Peniaze a moc …

Počas pandémie sme si nechtiac vyskúšali, ako by vyzeral svet bez ľudí, no nič moc. Ale mohol by svet existovať bez peňazí ? Stav v používaní cenín akými boli zlato, striebro či drahé kamene bol kedysi chytrými finančníkmi nahradený monetárnym systémom, kde vládnu papierové poukážky – peniaze. Ak by sa niekto niekedy rozhodol overiť si tú známu formulku : peniaze sú kryté zlatom a inými ceninami, zostal by v nemom úžase, keďže táto formulka už dávno nie je svojim obsahom  súhlasná s akýmkoľvek krytím akýmikoľvek ceninami. To umožňuje akejkoľvek národnej centrálnej banke či iným inštitúciám bez obmedzenia tlačiť stále nové a nové miliardy čo dokonca až bilióny nových peňazí. V nedávnej minulosti boli často zo strany MMF  ale aj EÚ USA kritizované, že sú v tomto smere až priveľmi iniciatívne, čo môže spôsobiť na svetových finančných burzách nemalé škody, bolo to v čase veľkej ekonomickej krízy v roku 2008. Nestalo sa tak. V súčasnosti, v čase keď koronavírusová pandémia je možno na ústupe, tento trik, keď nie sú nové vytlačené peniaze ničím kryté začína uplatňovať aj samotná EÚ cez ECB, keď sa chystá vytlačiť doslova bilióny nových peňazí.  Nik sa nezamýšľa nad ničivými dôsledkami tohoto počinu, každá členská krajina dychtivo čaká na ten svoj prídel. Na jednej strane to možno pomôže vybŕdnuť z ekonomickej recesie po pandémii, čo je určite prospešné, no na druhej strane to môže spustiť hyperinfláciu ako remeň. Čím budú nové peniaze kryté ? Ako odpoveď sa ponúka úžasne priehľadný systém, ktorý doteraz uplatňovala a uplatňuje ECP, že povzbudzuje žiadateľov k novým úverom za nulové, či dokonca mínusové úroky, čo samozrejme mnohé krajiny bohate využívajú v domnení, že však je to zadarmo. No nie je. Raz sa to bude musieť zaplatiť, buď to zaplatíme my daňoví poplatníci, alebo si to ECB exekútorsky bude vymáhať cez národné bohatstvo členských štátov, čím sa nielen členské štáty, ale aj ich občania stávajú rukojemníkmi. Takýto stav veľmi pripomína skutočnosť, že finančníkom z ECB či politikom z EÚ a EK ide o to, aby si takouto cestou spravili z členských štátov závislých a tak si podmanili ešte viac národné štáty, ktoré potom budú môcť poľahky presvedčiť, aby pristúpili k federácii spoločnej Európy či dokonca Spojených štátov Európskych. Mnohí európski finančníci a politici už preto nepokryte hovoria o tom, že im už ani nejde o požičané peniaze, ale o kontrolu nad dlhmi ! Tu je namieste pripomenúť si to staré, ale stále aktuálne porekadlo : ” Prikry sa iba s takou perinou, na akú máš. Je pritom veľmi príznačné, že naopak, ak sa chcú zadlžovať jednotliví občania, často sa im zo strán bánk pripomína, aby sa zadlžovali veľmi zozvážne. Ako sa zdá na úrovni štátov platia asi iné zásady – zadĺž sa čo najviac, však to niekto niekedy zaplatí.

Často sa hovorí, že moc korumpuje a veľa moci korumpuje moc / veľa /. Jedno je isté, peniaze a moc sú ako nerozlučná dvojica, jedno bez druhého nedokáže existovať, musí preto byť neustále spojená ako siamské dvojčatá. Kto má peniaze, má aj moc, kto má moc má aj peniaze. Som hlboko presvedčení, že toto je hlavným motívom a pohonným motorom každého subjektu, ktorý sa usiluje niečo dosiahnuť na poli politickej súťaže. Nejaké tie proklamácie o tom, že však ja idem do politiky, preto že chcem pomáhať ľuďom platia iba pre tých menej rozhľadenejších. V tomto zmysle chápania je namieste otázka kedy to bude tak, aby politici a verejní funkcionári neslúžili mamonu, ale naopak ľuďom. Pravdepodobne to bude asi v dobe, keď sa ľudia rozhodnú, že skutočne chcú vládnuť sami. Zatiaľ u nás aj keď máme zastupiteľskú demokraciu vládne systém politických subjektov, akože našich zástupcov v parlamente. Ako prax ukazuj, to platí iba do doby vhodenia volebného lístku do urny, potom dej sa čo dej – je po voľbách, víťaz môže všetko. Teda určite nie je boj proti korupcii ten najväčší celospoločenský problém, je iba podružný. Najväčším problémom je partokracia, ktorá naplno umožňuje rozvíjanie a uplatňovanie všetkých negatív ľudských charakterov. Môj názor ako presvedčeného demokrata je preto nemenný – straníckosť a stranícka disciplína v politických subjektoch je hlavnou prekážkou progresívnych zmien nielen v našej spoločnosti, ale aj v myslení ľudí, pretože im naplno obmedzuje slobodu rozhodovania podľa svojho svedomia a vedomia. Hlavným sprievodným znakom partokracie je systém straníckych nominácií / nomenklatúr /, akéhosi hybridu z čias totality. S týmto problémom veľmi úzko súvisí nedemokratický volebný zákon, ktorý núti voličov, aby volili podľa systému jedného volebného obvodu, čo favorizuje predovšetkým veľké politické strany, ktoré majú silného vodcu, známeho v celej krajine. Ten potom so sebou prinesie do parlamentu desiatky neznámych osôb, ktoré svojmu vodcovi z vďaky splnia všetky jeho želania. Je preto veľmi zaujímavé, že ani jeden politický subjekt nemá záujem toto mečiarovské dedičstvo nijakovsky meniť či zmeniť a to je memento pre všetkých voličov o tom, o čom sú parlamentné voľby a komu slúžia. O týchto dvoch témach by sa dalo povedať samozrejme ďaleko viac,  otázka však stojí tak, že to zrejme nikoho z ľudí nevyvádza z miery a dokonca sa s takýmito demokratickými lapsusami aj ochotne zmieri. Potom ozaj platí, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Voľby sú však vždy o nás, ale žiaľ po nich iba bez nás.