Pamätný deň obetiam komunizmu na deň úmrtia Milady Horákovej? Nápad SaS je problematický

Strana Sloboda a Solidarita (SaS) navrhuje stanoviť pamätný deň v súvislosti s obeťami komunistického režimu na 27. júna. Pokiaľ ide o samotnú spomienku na zločiny komunizmu – nemôžem mať nič proti tomu a rovnako ani nikto, kto aspoň trochu rozumie dejinám 20. storočia. Aj prívrženci “socializmu s ľudskou tvárou” dnes dobre chápu, že nič väčšmi nezdiskreditovalo ľavicovú politiku, než šliapanie po ľudských právach a demokratických slobodách, aké sa tu v rôznej intenzite v rokoch 1948-1989 objavilo.

Čo je problematické, je samotný dátum 27. jún. SaS ho odvodila z dňa, kedy bola popravená politička Milada Horáková. Už len to mohlo byť problematické, že ide o ženu, kým – pochopiteľne – popravovaní boli v prvom rade muži. Ale to by sa ešte dalo “prekúsnuť” v tom zmysle, že práve v tom ukázal komunistický režim svoju brutalitu, že popravil aj nevinnú ženu.

Lenže ďalší problém spočíva v tom, že Milada Horáková bola Češka a ozaj momentálne neviem povedať žiadnu okolnosť či súvislosť, ktorá by ju akokoľvek spájala so Slovenskom. A tu predsa hovoríme o možnom pamätnom dni Slovenskej republiky – nie Českej!

Prosím vás, nehovorte mi, že je to “jedno”, že predsa Česi sú aj tak “naši”. Ja mám Čechov tiež rád ako najbližší národ, ale o tom to nie je. Pozrime sa na celú vec ešte z iného uhla. Nedávno sme si prečítali o výsledkoch prieskumu verejnej mienky, ktorý odhaľoval slabé znalosti mladých pokiaľ ide o SNP a vôbec témy druhej svetovej vojny. Zaradením Milady Horákovej do našej exkluzívnej historickej pamäti by sme celú vec len skomplikovali – teda pokiaľ ide trebárs aj o vedomosti mladých týkajúce sa obdobia vlády komunistov. Učitelia dejepisu na to ozaj nemajú toľko priestoru, aby mohli predstavovať čo najširšie spektrum obetí komunizmu. A iste, že niektorí môžu siahnuť aj po Milade Horákovej, ale neurobia tak všetci a asi ani väčšina. Vedieť mladého človeka zaujať pre historickú tému nie je ľahká vec. Ako ho ale zaujať pre osobnosť akou bola Horáková? Bola to Češka, bola aktívna v strane, ktorá už dnes neexistuje, ktorá ani na Slovensku nebola nikdy významná. Inak povedané – aby sme vysvetlili životný príbeh Milady Horákovej, museli by sme vysvetľovať celý kontext, ktorý bol v českých krajinách – aj pokiaľ ide o obdobie komunistického režimu – odlišný od toho slovenského. Nehovoriac o tom, že predsa učiteľ sa nemôže zameriavať len na obete komunizmu, ale ešte dôležitejšie sú v tomto prípade tváre samotného komunistického režimu – ako Gottwald, Stalin, Dubček, Husák, Clementis a ďalší. Z didaktického hľadiska tu ide určite o podstatnejšie témy, než je osobnosť Milady Horákovej.

Pokiaľ ide o iniciatívu SaS, konštatujem, že táto strana je, keď ide o pohľad na dejiny, “vo vleku” ľudí ako Ondrej Dostál a Peter Osuský. A áno, tým je naozaj jedno, či si vyberieme českú alebo slovenskú osobnosť, len nech nie je príliš pronárodná. A z tohto pohľadu sa hádam aj česká osobnosť hodí viac.

SaS je žiaľ, skutočne stranou s veľmi slabým historickým povedomím, pokiaľ ide o slovenské dejiny a slovenskú kultúru. Liberáli sú vo všeobecnosti ľudia, ktorí radšej riešia horúcu súčasnosť a blízku budúcnosť než “nejaké” dejiny. A radi sa bežne pozerajú skôr za naše hranice – keď sa vrátim k rozhovoru Sajfu so Sulíkom na Fun rádiu pred voľbami, predseda SaS tu vtedy sám konštatoval, že v 19. storočí, kedy Nemci mali Otta von Bismarcka , na Slovensku vlastne nič nebolo…

Ale v 50. rokoch 20. storočia tu už snáď niečo “bolo”. Nielen začínajúca sa industrializácia, ale trebárs aj tie obete a väzni komunizmu. Čo trebárs vzbura na Heľpe, kde sa miestni farníci zastali svojho farára a potom za to museli pykať pred súdom? Čo taký príbeh Žingora, Clementisa, Husáka, Gojdiča, Vojtaššáka? Tí pre SaS nič neznamenajú? Nech si kľudne vyberú aj z ich pohľadu liberálnu osobnosť – áno, aj také by sme tam našli.

Pokiaľ teda SaS išlo o to, prejaviť pietu obetiam komunistického režimu, nevybrali si na to ten správny spôsob. Naopak, príbuzní obetí a prenasledovaných komunistami zo Slovenska sa oprávnene môžu cítiť urazení. Pokiaľ si chce niekto uctiť Miladu Horákovú, mal by za takým účelom zamieriť primárne za rieku Moravu. Utrpenie Slovákov v súvislosti s režimom v rokoch 1948-1989 skutočne nebolo o nič menšie, než utrpenie Horákovej.