Bankári a ekonómovia v posledných rokoch nastavili systém tak, aby pracujúci boli stále chudobnejší, aby sa zvyšovala príjmová nerovnosť. Ako?

Jednou zo základných ekonomických poučiek, ktoré sa naučíte na ekonomickej škole je, že produktivita firmy musí rásť rýchlejšie ako mzdy. V preklade musíte zarábať ako firma stále viac ako dáte na mzdy, aby bolo z čoho a aby bol stále vyšší zisk. Teoreticky táto poučka vedie pre firmu k nekonečnému (neexistujúcemu) zisku, k stagnácii, alebo pádu firmy ak tento trend firma nedá

Ako to vylepšili? Bolo by dobré prečítať aj tento môj predchádzajúci článok, aby som sa nemusel vracať už k raz vysvetleným veciam Kvantitatívneho uvoľňovania, ale schopnejší to pochopia aj bez toho. Takže, keď máme infláciu, tak nám rastú ceny. Povedzme pri 10% inflácii ročne v priemere narastú predajné ceny o 10%. Avšak tento rast nie je rovnomerný, ale pri jednom produkte môže inflácia vzrásť o 25% a pri druhom aj klesnúť o 5%. Záleží na dopyte po tom ktorom tovare. Samotná inflácia prináša čistý zisk v prvom rade pre tých čo tlačia peniaze, pretože si za to niečo kúpia. To sme si vysvetlili v tom predchádzajúcom článku. Ale čo sa deje s týmito zinflovanými peniazmi, keď ich ten prvý minul? Získal ich niekto iný, čo uspokojil potrebu toho prvého.

Nateraz pre jednoduchosť povedzme, že všetky výroby išli hore rovnomerne o 10% hore. Čo to urobí s firmou, ktorá má takto navýšené tržby? No predsa dobre zarobí! Ak má daná firma zisk 5% z tržieb (pre jednoduchosť), tak jej zisk bez ostatných efektov už nie je 5%, ale 15%! Samozrejme, že v realite to nebude celých 15%, pretože aj niektoré materiálové vstupy tejto firme stúpli a pomaly dobiehajú infláciu, takže táto firma nezarobí celých 15%, ale možno 11%. Takže celý vplyv inflácie zvýšil bezprácne zisk firmy z 5% na 11%.

Povedzme prejde rok a odborári si vybojujú zvýšenie miezd o 3%. Keďže mzdy tvoria napríklad 30% z celkových nákladov, tak u firmy sa to prejaví ako cca 1% navýšenie nákladov. V nasledujúcom roku tu máme opäť infláciu 10%. Jasne, mzdy nám zhltnú 1% z toho a aj materiál trošku podražie, ale 11% ziskovosti z minulého roka sa nám zvýši už na 23% (aj 10% z 12%), no a 1% nám vezmú mzdy, ďalšie 4% cena vstupného materiálu a ďalšie 3% nám vezme dobeh cien vstupov z predchádzajúceho roka takže nám zisk stúpol z 11% na 14%. Ak inflácia ide 5 po sebe nasledujúcich rokoch týmto spôsobom, tak v piatom roku bude zisk firmy cca 25% z tržieb, pričom firma robí stále to isté, ľuďom zvýšila príjmy 5*3% celkom 15%, inflácia išla cca 50%. Ľudia si môžu kúpiť menej a firmy namiesto zisku 5% z tržieb majú 25% zisku z tržieb. Na tomto celom extrémne bohatnú firmy. Ak mali zisk 1 milión v 2015, tak v 2019 majú zisk 5 miliónov pri úplne tom istom uspokojení zákazníka. V minulosti, keď bola vysoká inflácia, tak boli aj vyššie úroky a banky si tieto zisky vyťahovali z firiem týmto spôsobom (extrémne zarábali banky). Ale úroky momentálne sú malé aj pre firmy, takže väčšinu zisku z inflácie si jednoducho ponechávajú. Posledné roky pri kvantitatívnom uvoľňovaní extrémne dobre zarábajú firmy, ktoré majú ziskový produkt a stále dobre zarábajú banky (možno trošku menej ako predtým). Celý tento proces je nastavený tak, aby ľudia reálne mali stále menej.

Teraz si preberme aký je rozdiel medzi veľkou bohatou a menšou nie celkom bohatou firmou. K čomu to vedie? Pri vysokej inflácii sa zvyšujú nároky na financovanie firiem. Potrebujete viac peňazí na pohľadávky, zásoby atď. Veľké firmy majú veľmi dobrý prístup k dodatočnému financovaniu, takže banky sa potešia, že majú ďalších väčších zákazníkov. No a malí podnikatelia majú často problém zohnať ďalšie peniaze, pretože sú zadlžení aj tak už „po uši“. Menší podnikatelia – napríklad outsoursingoví lokálni dodávatelia majú veľkých zákazníkov a zvýšenie cien im títo veľkí ani nedovolia. Proste ich o zisk z inflácie jednoducho veľkí okradnú a priznajú im zvýšenie cien až pri novom produkte, čo môže byť aj 7/2=3,5 ročný cyklus. Počas tohto cyklu malí dodávateľ nemá vyššie tržby, ale má obrovské tlaky na mzdy a na materiál. V podstate veľkí okrádajú dlhodobými kontraktmi malých niekedy tak, že malý zanikne. Teda zisk veľkých z inflácie môže narásť namiesto 25% až na 35% a malí zostanú možno na tých 5%. Pri tlakoch na dodatočné financovanie malý môže zaniknúť.

Kam to celé smeruje? Obrovské korporácie dostávajú financovanie, majú zisk a ten si rozdeľujú akcionári.  Malí žijú niekde tak ako žili. Ak majú úspešný produkt prosperujú výraznejšie, ak robia „bežné služby, či výrobu“ nerastú alebo kapú. No a ľudia to celé platia. Celý progres spoločnosti, jej technologický rast a výhody z neho si berú veľké korporácie a banky. Prečo to tak robia? Niekedy vyžierali celú spoločnosť iba banky. Niekto si však zmyslel, že keď by zobral „niekto“ kontrolu bánk, tak by veľa vyriešil. Preto si bankári vymysleli novú stratégiu, aby prežili. Nakŕmili veľké korporácie a zadlžili firmy. Tie firmy ale väčšinou patria tej istej vlastníckej štruktúre ako banky (napr. FED) a majú nový slogan ako túto celú štruktúru chrániť. Ten slogan je „Too big to fail“. Teda celá vlastnícka štruktúra bánk získala druhú nohu riadenia ľudí o ktorú sa opiera a to je vlastníctvo veľkých korporácií, do ktorých pumpuje obrovské množstvá peňazí. Korporácie neuveriteľne bohatnú no a ich vlastníci sú stále viac a viac miliardári. Zisky si rozdeľujú a v prípade veľkých strát vytlačia ďalšie peniaze a zachránia si svoje opäť na ešte väčší úkor ľudí, ktorí sa živia prácou. Keď natlačia ešte viac, koľko zase zarobia? Počuli ste o nejakej inej súčasnej ekonomickej politike ako „tlačme viac peňazí“? Áno, v niektorých krajinách je pod ekonomickým zázrakom prezentovaná ešte privatizácia, „uťahovanie opaskov“, liberalizácia trhu a cien atď. Všetko samé „miklošoviny“. Ale kvantitatívne uvoľňovanie je moderné a nikto neprotestuje, takže je „in“. Preto nám obrovsky rastie príjmová priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími. 1% najbohatších vlastní 2 krát viac ako zvyšok sveta

Odkiaľ sa berú všetky tie miliardy miliardárov čo majú? Oni ich nemajú väčšinu na účtoch, ale do hodnoty ich majetku započítavajú hodnoty ich firiem, ktorým rastie zisk ako som vyššie popísal. No a ich majetky stúpajú exponenciálne. Cena ich majetku totiž závisí od zisku a očakávanej miery ziskovosti. Keď zisk stúpne ako v našom príklade „bezpracne“ z 1 milióna na 5 miliónov, tak firma samotná už nemá hodnotu 20 miliónov ale 5krát viac, teda 100 miliónov (pri očakávanej návratnosti 5%), no a pri nízkych úrokoch aj tá očakávaná návratnosť klesá napríklad z 5% na 2% a teda hodnota firmy potom nie je 100 miliónov, ale 250 miliónov. A čo sa stalo? Vlastne nič, len trošku inflácie a z majetku 20 miliónov je 250 miliónov. Nových 250 miliónov hodnoty majetku znamená ďalšie možnosti úverov a ďalšej inflácie. Koleso sa pekne točí a peniaze tečú kam majú

Erik Majerčák, ekonóm,

Kandidát na poslanca strany Vlasť č. 137, voľby 2/2020

Môj program a FB profil