revolučných myšlienok. Množili sa prípady protestných výtržností v mestách – historik Daniel Rapant vo svojej publikácii „Sedliacke povstanie na východnom Slovensku r.1831“ (1953) podrobne opisuje napr. vzburu iniciovanú študentmi v Pešti 17.júl.1831. Tí protestovali proti karanténnemu uzavretiu komunikácií, ktoré im znemožnilo odchod na prázdniny. Podobné nepokoje prepukli aj v iných mestách (Budín, Jáger, Miškovec a i.) a to spôsobilo určité ústupky v prijatých proticholerových opatreniach. Verejnosť však tieto ústupky v karanténe paradoxne len utvrdzovali v názoroch o jej neopodstatnenosti. Medzi poddanými sa šírili názory, že nákazlivosť cholery je dezinformácia šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva.
Situácia sa zhoršila po objavení sa nákazy a vystupňovaní opatrení spojených s izoláciou, liečbou a pochovávaním nakazených osôb. Obzvlášť ťažko ľudia niesli zákaz náboženských obradov. Týkal sa nielen pohrebov obetí cholery (tým nebolo poskytované ani posledné pomazanie), ale aj bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. V neposlednom rade obyvatelia nedôverovali používaným liečebným prostriedkom… Skutočnosť, že uvedené opatrenia vynucovala štátna moc pod hrozbou prísnych sankcií a zároveň obeťami nákazy boli prevažne chudobné sociálne vrstvy, vytvorila ideálnu atmosféru pre šírenie konšpiračných teórií o sprisahaní pánov voči poddaným. K podobným výkladom prispieval aj spôsob, akým sa karanténa a liečba vykonávali.
D.Rapant uvádza: „Prílišná horlivosť vo vnucovaní liekov (i hajdúchmi), v odvážaní čo i len najmenej podozrivých ľudí (napr. bolenie hlavy) z rodinného kruhu do nemocníc a lazaretov, vybavených len málokedy náležito (na dedinách), osihocovanie domov, kde bol nejaký chorý na choleru alebo len z nej podozrivý, uvádzal ľud do zúfalosti. Zmocňuje sa ho presvedčenie, že všetko a všetci sa sprisahali na jeho vyničenie a vykynoženie.“
Do aktívneho šírenia fám o zámerných otravách sa účelovo zapájali aj AGITÁTORI, ktorí síce pôvodne zamýšľali vyvolať vzburu prostredníctvom sociálnych a politických hesiel, no paniku z nákazy vedome využívali na svoje ciele. Snaha po pomste si postupne nachádzala čoraz širšiu škálu obetí z radov vrchnosti i kohokoľvek, kto sa stal terčom podozrení vzbúreného davu. Objavujú sa prípady absurdných obvinení, že jed podávajú i kňazi prostredníctvom sviatosti oltárnej a úradníci vraj namiesto dezinfekcie (chlórového vápna) v skutočnosti do studní a potokov sypú otravu. Údajnými dôkazmi sprisahania malo byť:

• šírenie nákazy v blízkostí riek a iných zdrojov vody,
• fámy o dôkazoch otravy počas pitvy mŕtvol,
• informácie o existencii štatistických odhadov predpokladaného vysokého počtu obetí kvôli plánovaniu masových hrobov,
• ako aj objavenie sa nákazy až po vykonaní preventívnych sanitárnych opatrení (pravdepodobne v dôsledku nedostatočnej hygieny).

Hľadanie vinníka
Atmosféra strachu a podozrievania prebudila aj tradičnú animozitu voči Židom. Príkladom brutálnych antisemitských násilností je vzbura v obci Žipov. Rozpútala ich jednak intenzívna niekoľkodňová agitácia zo strany miestneho richtára Pavuka, ako aj účelová fáma o otrávení studne miestnym Židom. Zakladala sa na výpovedi malého dievčatka z 31.júl.1831, ktoré vraj Žida videlo niečo hádzať do studne. Pod vplyvom fám o trávení studní Židmi jej otec okamžite inicioval čistenie vody. Medzi ľuďmi sa začali šíriť fantastické príbehy o tom, ako voda v studni od otravy vrela až z nej takmer šľahali ohne a chrobač v doskách studne vydochla. Šírenie fám nezhatili ani námietky jednotlivcov, že voda bola v skutočnosti spenená a znečistená od kvapkajúceho loja sviečok počas neustálych kontrol studní.
Miestni Židia boli navyše obviňovaní, že roznášali jed v predávaných potravinách. To sa stalo priamou zámienkou k tomu, aby dedinčania pochytali, zbili a dali uväzniť dvanástich Židov. Hneď nasledujúci deň dokonca chytili a mučili i zdravotného komisára, ktorého nútili k priznaniu, že bol tiež podplateným travičom. Chýry o trávení studní pánmi a vojskom sa rýchlo rozšírili na Šariš a Spiš. Zámer P.Tasnádyho o koordinované povstanie za účelom spoločenských zmien bol zmarený, namiesto toho prepukla neriadená davová psychóza, vzbúrenci útočili na podozrivých komisárov, hajdúchov a zemepánov, nešetrili ani ženy a deti, pričom sa okrem vyhrážok, väznenia a fyzických útokov nezastavili ani pred brutálnymi vraždami spojenými s beštiálnym mučením. Počet povstalcov sa odhaduje na 40-tisíc, povstanie napokon ukončil až vojenský zásah.
Fámy a konšpiračné teórie
Tento prípad poukazuje na viacero momentov, kde sa ukázala účinnosť šírenia fám a konšpiračných teórií…

• Ideálnou živnou pôdou je nárast nespokojnosti širokej verejnosti, ktorá ju naďalej stupňuje a poskytuje jej konkrétne zdôvodnenia a nepriateľov; týchto škodcov dávajú do súvisu s už jestvujúcimi obrazmi tradičných nepriateľov (v tomto prípade štátna moc a Židia).
• Šírenie sprisahaneckých teórií cielene využívajú tí, ktorí v skutočnosti sami manipulujú verejnou mienkou v záujme svojich cieľov.
• Hľadanie interpretácií v stave spoločenskej krízy je často nelogické, inštinktívne a neuspokojuje sa s jedným vysvetlením.
• Nachádza stále nové možné alternatívy, ktoré prepája s už jestvujúcimi príbehmi (v tomto prípade sa hľadali najmä politické motívy spojené s poľským povstaním, ale zároveň ožívali aj staršie naratívy o kuruckých povstaniach.

Prípad východoslovenského cholerového povstania je typickým príkladom situácie, keď pocit strachu a zúfalstva iracionálne ženie ľudí k hľadaniu obetného baránka. Pocit bezmocnosti voči úradnej moci, ktorá z dôvodu verejného záujmu pácha určité násilie na jednotlivcoch, môže viesť pri nedostatku informácií alebo nedôvere voči oficiálnym zdrojom k presvedčeniam, že cieľom protiepidemických opatrení je v skutočnosti riadená likvidácia obyvateľov. Je to situácia, ktorá by sa dala charakterizovať ako samonapĺňajúce sa proroctvo, keď sa fiktívna vízia chystaného násilia hlásaná agitátormi a konšpiračnými teoretikmi obrátilo nakoniec práve vďaka nim na násilie reálne.

• -> Zuzana PANCZOVÁ: Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie (2017)

. . .