Lipšic v úlohe  prokurátora nepresvedčil ani len sudcov, ktorých si sám vyberal a i presadil na Špecializovaný trestný súd.

V procese s Kočnerom sa Lipšic ako zástupca poškodených stal druhým neoficiálnym  prokurátorom, za pomoci predsedníčky senátu Sabovej, ktorá protizákonne mu umožnila klásť otázky obžalovaným v otázke viny a hodnotiť  v tomto smere i dokazovanie cez záverečnú reč.

Procesne tak vystupoval prokurátor, potom zástupca poškodených Lipšic ako druhý prokurátor, a napokon zástupca poškodených Kvasnica ako tretí prokurátor.

Pritom poškodený ani jeho zástupca  nemá zákonnú možnosť klásť otázky  k vine, pretože by suploval rolu prokurátora, čo je v rozpore so základnými zásadami trestného konania: oficiality a rovnosti zbraní-rovnosť procesných strán. Taký je Európsky dohovor o základných ľudských právach a slobodách, Charta ľudských práv EÚ i naša Ústava, taký je  i Trestný poriadok.

Keby sme pripustili, že aj poškodený môže dávať otázky, hodnotiť dôkazy k vine a vieme že trestný poriadok vylučuje poškodenému podanie opravného prostriedku pri oslobodzujúcom rozsudku , tak by sme sa dostali do rovnakej pozície, ako keby futbalový rozhodca pripustil, že na futbalový zápas nastúpi jedno mužstvo s 33 hráčmi, zatiaľ čo druhé podľa pravidiel s jedenástimi.

Takáto anomália sa v trestnom konaní realizovala prvýkrát, keď v každom pojednávaní vystupoval najprv oficiálny prokurátor a potom ešte aj „prokurátori“ Lipšic s Kvasnicom.

Na tomto procese si tak Lipšic vďaka nezákonnému konaniu sudkyne Sabovej mohol otestovať rolu prokurátora, hlavne či má schopnosti na to, aby sa rovno stal generálnym prokurátorom.

Sabová síce nezákonne v rozpore s Ústavou, Európskym dohovorom, Chartou EÚ a Trestným poriadkom Lipšicovi umožnila robiť prokurátora voči Kočnerovi a spol, ale podstata je v tom, že zjavne zlyhal a sklamal svojich politických tútorov, ktorí ho favorizovali na generálneho prokurátora.

Na úlohu budúceho generálneho prokurátora, ktorý by zosnoval budúce politické procesy si asi budú musieť nájsť niekoho iného. V kauze Kočner sa totiž Lipšic ukázal ako impotentný a  prislabý, lebo nepresvedčil ani len familiárnych sudcov, ktorých sám vyberal a dosadil na špecializovaný trestný súd. Nepomohol mu ani výdatný mediálny doprovod zo strany Tódovej, Aktualít, Sme a ďalších členov jeho Lipšicovho mediálneho stáda.

Zrejme preto ho jeho politicky tútori (Čapútovú nevynímajúc) do tejto funkcie už ani nenavrhnú, aj keby veľmi chcel.

Sabovú za sudkyňu na špecializovaný súd, pretlačil práve Lipšic,  potom čo unikla disciplinárnemu stíhaniu na prokuratúre v Humennom, kde pracovala predtým a bola by zrejme vyzlečená z prokurátorského talára. Sabová teraz na revanš umožnila Lipšicovi stať sa v tomto procese prokurátorom, tým že mu umožnila ako zástupcovi poškodených klásť otázky obžalovaným, čím úmyselne porušovalaTrestný poriadok. Ďalší dvaja členovia senátu s tým nemuseli súhlasiť, ale nemohli tomu zabrániť, lebo pojednávanie vedie a  otázky  pripúšťa iba predseda senátu.

K trestnej činnosti došlo aj po vynesení rozsudku, keď s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote  Sabová prezradila, kto ako hlasoval v senáte a oznámila Tódovej, že hlasovala proti oslobodeniu. Je málo pravdepodobné, aby o hlasovaní informovali Tódovú  dvaja sudcovia ktorí hlasovali za oslobodenie a vystavili sa tak mediálnemu lynču.

Ten kto to vyniesol by mal byť stíhaný nie len disciplinárne, ale aj za zneužitie právomocí verejného činiteľa a navyše za poškodzovanie cudzích práv, pretože kto porušil služobné tajomstvo, poškodzoval v tomto prípade cudzie práva.