Rád analyzujem slovenské médiá. Občas aj české, lebo česká kultúra je mi tiež blízka. Pravdaže, niekedy ma to baví menej a to hlavne vtedy, keď vidím, že to médium sa vlastne nikam neposúva, len vŕši jeden hejt za druhým bez väčšej invencie.
Ale iste, v slovenskom mediálnom priestore sa ešte stále dá nájsť aj mnoho dobrého, takže som na to zatiaľ nerezignoval.
Ale chcel by som sa pozastaviť teraz nad takou vecou, ako je pokrytie kultúrnych tém v médiách. Uvediem názornú ilustráciu.
Na Webnovinách, čo je spravodajský portál agentúry SITA, je aj kultúrna sekcia. Lenže keď sa pozriete na tú hornú lištu na stránke, kde sú jednotlivé sekcie, tam ju nenájdete. Nájdete ju iba tak, že prejdete kurzorom na “Iné” a až pod týmto “Iným” sa vám zjaví, že “Kultúra”.
Je to pre mňa trochu šokujúce. Ale samozrejme si uvedomujem, že to nie je jednoducho len chybou tohto portálu. Médiá a agentúry prinášajú v prvom rade správy, o ktoré je záujem. A zjavne, keďže je tu kultúrna sekcia až takto skrytá, tak je to vizitka celej našej spoločnosti, akú má pre nás hodnotu kultúra a kultúrny život.
Ďalšia ilustrácia. Pozrite si kultúrnu sekciu na SME. Väčšinou tam nájdete recenzie na všelijaké zahraničné hudobné či filmové diela. Pravdaže, keď sa natočí nejaký slovenský film, aj to tam je. Ale množstvo kultúrnych akcií, napríklad takých, ktoré sú spojené s činnosťou Matice slovenskej či folklórnych súborov, tam jednoducho ostane nepokrytých. Lebo to “netreba”. Lebo o Matici treba písať len vtedy, keď sa niektorý jej predstaviteľ nejako dotkne témy Jozefa Tisa alebo keď treba znovu rozmazať kauzy už predminulého vedenia, keď bol šéfom Jozef Markuš. Inak to nie je zaujímavé.
A opäť ani v SME samotnú redakciu evidentne vlastná kultúrna sekcia veľmi nezaujíma, lebo články z “Kultúry” sa na titulnú stranu na významné miesto dostanú len v dvoch prípadoch – keď nejaký významný kultúrny činiteľ zomrie alebo keď sa natočí nejaký politický film ukazujúci v najtemnejších farbách vlády Fica a Mečiara.
To sú zase tie “kočnerovské hodnoty”, ktoré som spomínal v minulom článku. Že aj kultúra je vlastne len vtedy zaujímavá, keď sa venuje špine. Nech sa páči, film Sviňa prezentujúci podobné hodnoty (ale akože “zdesený” z nich), už je čoskoro v kinách.
Aby však aj tento môj článok, nebol len o tzv. špine a niečom negatívnom, chcel by som napísať aj o odlišnom prístupe ku kultúre. V našej spoločnosti je zakorenený akýsi stereotyp o “temnom stredoveku”. A každý, kto venoval štúdiu stredoveku aspoň dva semestre, vie, že je to nepravdivý stereotyp. No a “milé slniečka”, ako by napísal Blaha, tak vám poviem, že keby v stredoveku boli vychádzali nejaké noviny, tak sekcia “Kultúra” by v nich bola nieže pred “Ekonomikou” – ale bola by pred všetkými ostatnými rubrikami.
Áno, vtedajšia kultúra bola cirkevná, sakrálna. Ak niekto nemá rád cirkev, ak žiada sekularizmus a odluku cirkví od štátu, nezostáva mi, než rešpektovať to. Lenže treba si uvedomiť, že ten stredoveký človek mal práve tú svoju vieru a túto kresťanskú kultúru, zhmotnenú trebárs aj v rôznych katedrálach, kostoloch, kláštoroch a freskách ako svoj oporný bod a svoju útechu. On sa síce lopotil niekde na poli, ale zase mal dosť priestoru aj na odpočinok. A aj taká svätá omša mohla byť preňho aspoň raz za týždeň nevšedným zážitkom, ktorý ho trochu povzbudil. Ktorý mu pripomenul, že i keď má teraz nejaké trápenia, tak príde čas, po zavŕšení jeho pozemského pôsobenia, keď už nebude mať starosti žiadne.
Opäť – z dnešného pohľadu je možné voči takému zmýšľaniu vzniesť rôznorodú kritiku. Ale určite o stredovekých ľuďoch nemôžeme povedať, že by ich nebola zaujímala kultúra. Naopak, sakrálna kultúra bola stredobodom ich života. Nosili si ju v sebe. I keď robili chyby, ako ich robíme aj my dnes.
Na záver by som chcel ešte oceniť aspoň v krátkosti tie redakcie, ktorých záujem o kultúru nie je len niekde na chvoste, “aby sa nepovedalo”. Také médiá tu naozaj sú a teda je stále zmysluplné médiá na Slovensku vôbec sledovať a venovať sa im.