Majster, ktorý namaľoval tajomstvo Turínskeho plátna
Slovenský majster Stano Dusík sa 6. decembra v minulom roku vybral na stretnutie s Majstrom z Turínskeho plátna. Na Slovensku sme jeho tvorbu veľmi nepoznali. Spoločne s Albínom Brunovským bol žiakom V. Hložníka. Z rodnej vlasti odišiel za slobodou. Tak ako Koloman Sokol či Jozef Cincík, aj on okúsil emigrantský chlebík. Aby uživil rodinu maľoval kostoly, pomáhal mu náš biskup Hnilica a jeho vtedajší tajomník páter Šebastián Košút zo severného Spiša. Vďaka pracovitosti a talentu sa v náročnom prostredí talianskych majstrov presadil. Naši spisovatelia v exile si ho vážili, ilustroval početné publikácie vydávané Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Neskôr prednášal na akadémii vo Florencii, učil aj súkromne. Stretli sme sa počas môjho pôsobenia na Veľvyslanectve SR pri Svätej stolici. Spomínam si, že sa mu páčila forma oslavy štátneho sviatku pri hrobe sv. Cyrila v Chráme sv. Klimenta, kde sa na moje pozvanie veľvyslanci z celého sveta modlili za pokoj vo svete. Cítil som, že sme mu čosi dlžní, že ho treba viac predstaviť, a on to pri svojej skromnosti sám neurobí. Navrhol som mu výstavu pri príležitosti Veľkého jubilea v roku 2000. Bol milo prekvapený, ale aj skeptický, lebo že viacerí naši mu to už sľubovali… Myšlienku realizovať výstavu v Slovenskom inštitúte v Ríme, som rýchlo opustil, keďže som bol veľvyslancom pri Vatikáne, inštitút mi nepatril. Navyše by to bola výstava iba do počtu, keďže Slovenský institute je v budove nášho veľvyslanectva v Talianskej republike a na výstavy sa tam veľmi nechodí, iba ak príde istá skupinka na vernisáž a basta. Spoločne s pátrom Jankom Košiarom z Vatikánskeho rozhlasu sme uvažovali, kde vystaviť majstrove obrázky. Navštívil som biskupa Crescenzia Sepeho, ktorý bol tajomníkom Veľkého jubilea vo Vatikáne, ukázal som mu famózne obrazy nášho rodáka s návrhom na usporiadanie výstavy. Vo Vatikáne sa nedalo, nebolo kde. Dnes už kardinál C. Sepe mi však priateľsky pomohol: spoločne sme oslovili vedenie mesta Rím. Takto sa nám podarilo získať prestížne miesto v jeho centre, v Oltári vlasti na Piazza Venezia. Na schodoch tohto monumentu náš generál Milan Rastislav Štefánik preberal 24. mája 1918 z rúk talianskeho premiéra V. E. Orlanda zástavu Česko-slovenských légií, čo Štefánik označil ako zrodenie národa i štátu, keďže Česko-Slovensko ako štát ešte neexistovalo. Na týchto schodoch potom skromný majster Stano Dusík po otvorení výstavy plakal od šťastia. Tešili sme sa všetci. Výstavu organizovalo Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici v spolupráci s vatikánskym Výborom pre Veľké jubileum roku 2000, rímskym Informačným centrom Museo del Risorgimento a Slovenskou sekciou Radio Vaticana. Pri príležitosti tejto majestátnej výstavy sme pomáhali pri príprave 67 /!/ stranového katalógu Stano Dusík: Immagini e somiglianza. Po tomto úspechu sa mi podarilo obraz Stana Dusíka, spoločne s reliéfom sv. Cyrila a Metoda od majsterky Ľ. Cvengrošovej, umiestniť aj vo Vatikáne v Krídle Karola Veľkého na Svätopeterskom námestí na výstave európskeho umenia. Ešte jednu výstavu sme spáchali: jeho anjel, veľký cez dve poschodia, visel na priečelí našej ambasády v Ríme a vo vetre sa mu vždy zachcelo lietať. Stano Dusík ho vytvoril na dlažbe kostola v Marano Equo, kde mu medzi omšami vytvoril ateliér Š. Košút. Anjel potom odletel na výstavu anjelov tuším do Ameriky. Znalci Dusíkovej tvorby si zatiaľ nevšimli jeden z jeho obrazov, na ktorom je tehotná Panna Mária. Ježišovu matku poznáme z mnohých umeleckých stvárnení. Možno niekto z umelcov zachytil ešte pred Dusíkom jej podobu pred narodením Ježiška. Majster Dusík tak urobil. Obraz pomenoval Madre della atesa. Matka očakávania. Je na ňom krásna Madona s malým bruškom.
Dusíkove snivé variácie, precítené, tajomné portréty Krista z Turínskeho plátna udivujú kritikov, skúmateľov Sindone , je v nich čosi viac, niečo naozaj mystické. Možno príde čas, keď to odborná kritika vysvetlí. Stano Dusík už svoje dielo ukončil. Dostali sme od neho umelecké diela, ktoré by ocenili i tzv. veľké národy a ich kultúry. Patria našťastie do slovenskej i do talianskej kultúry. Predstavme ich svetu. Máme sa čím hrdiť. To je moja skromná prosba smerom k slovenskej diplomacii.
Z pripravovanej knihy spomienok veľvyslanca Mariána Servátku