Publikované 17.10. 2018 o 07:48 
Počet komentárov:
Predovšetkým je trvale aktuálny problém, či sú sankcie proti Rusku efektívne a či vôbec plnia svoj účel. A tu sa objaví otázka, aké sú vlastne ciele sankcií, veď ciele sú hlavné kritérium efektívnosti. Sankcie vždy majú nejaký dopad a efekt, ale len vo vzťahu k cieľom môžeme vedieť, či znamenajú viac úžitku ako škody. Keď sa kriticky pozrieme na deklarované ciele sankcií, ktorých história trvá už 4 a pol roka od pamätného referenda na Kryme, zistíme, že tieto ciele sa v čase aj významne menili. Kvôli poriadku pripomeniem, že sankcie nie sú úplne plošné na všetky obchodné vzťahy s Ruskom, ale sa od začiatku zameriavajú dvomi smermi. Jednak sú sektorové proti odvetviam vojenskej výroby a takým, ktoré pre vojenskú výrobu pripravujú medziprodukty alebo poskytujú služby, aj proti sektoru získavania surovín, najmä strategických, a jednak sú individuálne – zamerané na jednotlivé osoby „blízke vedeniu Ruska“, vlastníkov veľkých výrobných a ťažiarskych podnikov, alebo na kľúčové vedúce osobnosti. Predmetná podstata sankcií nie je obchodno-tovarová, ale hlavne finančná. Jednotlivcom sa na základe sankcií sťažuje prístup k finančným službám a podnikom v sektoroch sa sťažuje investičné a prevádzkové financovanie, okrem krátkodobého v horizonte asi 14 dní.
V krátkom údernom komentári od Paula Ivana, ktorý vyšiel v Centre európskej politiky 21. marca 2014, teda sotva týždeň po Krymskom referende, niekoľko dní po spustení prvých sankcií a dávno pred tým, ako sa Krym stal formálne súčasťou Ruskej federácie, sa konštatuje, že vytúženým maximálnym cieľom by bolo vrátenie do status quo ante, teda anulovanie Krymského referenda a zrušenie vtedajšej blokády ukrajinských silových zložiek, ktoré sa nachádzali na polostrove. Zároveň však analytik konštatuje, že tento cieľ je nerealistický, lebo sankcie budú mať nulový dopad na vedenie Ruska, nezmenia nič na kurze zahraničnej politiky Ruska a že sankciám chýbajú presne stanovené realistické ciele. Už v tomto dokumente sa konštatuje, že ekonomický dopad sankcií bude veľmi obtiažne merať a vyhodnotiť.
Mimochodom, všimnite si to načasovanie. Keď šlo o novičok, trvala medzinárodná koordinácia a zhoda na vyhostení ruských diplomatov asi mesiac. O tom, ako prebiehajú rozhodovacie procesy v orgánoch EÚ už vieme svoje. A tu, keď šlo zatiaľ len o „zasahovanie do vnútorných záležitostí Ukrajiny“ (veď ku skutočnej „anexii“ Krymu došlo až o niekoľko týždňov), tak sa USA s EÚ dohodli na sankciách v priebehu hodín. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že na strane západu sa počítalo s reakciou Ruska na udalosti Majdanu a už bola pripravená stratégia stupňovania napätia. V tejto súvislosti si spomínam na pamätný klub HN začiatkom decembra 2014, na ktorom Fico varoval, že hrozí kvôli Ukrajine veľký konflikt. O svojom zdroji informácií povedal len toľko, že je z Nemecka. K veľkému konfliktu našťastie (zatiaľ) nedošlo, no z logiky udalostí vyplýva, že na veľký konflikt sa dlhodobo pripravoval západ a sankcie proti Rusku, ako nástroj na vyostrovanie napätia, by prišli bez ohľadu na status Krymu. Každý polrok sa totiž znovu prijíma rozhodnutie o predĺžení sankcií.
Podľa legislatívy EÚ sa sankcie proti Rusku každých 6 mesiacov vyhodnocujú. Pri každom hlasovaní o predĺžení sa sankcie aj aspoň orientačne vyhodnocujú, vymenujú sa dôvody, kvôli ktorým sa zaviedli, a nové nepriateľské činy Ruska, kvôli ktorým sa sankcie nesmú zrušiť, často sa naopak, pritvrdia novými, lebo Rusi sústavne „stupňujú agresivitu“. Deklarované ciele týchto sankcií sa mierne menia každého pol roka a chronologicky ich tu vymenovať by možno bolo zaujímavé, ale únavné. Na ilustráciu tu budem citovať amerického republikánskeho senátora Lindsey Grahama z augusta 2018: „Našim cieľom je zmeniť status quo a preto zavedieme zdrvujúce sankcie a iné prostriedky proti Putinovskému Rusku, kým nezastaví a celkom neupustí od ovplyvňovania volebného procesu v USA, nezastaví kybernetické útoky na americkú infraštruktúru, nestiahne ruské sily z Ukrajiny a nezastaví pokusy o vytvorenie chaosu v Sýrii.“ Mám len ja z takto formulovaných cieľov pocit, že sankcie sú už vlastne permanentné?
Čo sa týka dopadu sankcií na ekonomiku Ruska, spoľahlivé údaje neexistujú. Naše západné inštitúcie nemajú žiadne možnosti zistiť si presné ekonomické čísla a ruská strana im pri tom, samozrejme, nepomôže. Samozrejme som napísal preto, že sankcie sú fakticky nepriateľským, až vojnovým nástrojom. Dávny vojenský génius Sun Tzu povedal: „Tvár sa, že si slabý, keď si silný a rob dojem silného, keď si slabý.“ Takže ani na ruskej strane nezverejnia čísla, ktoré by západu dovolili kvantitatívne vyhodnotiť dopad sankcií. Vo vládnej sektorovej správe o vývoji odvetvia minerálno -surovinových zdrojov Ruskej federácie, teda odvetvia priamo postihnutého sankciami, za roky 2016 a 2017, ktorá je veľmi podrobná na 372 stranách obsahu, nenájdeme jediné číslo, ktoré by vyjadrovalo dopad sankcií na jediný strategický podnik. Roztrúsene na viacerých miestach správa pri jednotlivých podnikoch konštatuje, že rozvoj podniku, hlavne investície a príprava nových projektov, boli sťažené kvôli sankciám, ale nie je pripojené žiadne konkrétne číslo.
Na strane západu však nie sú ojedinelé hlasy, že z politického aspektu sankcie prakticky zlyhali. Napríklad Andreas Beyer a Benno Zogg v zborníku Perspektívy politiky, ktorý vydáva ETH v Zürichu, v zošite z júla 2018 v článku Je čas zmierniť sankcie proti Rusku, napísali: „Ujma, ktorú Rusku spôsobili sankcie, nebola taká veľká, aby zvrátila politický kurz Ruska.“ Iba ako špekulatívna útecha znie argument, že sankcie pravdepodobne zabránili väčšej eskalácii konfliktu na Ukrajine. No aj u veľkého brata za oceánom čoraz častejšie zaznievajú triezve hlasy. V máji 2018 na portáli AmericanSecurityProject vyšiel článok Ako dosiahnuť, aby sankcie proti Rusku fungovali a tam zaznelo doslova: „Jednou z hlavných slabín sankcií USA proti Rusku, tých minulých aj súčasných, je absencia konkrétnych a dosiahnuteľných cieľov. Sankcie proti Rusku mali prinútiť Rusko, aby zmenilo svoje správanie a zabrániť jeho ďalšej agresii, ale tieto ciele sa zatiaľ nedosiahli.“ Americký časopis National Interest v článku zo 7. júna 2018 ide v kritike do vlastných ešte ďalej, keď píše, že sankcie v podstate len vyvolávajú dojem, že niečo robíme a slúžia ako nástroj na mobilizáciu spojencov. Za ich použitím však nie je žiadna premyslená stratégia a doslova: „Náš problém je stále rovnaký – chýba nám stratégia a Kremeľ to vie veľmi dobre.“
Svoju hlavnú úlohu teda sankcie zrejme optimálne neplnia, no pozrime sa teraz na určité nezamýšľané vedľajšie efekty, ktoré tieto sankcie vyvolali, a pre koho sú tieto vedľajšie dopady nepríjemné. Ako hlavný zdroj použijeme analýzu Nigela Gould-Daviesa (NGD), ktorú napísal v auguste 2018 na tému sankcií proti Rusku pre Fínsku národnú banku. Je pre nás o to cennejšia, že je nielen komplexná, ale vo svojej podstate je protiruská a sankcie obhajuje. Hoci v kocke konštatuje podobne ako odseky vyššie, že nedosiahli hlavný cieľ, ani Rusko citeľne neoslabili, tvrdí, že ich nemôžeme posudzovať oddelene od ostatných nástrojov politiky a diplomacie voči Rusku a že bez ich prispenia by situácia bola ešte horšia. Takže závery z tejto analýzy zrejme nikto nenapadne z proruského trollizmu, čo by hrozilo pri odkaze na alternatívu.
Analýza NGD si pozorne všíma aj možnosti obrany Ruska a ako tieto možnosti v praxi využíva. Jednou z nich je zvyšovanie nezávislosti ruskej ekonomiky od západnej infraštruktúry a smerovanie ekonomiky k vyššej sebestačnosti. Cituje viaceré ruské zdroje, ktoré doslova „ďakujú“ západným sankciám, lebo Rusko sa stáva menej zraniteľné pred svetovými ekonomickými otrasmi a zvyšuje sa napríklad aj jeho potravinová bezpečnosť. Druhou vecou je, že stratené ekonomické a finančné príležitosti sa Rusko snaží kompenzovať u iných partnerov, hlavne u svojho najväčšieho suseda – Číny. Zbližovanie Ruska a Číny je dlhodobý proces a prebieha už dlho, no NGD konštatuje, že popri existencii sankcií sa Rusko viac dostáva do roly toho, kto od Číny niečo potrebuje, čo zlepšuje vyjednávaciu pozíciu Číny a tá v zmluvách získava lepšie podmienky, ako by sa jej podarilo, keby sankcie neexistovali. Čínu táto situácia posilňuje, jednoznačne z nej profituje a dovolím si zapochybovať, či to USA môžu považovať za svoju výhru, keď oslabovaním Ruska posilňujú svojho, bez pochýb ešte nebezpečnejšieho rivala.
Jedna z najzaujímavejších poznámok z analýzy NGD priamo upozorňuje, že posledná vlna sankcií, najmä od 6. 4. 2018, stupňuje svoj tlak a rozsah dopadu na oligarchov, teda ide hlavne o sprísnenie a rozšírenie individuálnych sankcií. NGD píše, že „zdôvodnenie týchto nových individuálnych sankcií je nasledovné – kto profituje z tohto korupčného systému, už viac nebude chránený pred následkami krokov, ktorými jeho vláda destabilizuje svet.“ Ako na inom mieste napísal napríklad aj Andrej Kolesnikov z Moskovského Carnegie centra, ekonomický systém v Rusku je zvláštnou odrodou kvázi-štátneho kapitalizmu, v ktorom sú oligarchovia do veľkej miery prerastení so štátnou mocou. Napriek formálnym zápisom v obchodných registroch, je často veľmi nejasná hranica medzi manažmentom a vlastníctvom, najmä ak je podnik formálne považovaný za štátny. Mnohí oligarchovia majú veľmi blízko k štátnej moci a mnohí tieto väzby aj využívajú. NGD píše, že pre západné elity toto v minulosti nepredstavovalo problém. Boli ochotní tolerovať, akým netransparentným spôsobom sa oligarchovia dostali ku svojim majetkom, lebo podľa ich názoru nový status oligarchov prinúti vytvoriť si na ochranu svojho statusu funkčný právny rámec podľa západného vzoru.
Keď som si toto prečítal, okamžite som si spomenul na náš česko-slovenský spôsob privatizácie. Po plyšovom prevrate, isto si spomínate aj vy, sa u nás objavilo veľa ekonomických poradcov, ktorí nám mali pomôcť s transformáciou hospodárstva na trhový model. Dnes už vieme, že spoločný národný majetok prakticky rozkradlo niekoľko skupín ľudí, ktorí v danom momente mali blízko k politickým centrám. Po prečítaní analýzy NGD však prichádzam k poznaniu, že západné elity nádejných oligarchov posmeľovali a sľubovali si od toho, že transformácia vďaka tomu prebehne veľmi rýchlo.
V prípade Ruska však tento postup mal určité nečakané špecifiká. Ukázalo sa, že Rusko je príliš veľké a komplikované na to, aby bolo možné rýchlo vykonať transformáciu na trhovú ekonomiku západného štandardu. Ruskí oligarchovia to vo veľkej miere riešili „ofšórovaním“ svojho majetku – vývozom aktív na západ. NGD to hodnotí tak, že si chceli zobrať to najlepšie z oboch svetov. Mať možnosť oligarchicky bohatnúť v Rusku a nadobudnuté bohatstvo si nechať chrániť právnymi vymoženosťami západu. Pre Putina, podľa NGD, bola priorita stabilita vlády a tak chovanie oligarchov toleroval, dokonca sa naučil s ním existovať a využívať ho, ale mal podmienku, aby oligarchovia nezasahovali do štátnych záležitostí.
Nové a prísne sankcie proti ruským oligarchom, im veľmi obmedzili priestor na hru a na manévrovanie. Jednak sa nemôžu so západom dohodnúť tak, ako sa mohli s Putinom, a jednak sa im veľmi zmenšili možnosti v samotnom Rusku. NGD vymenúva, že popri možnosti emigrovať z Ruska nadobro, majú v podstate už len dve možnosti riešenia: 1. Môžu sa snažiť prehĺbiť svoje väzby s ruským štátom a hľadať u neho podporu. Mnohí to tak aj robia s poukázaním na to, že sú lojálni, vracajú kapitál späť do Ruska, nijako nevyprovokovali sankcie, ale musia im čeliť. Preto žiadajú štát o ochranu a pomoc. 2. Môžu sa pokúsiť viac ovplyvňovať politiku. To sa týka aj na strane Ruska, ale aj na strane západu. Medzi možnosťami sú tu okrem lobbyzmu aj priama podpora určitých politických síl, ktoré majú za cieľ zmenu režimu v Rusku. Obidve tieto možnosti však vo svojich dôsledkoch prehlbujú oligarchický systém a napriek západnej rétorike, ktorá je plná demokratických hodnôt, fakticky znižujú nádej, že Rusko bude mať v dohľadnom čase naozaj demokratický politický systém.
Projekciou na to, čo sa pri zmene politického systému stalo aj na Slovensku, ktoré ovládli oligarchovia, sa domnievam, že pre západ je akceptovateľný aj oligarchický systém, ktorý potláča demokratické slobody a vykorisťuje vlastné obyvateľstvo, ak je lojálny k západu a poslušne plní vytýčené ciele.
A toto je pre nás tá najhoršia správa z analýzy protiruských sankcií.
NavajaMM
Zdroje:
https://www.epc.eu/documents/uploads/pub_4285_eu_s_sanctions_against_russia.pdf
https://www.epc.eu/documents/uploads/pub_4285_eu_s_sanctions_against_russia.pdf
https://lup.lub.lu.se/luur/download?func=downloadFile&recordOId=8909691&fileOId=8909698
https://www.americansecurityproject.org/making-sanctions-against-russia-work/
https://www.the-american-interest.com/2018/06/07/the-case-for-russia-sanctions/
https://helda.helsinki.fi/bof/bitstream/handle/123456789/15832/bpb0818.pdf?sequence=1
https://carnegie.ru/commentary/76555
———————————————————————
Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)
Top za 7 dní
Najnovšie z HS
Najčítanejšie z HS
0.0°C
.JPG)
.jpg)
