Aktuálne znenie Zákona o vysokých školách robí z väčšiny vysokoškolských pedagógov rukojemníkov a závislých na vôli svojich nadriadených.

V súvislosti s problematikou vysokoškolského vzdelávania sa už dlhú dobu hovorí o zaostávaní slovenských univerzít za vyspelými krajinami sveta. Dôkazom sú rôzne rebríčky kvalít univerzít, v ktorých sa tie naše ako pravidlo umiestňujú na neveľmi lichotivých miestach. Príčiny tohto stavu nachádzame v oblasti organizačného, finančného, personálneho, štrukturálneho, riadiaceho a iného charakteru, z čoho vyplýva, že ide o celý komplex príčin, čo už samo o sebe vylučuje nesystémové, t.j. len parciálne zásahy, resp. kozmetické úpravy, ktoré v žiadnom prípade nemôžu byť zárukou zvýšenia kvality nášho vysokoškolského vzdelávania. Doteraz sme sa ako pravidlo stretávali skôr s prijímaním školských reforiem, do realizácie ktorých každá ponovembrová vládna garnitúra (a ani tá dnešná nie je výnimkou) vkladala veľké očakávania v zmysle zlepšenia stále sa zhoršujúceho stavu našich vzdelávacích zariadení, vrátane tých vysokoškolských. Výsledkom takýchto aktivít a krokov bolo to, že sa prijímali a naďalej prijímajú „reformy pre reformy“ a „zmeny zmien“, čo nevyhnutne vedie k permanentnej, nikdy nekončiacej improvizácií a následnému chaosu a nepredvídateľnosti v prostredí nášho školstva.

Ak ponecháme bokom problém nedostatočného finančného ohodnotenia práce učiteľov, o ktorom sa viac diskutuje, než uspokojivo rieši, tak ďalšia príčina, ktorou je samotná atmosféra vládnuca na mnohých univerzitných pracoviskách, počínajúc katedrami a končiac fakultami, je úplne v úzadí záujmu kompetentných miest a širokej odbornej verejnosti. Atmosféra, resp. prostredie, ktoré je často veľmi vzdialené požiadavkám na priateľskú, tvorivú spoluprácu a kolegiálnu súdržnosť. V mnohých prípadoch na tom majú svoj podiel viny vedúci pracovníci týchto útvarov, ktorí v nejednom prípade uprednostňujú svoje kariérne záujmy pred záujmami kolektívov a pracovísk, v čele ktorých stoja. S cieľom zachovať si svoje vedúce postavenie a upevniť si svoju funkčnú autoritu a svoje ego, mnohí z nich využívajú rôzne spôsoby a postupy, neraz hraničiace s porušovaním existujúcich právnych predpisov, ignorovaním všeobecne uznávaných morálnych hodnôt a pravidiel objektívneho hodnotenia a prístupu k svojim podriadeným kolegom. Mnohí z takýchto „riadiacich pracovníkov“, získaním svojho postu zabúdajú na skutočnosť, že do svojich funkcií boli zvolení len na určitú dobu a že pracoviská, v čele ktorých stoja nie sú ich súkromnými podnikmi a oni nie sú ich výhradnými majiteľmi. Inak povedané zabúdajú, že sú len súčasťou pracovného kolektívu, dočasne poverení jeho riadením. Nič viac a nič menej.

Autor tohto príspevku dlhú dobu pôsobil v postavení vysokoškolského pedagóga na viacerých univerzitných pracoviskách, čo znamená, že má bohaté skúsenosti s činnosťou a správaním riadiacich pracovníkov, ktorí (česť výnimkám) často krát porušovali kritéria a pravidlá objektívneho a spravodlivého prístupu k svojim podriadeným. Nezriedka sa takáto činnosť dostávala do otvoreného konfliktu s požiadavkami etického správania a v nejednom prípade aj s platnými legislatívnymi normami. Celkom prirodzene sa natíska otázka, kde hľadať príčiny takéhoto „bohorovného“ a „neúctivého“ a vo svojej podstate „papalášskeho“ správania vedúcich akademických funkcionárov k svojim spolupracovníkom a kolegom?  Na základe čoho sú presvedčení, že získaním funkcie získali aj právo beztrestne konať a svojvoľne vnucovať svojim kolegom svoje predstavy a svoje riešenia problémov a svoju „neomylnosť“ a „nadradenosť“ využívať na vynucovanie si poslušnosti zo strany svojich zamestnancov ? Odpovedať na tieto otázky, znamená poukázať na dve hlavné príčiny tohto stavu.

Tou prvou je znenie Zákona č. 131/2002 Z.z., t.j. Zákona o vysokých školách, ktorý určuje spôsob voľby akademických funkcionárov, konkrétne dekanov fakúlt a rektorov vysokoškolských zariadení. Títo sú na štvorročné obdobie volení nadpolovičnou väčšinou členov Akademických senátov fakúlt, resp. Akademických senátov vysokých škôl a univerzít, členovia ktorých sú v priamych voľbách volení členmi akademickej obce (študenti a pedagógovia, niekde aj nepedagogickí zamestnanci) príslušnej fakulty, resp. univerzity. Akademické senáty v tomto prípade vystupujú ako sprostredkovateľ medzi členmi akademickej obce a kandidátmi na funkciu dekana, resp. rektora, ktorí túto skutočnosť veľmi efektívne využívajú. Pretože Akademické senáty pozostávajú len z obmedzeného počtu zvolených členov týchto orgánov (v závislosti od veľkosti fakúlt a univerzít to môže byť približne 13 až 25 senátorov), nie je pre kandidátov na dané funkcie ťažké osloviť požadovaný počet členov Akademického senátu. Kandidáti nemusia obhajovať svoj program pred celou akademickou obcou, nemusia sa prezentovať ako tí najlepší kandidáti, stačí, ak niekomu z Akademického senátu sľúbia miesto vo vedení fakulty či univerzity, pomoc pri obhajobe vedeckých prác pred Vedeckou radou, podporu pri schvaľovaní grantov a menovaní do vedúcich funkcií a pracovných pozícií, ústretový prístup pri ovplyvňovaní  výsledkov prijímacieho konkurzného pokračovania a pod. Je preto potrebné a z pohľadu posilnenia demokratického charakteru fungovania vysokoškolských zariadení aj nevyhnutné zmeniť terajší právny stav a umožniť všetkým členom akademickej obce voliť si v priamych a tajných voľbách svojich najvyšších predstaviteľov. To je jediná cesta ako zamedziť rôznym kalkuláciám, prílišnému taktizovaniu a klientelizmu zo strany niektorých, menej morálnych kandidátov na najvyššie akademické funkcie.

Druhou príčinou je tá časť Zákona o vysokých školách, ktorá ustanovuje, že na miesto vysokoškolského učiteľa, ktorý nedisponuje titulom „docent“, alebo „profesor“ sa uzatvára pracovný pomer na základe jedného výberového konania najdlhšie na päť rokov. Avšak len na základe úspešného výberového konania na konkrétne miesto a na dobu určitú. S víťazom tohto konania, výber ktorého je v mnohých prípadoch už dopredu známy,  je následne uzatvorená pracovná zmluva na dobu určitú, ktorá v závislosti od rozhodnutia dekana fakulty môže predstavovať časový úsek od jedného mesiaca až do piatich rokov. Určenie dĺžky trvania pracovného pomeru je preto plne v kompetencii a blahovôli jedného človeka, čo znamená, že v prípade ak nemáte dobré vzťahy s dekanom fakulty, ak nemáte za sebou nejakú vplyvnú „tlačenku“ alebo ste v jeho očiach len dočasnou náhradou, resp. potrebnou akvizíciou na preklenutie dočasne nevyhovujúceho personálneho stavu, je viac ako pravdepodobné, že sa to adekvátnym spôsobom odrazí na dĺžke vášho zamestnaneckého vzťahu. Nezávisle na tom, na ako dlho je uzatvorený pracovný pomer platí, že po jeho uplynutí je vysokoškolský učiteľ v prípade svojho záujmu pokračovať vo výkone svojej profesie nútený opätovne podať žiadosť a absolvovať konkurz na svoje miesto. A opäť je to dekan fakulty, ktorý tento konkurz vypisuje a následne rozhoduje o jeho výsledku (komisia je viac-menej formálna a poplatná rozhodnutiu dekana) a určení dĺžky pracovného pomeru. V prípade, ak ste počas svojho predchádzajúceho pomeru prejavovali voči vedeniu kritické postoje, resp. o vaše miesto má záujem človek, ktorého protežuje niekto z vedenia môžete s istotou počítať, že na konkurze neuspejete. To robí z väčšiny vysokoškolských pedagógov rukojemníkov svojich predstavených. Takéto nedôstojné postavenie a existenčná závislosť ich núti potláčať v sebe kritické myslenie (nevyhnutne nastupuje autocenzúra), byť za každú cenu a v každej situácii lojálny k svojim nadriadeným, vyhýbať sa konfliktom s nimi a pod. Zákonite sa to odráža na celkovej situácii na pracoviskách, na ktorých prevláda atmosféra strachu, priemernosti, upodozrievania, potláčanej závisti (nenávisti), nespokojnosti, pretvárky, oslabovania kolegiálnej súdržnosti a pod. To všetko núti zamestnancov vystupovať v úlohe úslužných a poklonkujúcich vykonávateľov príkazov svojich predstavených. Z takéhoto stavu ako pravidlo neprofitujú tí schopní, ale naopak, tí, ktorí sú schopní všetkého.

Navyše, takýto systém uzatvárania pracovnoprávnych vzťahov má veľmi negatívne dopady na psychiku zamestnancov, ktorí žijú v neustálej neistote z budúcnosti, v permanentnom strachu o svoju pracovnú pozíciu a možnú straty zamestnania. A práve tento sociálny, presnejšie povedané existenčný strach a neistota sú častou príčinou toho, že z našich univerzít odchádza množstvo talentovaných mladých pedagógov, čo sa nevyhnutne podpisuje na kvalite nielen toho dnešného ale aj budúceho vzdelávacieho procesu. Uvedený systém má aj svoje nežiaduce ekonomické dopady zvlášť na mladých, začínajúcich vysokoškolských pedagógov, ktorí sú nútení riešiť svoje finančné a ekonomické problémy, vrátane svojej bytovej otázky cestou využívania bankových úverov. Ale v prípade, že sa takýto zamestnanec preukáže v bankovom ústave pracovnou zmluvou, platnosť ktorej sa končí o niekoľko mesiacov, je viac ako pravdepodobné, že banka ho vyhodnotí ako problémového klienta bez nároku na poskytnutie úveru. V prípade, že banka sa aj napriek tomu rozhodne poskytnúť požadovaný úver, resp. pôžičku, nad zamestnancom s dočasným pracovným zaradením stále visí „Damoklov meč“ v podobe možnej straty zamestnania a následného nesplácania úveru, čo je príčinou permanentnej neistoty a stresovej záťaže pre človeka s perspektívou  pracovného zaradenia len na dobu určitú.

Pravdou je, že dnes platný Zákon o vysokých školách dáva dekanom fakúlt do rúk právomoc, na základe ktorej môžu veľmi ľahko a v súlade so zákonom eliminovať nepohodlných kolegov a tých, ktorých vnímajú ako ohrozenie svojho postavenia a svojej autority. Odstrániť tieto nežiaduce a pre väčšinu vysokoškolských pedagógov aj ponižujúce a neprijateľné podmienky a zároveň eliminovať  možnosti zneužívania postavenia zo strany dekanov fakúlt je možné len novelizáciou príslušných ustanovení zákona, konkrétne § 3, nové znenie ktorého by prenášalo voľbu rektora z Akademického senátu univerzity na akademickú obec univerzity, resp. § 27, ods. 1, písmena b., nové znenie ktorého by voľbu dekana dávalo do kompetencie akademickej obce fakulty ako aj § 77, ods.2 tak, aby so všetkými vysokoškolskými pedagógmi po absolvovaní povinnej trojmesačnej skúšobnej doby bol automaticky uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice