Argument padajúceho listu. Cesta ku komunizmu.

Voľné pokračovanie série Vízie novej spoločnosti

Vidíte padať list zo stromu pri ceste a v záblesku sekundy viete, že sa spustí tok osudových udalostí. Po chodníku kráča človek, ktorý sa náhle zohne k prvému jesennému listu, aby ho zodvihol. Svojim pohybom vyplaší mačku, ktorá doposiaľ pokojne sedela na obrubníku.  Tá sa rozbehne cez cestu. Vodič prichádzajúcej bielej dodávky strhne volant na stranu, aby sa vyhol mačke, kolesom  auta zachytí zle položený kanalizačný poklop a auto vymrští smerom na chodca. Fatálnym následkom zabráni strom, ktorý zachráni chodcovi život.

Pod posledným článkom týkajúcom sa spoločenských udalostí sa objavil komentár požadujúci viac argumentov podporujúcich tvrdenia popisované v danom článku. Neskôr bol zmazaný. Nie všetko sa dá spočítať a nie všetko sa dá predpovedať na základe argumentu. Štátny rozpočet na tento rok bol pripravovaný na základe skúseností z minulých období. Bol vyargumentovaný a nalinajkovaný. Dnes je v troskách. Človek riadiaci sa intuíciou niektoré veci cíti a nevie ich nijako racionálne odôvodniť. Jeho počínanie môže byť označované ako iracionálne. To však neznamená, že jeho rozhodnutia sú nesprávne. Naopak, naše rozumové, podložené, vykalkulované predpovede rozvráti drobná,  vopred nepredvítateľná udalosť, ktorá úplne zmení chod dejín. Je preto náročné argumentačne podporiť tvrdenia týkajúce sa ďalšieho vývoja, ktoré jedinec cíti „len“ intuitívne. Argumenty, či už potvrdzujúce, alebo vyvracajúce, prichádzajú až s ďalším vývojom.

Už dlhšiu dobu sa dá pozorovať smerovanie spoločnosti ku komunizmu. Aktuálne počínanie štátov a ich predstaviteľov zdá sa tomuto tvrdeniu odporuje. Ale len zdanlivo, na prvý pohľad. Málokto to zatiaľ vidí a málokto si to jasne uvedomuje, ale už sme celkom jednoznačne nastúpili na cestu smerom k novému spoločenskému systému.

Nová vláda po svojom nástupe skonštatovala, že tá predchádzajúca jej zanechala prázdnu kasu. A je to pravda. Za takmer 30 rokov vlád takých či onakých, Slovensko nedokázalo ani raz hospodáriť vyrovnane. Z roka na rok sa prehlbuje zadlženie štátu. Volanie jednotlivcov po dobrom hospodárení  zostáva bez odozvy. „Vyššia moc“ nám teraz sťažila podmienky, aby sme sa to naučili. Keďže nie sme schopní sa to naučiť, výsledkom bude zmena spoločenského systému. Čo sa deje? Nová vláda poňala situáciu svojsky a ďalšími pôžičkami skokovo prehlbuje zadlženie štátu z necelých 50% na 60% HDP. Občanom je to prezentované ako úspech. No, jedná sa o uhol pohľadu. Nemá význam komentovať, že je to na hrane dovoleného Ústavou. Nakoniec pri ústavnej väčšine koalície nebude problém ohýbať Ústavu podľa vlastných potrieb. Je chvályhodné, že z požičaných peňazí sa rozhodla podporiť zamestnanosť a poskytla príspevky samoživiteľom a zamestnávateľom pri prepade ich príjmov spôsobených  koronasituáciou. Chvályhodné, ale len na oko. Prostriedky, ktoré do toho investovala bude chcieť vymôcť späť. Namiesto toho, aby sme prispôsobili svoje konanie zmenenej situácii, ďalej vychádzame zo starých predpokladov a myslíme si, že systém, ktorý doteraz fungoval, bude fungovať aj naďalej. Nebude. Všetko je už inak. Nalievanie peňazí do systému už nepomôže. Podľa údajov z minulých rokov bol verejný dlh štátu na jedného obyvateľa viac ako 8000€. Po skokovom zadlžení je to o štvrtinu viac, t.j. viac ako 40 tisíc na švorčlennú rodinu. Závratné číslo. Čo je horšie, vláda odmieta diskutovať nielen s občanmi, ale aj s volenými predstaviteľmi. Dôkazom je nepozvanie niektorých europoslancov na pôdu MZVaEZ k diskusii o smerovaní našej zahraničnej politiky. Prečo len občan nadobúda pocit, že sa nejedná o diskusiu, ale vymáhanie potvrdenia ideologického smerovania štátu. Na večné časy a nikdy inak. Lenže večné časy nikdy netrvali večne. Už dnes sa javia niektoré kroky minulých  vlád, ako aj tej súčasnej, ako absurdné, smiešne a poľutovaniahodné. Štát bez podpory občanov a občania bez autority štátu. To je problém zle postavených volebných zákonov. Občan nemá reálny dosah na riadenie štátu. Nemá žiadnu možnosť presadzovania svojich predstáv a požiadaviek. Je dobrý len na platenie daní a legalizáciu systému vo voľbách. My, občania by sme mali nevoliť. Nepodľahnúť tlaku systému zatiahnuť nás do politických súbojov, ktoré neriešia zmenu systému, ale len zmenu figúr na politickej šachovnici. Už v posledných parlamentných voľbách sa objavil problém o ktorom sa radšej nehovorí. Niekoľko desaťtisíc hlasov bolo neplatných. To znamená, že volič sa zúčastnil, ale nevolil. Toto vyvoláva skutočný des v očiach politikov. Fakt, že nebudú mať komu vládnuť. Najvypuklejšie rozpory medzi občanom a štátom sú práve na Slovensku pri pohľade na NATO a EU. O to silnejšie musí vláda pôsobiť proti názoru občana. A to je vážny problém. Problém v tom, že vláda Slovenska nezastupuje záujmy občanov, ale záujmy cudzie, a svoj ideologický pohľad sa snaží vnútiť občanovi za jeho vlastný. Ale vráťme sa k téme peňazí.

Neochota štátu znížiť výdavky znamená jeho hlbšie zadlžovanie, alebo (a) zvýšenie výberu daní. Európski byrokrati tiež nemajú dosť a chceli by presadiť priame dane pre občanov EU. O čo ide? Dnes platíme približne 50% zo svojich príjmov na priamych a nepriamych daniach. Čím viac sa bude percento daní približovať k číslu 100, a je jedno komu ich budeme platiť, tým viac bude klesať zmysel zarábať peniaze. Však nech sa o všetko, vrátane nás občanov, postará štát. Nie? Prvý náznak prichádzajúceho komunizmu. Lenže štát nemá možnosti, aby sa o občanov postaral. Nemá žiadny dosah na riadenie hospodárstva. Väčšina podnikov, vrátane poľnopodnikov, je v súkromných rukách a to málo čo zostalo v strategických podnikoch je bez možnosti ovplyvňovať ich riadenie. Hoci štát drží väčšinové vlastníctvo majetku, má častokrát menšinové rozhodovacie právomoci. Jeden z bývalých ministrov financií svojim počínaním potvrdil svoje tvrdenia, že štát je zlý vlastník. On sám sa o to vo veľkej miere pričinil. Čo to znamená? Štátne inštitúcie spravujú prostriedky daňových poplatníkov a tvária sa, že niečo riadia. Neriadia už takmer vôbec nič. Len prerozdeľujú financie občanov. Preto je enormný záujem zo strany štátu oživiť ekonomiku, aby nezanikla jeho dôležitosť pri prerozdeľovaní. Ja, ako občan, by som vydržal celý rok doma v koronakríze a v sobotu a nedeľu bez obchodu. Moje nároky nie sú vysoké. Aby som spokojne existoval, stačí mi dať jesť a mať strechu nad hlavou. Samozrejme, je to trošku expresívne povedané. Lenže toto štát nemôže pripustiť. On potrebuje zamestnanosť, zisky, dane. Inak skolabuje a ukáže sa holá pravda, že štát v tejto podobe je úplne zbytočný. Občan sa tak či tak bude musieť o seba postarať sám. Jednou z priorít uvedených v programovom vyhlásení vlády je boj proti chudobe. Ako to chce do pekla urobiť? Nevie to ani ona sama. Chudoba je atribút kapitalistického systému, hanba chorej spoločnosti. Podobne ako potreba mať svojho psychiatra a advokáta. Chce snáď vláda zmeniť systém, ktorý nami vládne v súčasnosti?

Občania krízu pociťujú na vlastnej koži, mnohí prichádzajú o zamestnanie, nie sú schopní platiť úvery na ktorých stojí súčasný spoločensko-ekonomický systém. Žiadajú o odklad splátok, z čoho opäť profitujú banky na zvýšených poplatkoch.  Systém sa snaží o zisk za každých okolností. Prepad  globálnej ekonomiky však bude pokračovať aj naďalej. Optimistické prehlásenia o rozbehnutí ekonomiky v horizonte niekoľkých rokov nie sú na mieste. Ľudia sa naučia žiť skromnejšie a postupom času si uvedomia, že žijú spokojnejšie. Nebude vôľa opäť roztáčať kolotoč. Volanie po zmene systému bude silnieť a neskôr sa stane nevyhnutnosťou.

Nejaký český sociológ povedal, že občania potrebujú bezpečnosť a blahobyt. Ale mýli sa. Bezpečnosť je nevyhnutný predpoklad, súčasť blahobytu. Ak nemáte postarané o bezpečnosť, blahobyt prestáva existovať. EÚ urputne pracuje na zničení bezpečnosti európskej spoločnosti v dvoch líniách. Navážaním migrantov cielene rozvracia občianske spolužitie a stavia domáce obyvateľstvo pred nové výzvy s ktorými sa bude musieť skôr či neskôr vyporiadať. Akým spôsobom to bude prebiehať nechcem predpovedať. Rozhodne stojíme bezprostredne pred obdobím multikultúrnych konfliktov, sociálnych nepokojov a boja občana so štátom. Ďalším bezpečnostným problémom je definovanie Ruska za hrozbu a podpora Turecka v jeho rozpínavosti. Tieto fakty predznamenávajú možnosť otvoreného konfliktu, ktorý sa bezprostredne dotne Európy. Ešte horšie ako hrozba, je bezpečnostná výzva. Na výzvu je už nutné reagovať. Slovenská vláda práve Rusko definuje ako výzvu. A to nie je hra so slovíčkami. Vláda SR sa ako vyzývateľ aj začína správať. Toto počínanie je neprezieravé a krátkozraké, a určite prinesie svoje ovocie. Jeho podoby môžu byť však rôzne. Zatiaľ nebudem bližšie špecifikovať.

Čo nás v dnešnej dobe nemôže nijako prekvapiť, je zásah vyššej moci. Práve naša nepokora a pretrvávajúca bohorovnosť môže byť príčinou úderu, ktorý nás zrazí na kolená. Koronakrízová ľudskosť nám vydržala len krátko. Hoci viac a viac ľudí sa prebúdza a začínajú chápať javy, procesy a nevyhnutnosť zmeny k ľudskej spoločnosti, stále je ich málo na to, aby mohli zvrátiť následky súčasných nesprávnych rozhodnutí mocenských predstaviteľov. Práve zložité procesy sprevádzané ľudským utrpením môžu byť urýchľovačom transformácie spoločenského vedomia a zmena spoločenského systému môže nastať v tomto období doslova zo  dňa na deň.

Áno, stojíme na prahu dejinných udalostí, ktorých výsledkom bude zmena spôsobu riadenia a spravovania spoločnosti. Výsledkom bude príchod komunizmu,v proroctvách označovaný ako Zlatý vek. Spoločnosť si uvedomí hodnotu človeka a zmení sa prístup k vlastníctvu. Delenie výsledkov práce (deľba zisku) bude taktiež iná a viac času budeme tráviť príjemnejšími záležitosťami.  Bude to spoločnosť ľudí pre ľudí, bez akýchkoľvek prímesí ideologických –izmov, bez politických strán. Preto ani definícia komunizmu nie je správna, ale zatiaľ to inak pomenovať neviem. Vek slobody a spolupráce, vek prívlastkov, ktoré v súčasnosti tak veľmi postrádame. Najskôr však budeme zažívať obdobie veľmi neradostné.