Čo by pre našu Vlasť robila strana Vlasť ináč? Tretia časť o KORONAVÍRE

Prístup starej i novej vlády v súvislosti s bojom proti koronavírusu vysal občanom životné sily. Médiá v tandeme s reprezentantmi štátu sa podujali ľudí zastrašovať.

Ak sa vláda rozhodne občanov zastrašovať, správa sa k nim ako k nerozumnému decku, ktorému treba narozkazovať a ešte sa mu povyhrážať, aby poslúchalo a nezmyslelo si premýšľať a robiť vlastné kroky. Pokus o absolútne direktívne podriadenie – to sme tu ešte nemali.

Dôsledok? Ľudia upadli masovo do stresu, paniky a každý lekár vám povie, že v strese zlyháva imunitný systém – preto zdraviu občanov vláda rozhodne nepomohla, ak jej išlo naozaj o ľudské zdravie.

Šírená koronahystéria masovo psychicky a zdravotne odrovnala najmä starých ľudí – dlhé týždne v samote okradnutých o všetky životné radosti a vzpruhy, ustráchaných o holý život. Je to najvyšší stupeň psychického týrania a žiadna fyzická choroba nie je taká strašná ako psychická, tým skôr v starobe a bez opory v kresťanských sviatostiach.

Možno poviete: A čo sa malo robiť, veď hrozil koronavírus – hrozba hrozieb v histórii nebývaná – neslýchaná? Rozhodne sme nemali v mihu a bez zaváhania prijať nové náboženstvo uctievania koronavírusu nad všetky iné hodnoty. Slováci sú kresťanský národ a zrazu sa im šmahom ruky nanútil bezbožný hodnotový systém, povýšenie tela nad dušu a zakáže sa im osláviť aj Kristovo Vzkriesenie.

Chyba sa stala hneď na začiatku. Pred prijatím akýchkoľvek krokov vo vzťahu k potenciálnej hrozbe, ktorá sa črtala najprv v Číne, potom v Taliansku a vytvárala tlak na prijatie preventívnych opatrení – sa mal premiér, ktorý by bol empatický voči slovenským občanom, poradiť s tímom psychológov, sociológov ale aj duchovných skôr, než spustí na občanov lavínu direktívnych nariadení, ktoré vyzerali nelogicky, v ktorých sa človek stratil a stal sa externe manipulovaným nesvojprávnym predmetom, neslobodným a ubitým, izolovaným a spanikáreným.

Vláda mala ľudí mobilizovať, povzbudiť, nezveličovať riziká, pravdivo informovať, cielene predchádzať panike. Mala ľudí viesť k spolupráci na spoločnej veci v prospech celku, v múdro a logicky stanovený čas a len na nevyhnutnú dobu. Spraviť každého zo svojich občanov (ktorému má slúžiť, nie ho direktívne zotročovať) malého veľkého hrdinu, ktorý dokáže vybojovať svoj individuálny povedzme dvoj-trojtýždňový boj za všetkých. Ale bez zasievania strachu, bez rozosievania paniky, striktne držiac uzdu médiám, aby nechrlili na bezbranných divákov a poslucháčov jednostranne skreslené informácie nezdolateľnej hrozby. A tiež rozumne zvážiť reštrikčné miery a aktualizáciou informácií zmierňovať napätie. Prečo sa nevyhodnocuje vývoj a médiá Slovákov neinformujú, že dôsledky šírenia vírusu sú oveľa miernejšie, než sa predpokladalo, že sa podobajú na silnú vlnu chrípky?

A nedeje sa to preto, lebo sme vo vojne – psychoinformačnej vojne, ktorej nástrojom je deštruktívna informácia. Boris Ratnikov, generál-major, bývalý zástupca náčelníka FSB o tomto nástroji vo svojej knihe Psí vojny o dôsledkoch varuje: „Deštruktívna zmena energoinformačnej rovnováhy spúšťa proces starnutia, chorôb, vyvoláva smrť človeka.“

A Georgij Rogozin, zástupca náčelníka bezpečnostnej služby prezidenta, v tej istej knihe upozorňuje, že: „presnejšími metódami vplyvu sú počítačové technológie… na tejto báze je možná masová psychokorekcia cez telekomunikačné kanály – televíziu, rádio, počítačové siete a aj cez tlač. Cez ne prebieha neciteľný vizuálno-sluchový sémantický vplyv . … Takú psychickú zbraň možno úspešne použiť na manipuláciu vedomia jednotlivých osobností a veľkých más ľudí. Skôr než úplne uveríte tomu, čo prináša televízia, rádio alebo internet, najprv sa sami seba spýtajte: ste presvedčení, že sa podobné metodiky v nich nepoužívajú? Že vás zo dňa na deň nezabíjajú? Možno by sme mali podrobovať kritickej analýze to, o čom nás presviedča televízia. Čiže kritickejšie sa stavať k presvedčeniam, ktoré považujeme za „svoje“.

Tieto citáty z pera ruských špičkových odborníkov, ktorí sa profesionálne venujú práve psychotechnikám používaných ako zbraň a vojenský nástroj, vysvetľujú ranu, ktorú utrpelo Slovensko a zmenilo ho na nepoznanie. Pretože to, čo sa u nás spustilo, je psychologická vojna proti vlastnému obyvateľstvu.

A toto moje tvrdenie potvrdzuje čas, ktorý plynie, pričom múdru snahu vlády o objektívne korigovanie krokov, o pátranie po pravde vrátane zákulisia udalostí, o zverejňovanie štatistík úmrtí v porovnaní s inými rokmi, o empatiu voči ľuďom, o zodpovednosť za hospodárstvo – nevidno.

Bolo psou povinnosťou vlády „vysomáriť sa“ z počiatočného chaosu, kedy sa dalo do istej miery neisté kroky ospravedlniť. Predstavitelia štátu však mali okamžite do hĺbky všestranne skúmať problém a samostatne a svojprávne uvažovať a konať. Najhoršie, čo sa môže robiť, je automatické aplikovanie príkazov skadiaľsi z Bruselu či WHO, v podstate ani nevedno kým vydaných a s akým zámerom.

Správne načasovanie náročných krokov, ak ich treba spraviť, aj to je úloha, ktorú musí zvládnuť štátnik, ktorý má odvahu sa postaviť na čelo štátu. Ak nie, nemá tam čo hľadať. Riadenie štátu nie je úloha pre mafiánov, kaderníkov, klaunov a bábkohercov – ktorých nitky poťahuje niekto zo zákulisia a ich konca nevidno…