Ekonomické podhubie základného nepodmieneného príjmu

Kedysi za socializmu boli peniaze kryté prácou, zlatom, aktívami a pasívami. To zaistilo aj fiškálnu rovnováhu, a aj akú-takú hodnotu fyzickej a duševnej práce (podľa sily ekonomiky). Socialistický štát hospodáril s tým, čo nadobudol a mal, a občania sa prikrývali adekvátnou perinou.
Právo mať a vlastniť bolo v socializme v oblasti ekonomiky definované ako celospoločenské vlastníctvo, v kapitalizme je vlastníctvo súkromné a individualizované.
Z pohľadu teórie ľudských práv a slobôd ide o konflikt ľavice s pravicou.
Pojem nezamestnanosť v socializme neexistoval, práca bola právom aj povinnosťou (socialistická ústava a ľudské práva a slobody) a s ním ani príspevky v nezamestnanosti (len sociálne dávky, ako materská, rodinné prídavky) plus socialistickým štátom dotované (hradené) lacné novomanželské pôžičky na byty pre mladé rodiny alebo na súkromnú výstavbu domov, alebo určené na bytové zariadenie (priama spotreba).
Nožnice medzi hodnotou socialistickej práce (mzdy) u nás za socializmu a na západe a kúpnou silou sa roztvárali, čo sme (ako socialistickí pracujúci) videli a odmietli sme socializmus. Dnes máme, čo sme chceli… máme?
Dnes nie sú peniaze kryté takmer ničím. Moje, vaše, súkromné peniaze, sú kryté prácou, zlatom, aktívami, pasívami (nehnuteľnosti) majetok.
Po ich vytlačení sa ich hodnota mení na hodnotu tovarov a služieb, alebo, ako sú nástrojom ich kvantitatívneho uvoľňovania (FED, ECB a ich dcérske banky), určeným, investovaným pre udržanie chodu ekonomiky (tá sa musí točiť). Tá sa „točí“  buď pomaly (oslabuje) alebo prirýchlo (prehrieva sa). Následok: inflácia, deflácia. Plus cyklické krízy (definoval ich Karol Marx v diele Kapitál).
Pretrvávajúci chudokrvný rast svetovej ekonomiky sa stáva pomaly normou, vtedy, keď príliš nepomáha už ani neštandardná expanzívna menová politika centrálnych bánk. To vedie k zamýšľaniu sa nad čoraz extrémnejšími formami jej uvoľnenia.
Poznámka: Komunikujeme v priestore nie slobodnej, ale voľnej trhovej ekonomiky (pozrite heslo slobodná ekonomika a voľná ekonomika).
Banky svoju ziskovosť obnovujú výdajom viac úverových peňazí, čím na úrokoch na vytvárajú svoj zisk a navyšujú vklastné imanie.
Dopyt po viac pôžičkách v eurozóne ale v súčasnosti klesá, aj v dôsledku už prehriatej zadĺženosti firiem a domácností, čo umelo znižuje cenu úverov.
Bankám požičiavajúcim do produktívnej ekonomiky bude ECB dokonca platiť za to, že si u nej požičajú…
Na scénu „rescue“ ekonomiky prichádza pojem „helikoptérové peniaze“ (Friedman): Sú emitované a určené priamo do rúk domácností a podnikov, obrazne povedané, formou zaslania šeku do schránky či na účet, rozhodené firmám aby vyrábali, a ľuďom, aby nakupovali (obchodný obrat a spôotreba). Ako nová „inovatívna“ forma udržania chodu ekonomiky.
Každé euro sa „vyperie“ a nadobudne hodnotu až jeho zmenou za tovar, službu alebo úrok (ostáva banke ako jej zisk a súčasť imania).
K námietke: „Ak by, hoc aj zatiaľ len experimentálne, dostávali ľudia „peniaze za nič“ pridávam: Dávky nezamestnaným a sociálne dávky (pridajme k nim násobne vyššie dávky utečencom…) majú prvotnú hodnotu nula (leda nákladovú cenu spracovaného kovu mincí a spracovaného, vytlačeného papiera bankoviek). Čím viac sa ich tlačí a emituje, tým sú lacnejšie. Ich cena sa mimo iných nástrojov, dorovnáva úrokmi.
Diskutuje sa o efekte a rizikách „helikoptérových peňazí“: Zlepšená finančná situácia domácností v dôsledku tohto stimulu by mohla položiť základ ešte hlbšiemu zadlženiu (ľudia, namiesto toho, aby ich minuli na spotrebu a nákup, si ich uložia ako sporenie „na horšie časy“ lebo cyklické krízy neo liberálneho kapitalizmu.
Okrem toho, voľná trhová ekonomika robí voľnou cenotvorbu aj hodnotu práce. Ceny a mzdy nie sú tabuľkové, ale úplne voľné, a často absurdné (rozdiely medzi fyzickou prácou bez a duševnou plus pridaná hodnota), a odlišné raz tam, a raz zasa inde (mzdy vo Volkswagene a mzdy lekárov a učiteľov u nás a v Nemecku): Sú dané pohyblivou silou ekonomík.
Základný nepodmienený príjem je čosi podobné. Jeho určením ale prekračuje naše tradičné intelektové limity. Stále máme za to, že peniaze možno získať len poctivou prácou. Budeme sa musieť posunúť ponad ne (vyššie) a ďalej, a začať myslieť mozgami monetárnych ekonómov. A prestať premýšľať aj podľa tradičných stereotypov, v reláciách práca rovná sa koláče. A povzniesť sa na závisť a „nespravodlivosť“ typu: Nepracujúci Róm si nezaslúži. Oprávnenou otázkou ale ostane: Prečo ale imigranti dostávajú násobne viac, než naši nezamestnaní?!
A kdesi tam, v  priestore kdesi medzi, sa nachádza aj problém a možnosti vyrovnaných rozpočtov štátnych ekonomík. Tie, samozrejme, závisia od spôsobu hospodárenia: Škrty vyvolávajú sociálne nepokoje, opak navyšuje štátny  dlh. Diskurz sa pýta sa na zmysel vyrovnaného-nevyrovnaného štátneho rozpočtu a rozpočtu eurozóny.
Hmm… nestačí dlh škrtnúť? Ak by som pokračoval, dostal by som sa, ani sám neviem, kam… 🙂
O tom je ale liberálny kapitalizmus, aj teória a prax jeho cyklických kríz. Kam až?
Teda, v prípade základného nepodmieneného príjmu ide-nejde o komunizmus?
Ak áno, otázka: V prostredí kapitalizmu? Môže sa stať komunistická Čína, s jej „ústredným kúrením“ riadenou ekonomikou, vskutku komunistickou Čínou?
Záver: Základný nepodmienený príjem nie je prvotne založený na sociálnom, ľudskom, altruistickom a filantropickom pozadí sociálnej empatie, ale na ekonomike. A tej, neo liberálnej, kapitalistickej, je človek ako ľudská bytosť (Róm-neRóm, zamestnaný, nezamestnaný, bohatý-chudobný) uplne efúcéká…
Ekonomické podhubie základného nepodmieneného príjmu spočíva v podpore priamej spotreby a ňou aj udržanie ekonomického rastu.
Otázkou ale je jeho zmysel a význam: Potrebuje spoločnosť a ľudia, ten už neprehľadný a často aj nepotrebný sortiment rôznych tovarov a služieb?
Iba taká blbosť, ale referenčná: Osobné zážitky a spomienky na chlieb a pečivo kedysi: Pekárenský biznis ponúka bezbrehý sortiment odborne zničenej (znehodnotenej) múky. Aj múka bývala iná… (nemyslím tým na múku vhodnú pre celiatikov alebo bezlepkovú múku…). Ale na konzistenciu, chuť a úžasnú vôňu „normálneho“, tradičného, chleba a pečiva. Mám problém vybrať si, kúpiť a skonzumovať to, čo sa dnes vydáva za chlieb a pečivo…
Potrebujeme stály, už šialený rast rastu, zmnožovanie zmnožovania tovarov, služieb a kapitálu? Odpoveďou môže byť aj druhá otázka: Chce z nás liberálny kapitalizmus urobiť bezduchých spotrebiteľov pre účel svojho zisku, ak nie, tak koho? Pre koho vlastne roztáča a udržiava v obrátkach ten priam pekelný kolotoč? A kam sa na ňom vezieme?
A, čo na to, pán Milton Friedman?
Osobný názor autora (futuristická prognóza): V bližšie neurčenej budúcnosti hrozí kolaps ekonomiky a západnej civilizácie jej ekonomickým zahltením a smrťou, pod sopečnou lavínou, prachom a popolom západných hovnôt a pseudo ľudských práv…
Iba ako ne-ekonóm nemám šajn, dokedy to tento kapitalizmus dokáže „ťahať“, a až kam, aby sa udržal, a či sa aspoň voľná zmení na slobodnú, neregulovanú trhovú ekonomiku (bez intervencie sociálnych demokratov alebo iných socialistov) a, či súčasný vývoj „nenahráva“ libertariánom, ako „vyššej“ forme liberalizmu a či, a kedy (?) sa napokon vrátime späť k človeku a ľuďom, ako ľudským bytostiam..?
Zatiaľ sa operuje vo filozoficko-ekonomickom diskurze: Hayek alebo Friedman? Nuž, aj o tom je liberálna demokracia. Má predovšetkým ekonomický aspekt.
Rád by som (za seba) v ňom uvidel záblesk toho reálne ľudského…


Blogy

Marek Brna

René Pavlík

Milan Šupa

Erik Majercak

Peter Lipták

Zdeno Drdol

Životný štýl

.
.

Armáda, konflikty, vojenská technika

.