Štátnosť sa prejavuje úctou k štátnemu jazyku

Mnohé vzácne veci časom zovšednejú a odstupom času ich berieme akosi automaticky. Ich dôležitosť si začíname uvedomovať, až keď ich stratíme. Napríklad také zdravie si začneme viac vážiť, až keď na nás doľahne choroba. Podobne je to aj s naším slovenským jazykom. Za používanie slovenčiny už nemusíme zápasiť. Nikto nás nebije, ani sa nám nevysmieva, keď v škole, na úrade, na verejnosti hovoríme po slovensky. Používanie slovenčiny nám zovšednelo. Prestali sme si to vážiť.

Zámer Maďarov z MOST-HID prijať novelu jazykového zákona chápem. Chcú, aby slovenský jazyk v Slovenskej republike nemal prednosť pred ostatnými jazykmi. Trianonský syndróm stále funguje a ich snahy o oslabenie Slovenska budú neustále pokračovať. To neprekvapuje.

Ale to, že sa za takúto novelu zasadzuje aj liberálne slovenské SaS, ukazuje, že ich poslanci už nielen zmýšľajú ale i konajú proti národným záujmom a proti slovenskej štátnosti.

Jazyk je veľmi dôležitý pre rozvoj človeka. Vďaka materinskému jazyku sa môžeme formovať po ľudskej stránke. Ľudské poznávanie i myslenie je viazané na jazyk. Vďaka reči vieme odovzdávať svoje skúsenosti a poznatky nasledujúcim generáciám.

Jazyk je zároveň najdôležitejší konštitutívny prvok národa. To, že náš slovenský národ vôbec naďalej existuje aj napriek rôznym asimilačným snahám okolitých dominantnejších národov, je vďaka udržaniu si používania materinského jazyka.

Význam jazyka ako štátotvorného prvku si uvedomovali už naši vierozvestcovia Konštantín a Metod, keď preložili do nášho jazyka Bibliu i kódex byzantských právnych noriem, ktoré prispôsobili našim pomerom. Z novodobých našich dejín dôležitosť jazyka pre formovanie národa vnímal katolícky kňaz Anton Bernolák, keď kodifikoval za základ spisovného jazyka západoslovenský dialekt z okolia Trnavy pretože Trnava bola považovaná za Atény Uhorska kvôli prítomnosti univerzity.

Na Bernolákovu prácu nadviazal evanjelik Ľudovít Štúr, ktorý za základ spisovnej slovenčiny vzal stredoslovenské nárečie. Vo svojich evanjelických kruhoch pre to nezískal veľa porozumenia. Evanjelici používali pri svojich bohoslužbách českú Kralickú bibliu až do roku 1942. Paradoxne na význam Ľudovíta Štúra poukazovali práve katolíci. Prvú sochu Štúrovi osadili v roku 1936 v Bánovciach nad Bebravou. Vyšlo to z iniciatívy Jozefa Tisu a Andreja Hlinku.

Najťažšie obdobie našich národných dejín bolo, keď sme nemohli používať slovenčinu ani v základných školách. Obdobie maďarizácie patrilo k najbolestivejším etapám nášho národného bytia.

Po vzniku prvej ČSR zápas o slovenský jazyk pokračoval. Presadzovatelia čechoslovakizmu sa usilovali slovenský národ asimilovať a vytvoriť tak jeden československý národ. K tomu slúžili i „nové“ pravidlá slovenského pravopisu Krátka mluvnica slovenská vydané v roku 1927, kde do slovenčiny presadzovali české slová. Vďaka valnému zhromaždeniu Matice slovenskej sa v roku 1932 podarilo vymaniť spod čechoslovakistických tendencií a odhlasovala sa revízia Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré si zachovali čistotu a rýdzosť slovenskej reči.

Naše dejiny zápasu o slovenčinu sú veľmi bohaté. Nemali by sme byť ľahostajní a nevďační k tomuto zápasu našich dejateľov. K nášmu slovenskému jazyku majme úctu. Je to prejav našej svojbytnosti a prirodzenosti, zároveň atribút našej slovenskej štátnosti. Prednostné používanie slovenského jazyka si preto strážme, aj pred našimi pomýlencami.

Miroslav Vetrík

Člen predsedníctva Kresťanská demokracia – život a prosperita