Po havraňom prekvapení, niet sa čoho báť…

Po tom čo zhavranelí, na čele s arciluhárom Šimečkom, naživo mordovali odvážneho hovoriaceho pravdu, iný scenár relácie o prvej Slovenskej republike som nepredpokladal. Mal to byť len ďalší „masaker nevinných“, alebo jednostranná analógia s päťdesiatymi rokmi, keď výpoveď obvineného nepotrebovali lebo vyšetrovateľ sám sebe otázky dával, odpovedal a ešte to aj podpísal. Od nejakej havranej perepúte vykladačov dejín, som neočakával nič iné…

O to väčšie bolo prekvapenie. Diskusie sa zúčastnili historici Anton Hruboň, Jakub Drábik, matičný historik Ivan Mrva a spisovateľ Silvester Lavrík. Moderátor sa svojej funkcie zhostil vcelku dobre. Pokladal nepríjemné otázky, neskákal do reči a robil si svoju prácu. Od začiatku sa úlohy akoby hlavného dejateľa ujal matičiarský historik Mrva. Hovoril faktograficky, ucelene, v historickej časovej osi tak ako sa udalosti stali a so snahou uvádzať veci bez príkras. Obaja historici mu zdatne sekundovali, dopĺňali, oponovali.

Spisovateľ Lavrík sa od začiatku snažil, pre mňa trochu násilne a emotívne, dostať do nášho povedomia vinu za všetko čo sa udialo. Mal som pocit, že podľa neho by bolo lepšie zhynúť v Horthyovskom Maďarsku ako prežiť v samostatnom Slovensku a teraz by sme boli „in“…Jeho sebatrýznivý prístup je pre mňa z niekoľkých dôvodov neprijateľný. Nikto zo vtedajších zbabelých žabožrútov a anglánov sa neodvážil priamo postaviť Hitlerovi (na rozdiel od nášho Sidora) a nikto sa nám doteraz za Mníchov, ktorým to všetko začalo, neospravedlnil. Ani to nespomínajú, nemajú nočné mory a nič si z toho nerobia. Nepripomínajú, že od utečencov Vrbu a Wetzlera vedeli čo sa v Oswienčime deje a nič nepodnikli. Úplne všetci sa na to totálne vybodli. Nevidím jediný dôvod, prečo by sme my alebo naše deti boli stále za niečo zodpovední a v kuse sa nám alebo im niečo podsúvalo a dávalo za vinu. Pripomínať áno, ale zožierať sa – neexistuje. Na druhej strane mal pravdu. Nebyť nezmyselnej popravy Tisa (Rašla priznával, že sa s tým nedalo nič robiť, nebolo ho možné zachrániť lebo dopredu to bolo dané /podľa ešte žijúcich účastníkov rozhovorov/), nestal by sa martýrom, nebolo by o čom rozprávať a nenarušilo by to vzťahy medzi národmi. Jeho kniha, pri ktorej preskúmal pár archívov, môže stáť za to.

Aj keď sa hvrn pri niektorých odpovediach historika Mrvu mrvil, dvaja hasili a spisovateľ, behajúc po výstavách a múzeách by nás všetkých najradšej, videl vinných z dedičného hriechu do konca ľudstva, podľa mňa, celá diskusia bola prekvapivo podnetná, vedená kultivovane a dobre. Ihneď po diskusii nasledovali skvelé filmy „Muži roku 1938“ a životopisný „Karol Sidor“ a v podstate potvrdili uvádzané fakty.

Celý večer ukázal, že niet sa čoho báť. Nebolo potrebné démonizovať matičný film. Nikomu nie sú potrebné hanebné proti pochody sfanatizovanej, rozumovo zaostalej a kto vie koho prezentujúcej, čriedy pomätencov. Nie sú potrebné veľkohubé mobilizačné vyhlásenia pretože, chrapúnska zlodejská lotrovina aj tak neprišla (netušiac, ako dôstojne ich zastúpi kŕdeľ harlekýnov s plagátmi intelektu bojnických šimpanzov a híkajúci pódioví somári – budúci politici). Nie sú potrební zakuklení nakovskí Gašpari, keď nedokážu urobiť poriadok s hanobiteľmi symbolov a tými, čo pred pamätníkom posielajú národy do múzeí. Leda, že sú určení na odvrátenie pozornosti od vládnych káuz a luhanín. Nie je potrebné zavádzanie, baláchanie, demagogizovanie, zneucťovanie vlastenectva, ťaženie proti vlastnej štátnosti a sebe. Nech si každý položí kvety na hroby svojich hrdinov, či už pôsobili na tej alebo opačnej strane. Pretože…Režim sa mení ale vlasť a národ ostáva. Niet sa čoho báť. Je načase držať spolu.