Predvolebná lekcia z geopolitiky: My Slováci máme udalosť, symbolizujúcu ochranu suverenity, víťazstvo proti presile, ochranu proti cudzím hodnotám aj cudzím výpalníkom

Suverenizmus nie je náboženstvo. Je to filozofia ochrany svojho, bez nárokovania si cudzieho. Chcel som, aby sa čo najviac „vyznávačov“ slovenského suverenizmu stretávalo každý rok pri domácom symbole úspešnej obrany pred vnucovaním cudzích hodnôt, symbole suverenizmu.

Otázka je: existuje vôbec v histórii našich slovenských predkov udalosť, ktorá symbolizuje naraz niekoľko HODNOTOVÝCH vecí?

• • Odmietanie cudzích hodnôt a aktívna obrana proti ich vnucovaniu

• • Rýchle sformovanie skutočnej ľudovej obrany do bojovej formácie – čiže vytvorenie zárodku domobrany

• • Porazenie dobovo špičkovo vycvičených a vyzbrojených vojsk votrelcov, pôsobiacich vo výraznej presile domobranou bojujúcou „s tým, čo doma máme“ (vrátane odvahy, odhodlania, sŕdc)

• • Odpor voči tomu, aby si výdobytky rúk našich ľudí odvádzali domov cudzí výpalníci (lupom úrody, alebo nezdanenými dividendami)

• • Ochranu suverenity, domoviny, hodnôt, spôsobu života, komunity.

Pre mňa je týmto symbolom pamätník víťaznej Bitky pri Vozokanoch pár kilometrov na juhovýchod od Zlatých Moraviec. Bitky z 26. augusta 1652, kedy údajne aj moji priami predkovia guerillovým spôsobom, bez výcviku, domobranecky, porazili trojnásobné, vo svojej dobe najsilnejšie, neporaziteľné a perfektne vycvičené oveľa silnejšie turecké vojská. Tie, ktoré si prišli doplniť zásoby jedla na zimu a chceli miestnych roľníkov obrať hneď po žatve o úrodu. Moji predkovia, naši roľníci, si chránili svoju suverenitu, svoju domovinu, svoje hodnoty.

Turkov porazili pri pamätníku domobrany, pamätníku porážky presily, pamätníku víťazného odporu proti vnucovaniu cudzích hodnôt, teda pamätníku a symbolu SUVERENIZMU. Bolo to v čase, keď boli Slováci ešte dominantným etnikom Uhorska a absolútne dominovali v jeho hornej časti, ktorá nebola súčasťou Osmanskej ríše. Je úplne jedno, ako to interpretujú zideologizovaní demagógovia, čiže časť historikov. Neexistuje dôležitejší čas na pripomenutie tohto symbolu, ako sú práve súčasné voľby do parlamentu, v ktorých by normálnu drvivú väčšinu radi prevalcovali nositelia mikromenšinových cudzích hodnôt, odporcovia našej suverenity, nenávidiaci vlastný štát/štátnosť. Počas celej histórie boli nositeľmi označenia „zradcovia a kolaboranti“.

Osobne pôjdem navštíviť pamätník bitky pri Vozokanoch tak, ako to robím po dlhé roky. Tentoraz aj s priateľmi a všetkými, ktorí sa pridajú. Bude to stretnutie všetkých, ktorí odmietajú cudzie hodnoty, ktorí nechcú byť obeťami zbojstiev, ktorí sa neboja presily, nechcú cudzie, ale nedajú si svoje.

Budeme tam v nedeľu 16. februára 2020 o 11:00.

Lebo o to ide v nasledujúcich voľbách 29. februára. O návrat suverenizmu. Návrat skutočných hodnôt slobody. Pretože prvým a základným atribútom slobody je suverenita. Aby po 29. februári nadlho nezavítal 30. február. Po stretnutí si rád osobne nájdem čas na voľnú a otvorenú debatu s tými, ktorí sledujú moje úvahy, komentujú ich, dávajú otázky a chcú stratégii aj možnostiam geopolitiky malých štátov porozumieť hlbšie. Nebudem ich ideologicky rozdeľovať, ani podľa etnicity. Čiže vítaní budú aj tí, ktorých protištátna propaganda označuje za nebezpečných a nasadzuje im hlavu obludy len preto, že sú vlastencami. Aby tak vytvorila dymovú clonu pred odhalením tých, ktorí sú skutočnými zločincami, sabotérmi, agentmi cudzích záujmov, zradcami svojej štátnosti. Pozývajúcimi okupantov, žiadajúcimi odovzdanie pilierov štátnosti a teda suverenity do cudzích rúk.

Znovu pripomeniem, že zodpovednosť štátu za bezpečnosť a obranu štátu a jeho obyvateľov je unikátnou funkciou, v ktorej je štát nenahraditeľný. Napriek tomu táto téma sa v predvolebnej kampani objavuje iba sporadicky. Diskusia o spôsoboch realizácie tejto zodpovednosti by mala vychádzať nielen z ohrození, ale najmä z reálnych možností ekonomiky.

Už som neraz konštatoval, že v roku 2019 išlo len na jeden z prvkov bezpečnosti, do rezortu obrany, so zodpovednosťou za riešenie vonkajších ohrození, 9,5% štátneho rozpočtu. Je to suma, ktorá sa vynaložila na ozbrojené sily. V rámci všetkých rezortov a úradov, ktoré majú vo svojej pôsobnosti ozbrojené zbory, s primárnou zodpovednosťou za riešenie vnútorných a nevojenských ohrození, išla ďalšia suma, zodpovedajúca približne 17% štátneho rozpočtu. V tom sú aj neefektívne výdavky napr. na zdvojené spôsobilosti, alebo štáty v štáte.

Ďalšie rezorty s priamou zodpovednosťou za nevojenské aspekty komplexnej bezpečnosti Slovenska disponujú neporovnateľne nižšími rozpočtami. Mnohým voličom ani nedochádza fakt, že priamo súvisia s bezpečnosťou nás, daňových poplatníkov. Do rezortu zodpovedného za potravinovú bezpečnosť (popri energetickej v obnoviteľných lesných zdrojoch) ide iba 6,8% štátneho rozpočtu. Do rezortu, zodpovedného za zdravotnú a hygienickú bezpečnosť vyčleňujeme veľmi porovnateľný krajec rozpočtu s rezortom pôdohospodárstva. Pritom vieme, že premyslená pôdohospodárska a krajinotvorná politika by pomohla eliminovať aj iné akútne nevojenské ohrozenia so zvyšujúcou sa frekvenciou výskytu, napríklad povodne alebo zosuvy pôdy. Zdroje nenafúkneme, ale ich rozumné rozdeľovanie a premyslená prioritizácia je v rukách politikov. Tých si volia voliči. Múdry volič: odkopni ignorantov.

Jedinou realistickou poistkou väčšiny štátov pred vojenskými ohrozeniami väčšieho rozsahu je členstvo v mechanizmoch kolektívnej bezpečnosti. Nie je to len NATO, ale aj OBSE. Nemá význam polemizovať o tom, či má takéto členstvo len výhody. S každým spolkom sú spojené aj menej priaznivé aspekty. Skôr má význam zodpovednosť každého člena za primeraný príspevok do celku. A zodpovedným prvkom kolektívnej bezpečnosti môže byť len ten člen, ktorý svoje limitované zdroje vyčleňuje premyslene, múdro, efektívne a hospodárne. NA SVOJU VLASTNÚ BEZPEČNOSŤ. Slovensko do takého klubu zatiaľ nepatrí.

Všetky štáty EÚ vrátane neutrálnych štátov dovedna disponujú počtom asi 1,6 milióna vojakov v aktívnej službe. Je to počet porovnateľný s USA a takmer dvojnásobný oproti Ruskej federácii. Na to netreba komentár. Súčasný počet vojakov ozbrojených síl Slovenska v aktívnej službe v prepočte na obyvateľov zodpovedá miernemu nadpriemeru v rámci EÚ. Keďže ako jeden z mála štátov naši politici od roku 2005 úplne zanedbali formovanie záloh všetkých kategórií, v prípade realizácie zásadných opatrení v tejto oblasti budeme môcť dokonca počty aktívnych vojakov o nejakú tisícku znížiť. Aj táto vážna téma vo volebnej kampani tradicionalistických subjektov chýba. Ak niečo podobné riešia protištátne prvky, ich víťazstvo k obrane Slovenska neprispeje.

Nie je žiadny dôvod na militarizovanejší bezpečnostný systém, mali by sme sa usilovať o premyslenejší bezpečnostný systém. Raz v budúcnosti, po jej prijatí vlasteneckou vládou vychádzajúci z premyslenej bezpečnostnej stratégie, ktorej koncept nebude vychádzať z definovania nepriateľa. Má totiž vychádzať z už definovaných bezpečnostných ohrození v roku 2001, doplnených o jediné, výsostne aktuálne (už publikované), na ktoré v čase schvaľovania Vojenskej stratégie v roku 2001 ešte nedozrel vývoj. Je to unikátny a vysoko nadčasový koncept pre malé štáty, vychádzajúci z hĺbkového chápania geopolitiky malých štátov, ako aj z nefalšovaného vlastenectva tvorcov. Je to náš, slovenský patent.

Koncepčnými podkladmi na premyslenú reformu bezpečnostného systému disponuje niekoľko tradicionalistických strán. Vrátane Národnej koalície, kandidujúcej s ĽSNS, vrátane vlastenecky zameraných jednotlivcov v SNS, vrátane Vlasti, jednoznačne tieto veci doceňuje hnutie Slovenská liga, podklady má aj časť kandidátov Hlasu ľudu, aj SHO. Silnú vojenskú dimenziu majú v PSN. Bolo by užitočné, keby sa predstaviteľov týchto kandidujúcich subjektov potenciálni voliči pýtali na ich konkrétne predstavy o zodpovednej suverenistickej filozofii bezpečnosti a obrany.

Nepodceňujme bezpečnosť, je to jediná oblasť, v ktorej je štát nezastupiteľný. Pritom jedine vlastenecká vláda môže zaručiť vyvážené, odvážne a racionálne komplexné opatrenia v oblasti bezpečnosti. Bezpečnosť nám nikto cudzí nezaručí, pomoc spojencov môže mať len doplnkový charakter. Tie najvážnejšie nevojenské aspekty bezpečnosti sa ľahko komercionalizujú, čiže sa v nich hrá o výnosy múdrych a hazard nemúdrych. Predovšetkým sa zbavme nášho komplexu malej veľkosti. Hlavne prestaňme mať pocit malosti a bezbrannosti. Máme na čom stavať, aj v histórii sme sa už vedeli postaviť zlu aj zvíťaziť proti presile.