Kedysi
V stredoveku sme mali taký zaujímavý zvyk. Hoci je často spomínaný v rôznych rozprávkach, má skutočný pôvod. Raz ročne, počas rozpustilých osláv, miestny vladár dovolil dvornému šašovi, aby zaujal na jeden deň trón. Šašo bol v tých časoch čosi ako nedotknuteľné svedomie kráľov a vojvodov. Svojím spôsobom inteligentný, mohol komentovať všetko bez hrozby perzekúcie a tým pripomínal okoliu chyby. Večné odsúdenie na zatrpknutého rozosmievača však vnieslo do sveta šaša zdeformovaný pohľad na ozajstné vládnutie – neniesol totiž žiadnu zodpovednosť.
Šašo mohol počas krátkeho „panovania“ riešiť všetky mocenské problémy, okrem okamžitých hrdelných trestov. Hoci väčšinou všetko prebiehalo v rovine srandy a zábavy, občas neopatrný dočasný vladár stratil zábrany. Potom, na druhý deň, sa zodpovedal za svoje činy. Väčšinou vyfasoval palicovanie na dereši, občas šibenicu. Pochvalu nikdy, pretože ani jeden sa neosvedčil a zlyhal viacej ako ten, ktorého profesionálne kritizoval.
Dnes
Novovek priniesol iné zvyky. Šľachtu zlikvidoval riadený vír dejín a nastúpila demokracia. Tá stojí na dvoch pilieroch – na slobodných voľbách a na zákulisných ťahoch mocných, manipulujúcich výsledky volieb. Napriek druhému pilieru má zvolený zástupca obrovskú moc na ovplyvňovanie chodu spoločnosti. Ale iba v prípade, že je (vzácne) nezávislý a nie je v podstate svojej osobnosti šašom.
A prečo? Nuž preto, že šašo je iba „upozorňovačom“, svätým krikľúňom s imunitou, čo nikdy neprinesie riešenie problému. Dokáže ho prehnane identifikovať, nafúknuť a excentricky skomentovať s teátrom okolo neho. Paradoxne šašo túžiaci po moci berie svoje ambície ako sen, ktorý nechce naplniť – znovu sme sa dostali k zodpovednosti.
Poučenie
Čo z uvedeného vyplýva? Iba to, že kráľ môže byť šašom, ale šašo nedokáže byť kráľom nikdy. Nemá na to osobnostné, inteligenčné a odborné vybavenie. Poddaní očakávajú koniec srandy a začiatok zodpovednosti, v opačnom prípade koniec vládnutia a začiatok ústavnej liečby v zariadení s bielymi mrežami. Že pán premiér…