Československý obrodný a reformný proces, invázia Veľkého Brata a jeho spojencov, 25. august v Moskve, osobné reflexie a spomienky…

Pár minút až do ich zatknutia na moskovskom Červenom námestí proti invázii väčšiny vojsk Varšavskej zmluvy do Československa protestovalo osem sovietskych občanov, a to Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg, vraj asi tak 17 minút až do príchodu a zrušeniu protestu a zatknutia skupiny políciou, dnes vo svete, málo u nás, známej ako Osem statočných…


Spoluobčanom, sovietskemu kremeľskému režimu a svetu „ôsmi statoční“ ukázali transparenty a mávali československou vlajkou:
„Strácame najlepších priateľov, Hanba okupantom, Ruky preč od Československa, Za vašu a našu slobodu, Slobodu Dubčekovi, Nech žije slobodné a nezávislé Československo!“.
Po obmedzení väčšiny vysielacích, tlačených, obrazových a zvukových médií, sme túto príhodu a to, čo sa deje u nás, sledovali viac-menej v utajení, s uchom na reproduktore rádia a za zatiahnutými závesmi, podobne ako v čase okupácie ČSR nacistami, za českého  protektorátu alebo Tisovho štátu, z rádií a vysielačov ako Hlas Ameriky, BBC, Slobodná Európa…
Dozvedeli sme sa aj, že boli medzi nimi akademici, umelci, matematik, robotník aj študentka. A ako boli potrestaní, kto kde internovaný a ako skončil, i to, že Natália Gorbanevská prišla na protest s dieťaťom, synom, v kočíku, a hneď po zatknutí sa jej vyšetrovateľ pýtal, prečo nemyslela na svoje deti…

„Povedala som mu: Práve na ne som myslela, aby sa za mňa nikdy nemuseli hanbiť.“
Gorbanevskú potrestali po dvoch rokoch tým, že ju poslali do psychiatrickej väzenskej nemocnice. Jej kolegovia skončili vo väzeniach aj v pracovných táboroch na Sibíri. Nepotrestali len študentku Tatianu Bajevovú. Ostatní ju presvedčili, aby vypovedala, že sa na námestí objavila len náhodou…
Prezident Kiska vyznamenal vzácnych ľudí, ktorí v auguste 1968 protestovali na námestí priamo v Moskve proti sovietskej invázii do Československa. https://www.aktuality.sk/clanok/264446/komentar-osem-statocnych
https://www.facebook.com/events/299848810213642/
Vývoj a premeny cenzúry v 60-tych rokoch až do súčasnosti
Cenzúra a atmosféra spoločnosti sa začala postupne uvoľňovať v roku 1963 po XII. zjazde KSČ (súvis s pôsobením Chruščova!). Aj dnes, naživo prežívam, vidím a počujem slávny výrok spisovateľa Jana Procházku:
“Cenzura přestala, přátelé, existovat. Hurá!“
Ako začiatok Pražskej jari sa uvádza 5. január 1967, bol to deň, keď prvého tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného vystriedal Alexander Dubček, a na Novotného miesto prezidenta neskôr nastúpil armádny generál Ludvík Svoboda.
K oficiálnemu zrušeniu cenzúry došlo až 26. júna 1968, zákonom Národného zhromaždenia, ktorý označil cenzúru za neprípustnú (ale od roku 1964 bol na čele Sojuza Brežnev!). Čo sa dialo predtým, medzitým a potom, je tu: https://www.louc.cz/08/1960520.html
Bolo to vyvrcholenie demokratizačných snáh Pražskej jari, ale zmena bola len dočasná. Za neskoršiu normalizáciu nahradilo cenzúru ešte niečo horšie, a to dôsledné vedenie všetkých médií k preventívnej autocenzúre.
O znovu zavedení cenzúry rozhodla československá vláda len 9 dní po začiatku okupácie. Bol to federálny Úrad pre tlač a informácie.
„Slobodu tlače uznávame. Ale sloboda tlače ako každá sloboda má svoje hranice a v danom prípade sú to hranice základných koncepcií straníckeho a štátneho vedenia,“ povedal Gustav Husák v apríli 1969 len pár dní pred tým, než vystriedal Alexandra Dubčeka vo vedení KSČ (robte si čo chcete, ak to dovolia rozmery klietky, ktorú vám ukovala strana).
Slovenský úrad pre tlač a informácie kontroloval každý výtlačok novín a správy posielal „ústrednému kúreniu“. Každý, kto chcel robiť cenzora, musel byť patrične kádrovo vybavený. Boli to preverení z preverených…
Dnes máme rado by obdobu SÚTI, čo znamená www.konspiratori.sk alebo www.omediach.com ktoré poskytujú zatiaľ „len“ info výstupy „akože“ o produktoch takzvanej mediálnej „alternatívy“, takzvaných „konšpiračných“ médiách, falošných správach (fake news) a informačných lžiach (hoax) prípadne výslovné bullshits (hlúposti, trebárs liečebné metódy) ibaže zatiaľ ich nikam neposielajú a nespracúvajú správy pre „ústredné kúrenie“ ktoré zatiaľ oficiálne neexistuje a priamo nekoná…
Nadprácu na politickú objednávku robí NAKA pod rúškom boja proti extrémizmu a antisemitizmu…
Títo “cenzori” sa združujú na mimovládnej platforme „preverených“ pro západne a pro liberálne orientovaných novinárov a aktivistov, akože „svojej pravdy slobodo milovných demokratov“.
Na rušenie „alternatívy“ a jej zákaz ešte oprávnenia od Európskej komisie a zo zákona nemajú, v januári 2017, ale v Česku vzniklo oficiálne Centrum proti terorismu a hybridním hrozbám, zriadené českým ministerstvom vnútra. Čosi podobné sa formuje aj na Slovensku. Svoj vplyv sa ako „pro režimové“ mimovládky (“neziskovky”) snažia uplatňovať vo verejnom mediálnom priestore.
Už aj americký prezident sa práve vyjadril, že je veľmi nebezpečné, ak sa začína regulovať obsah na sociálnych sieťach a podobných verejných patformách…
…čo mu ale nebráni tiež slobodne nazývať médiá jeho nepriateľmi, čo poznáme v Česku aj na Slovensku…
Postoj post sovietskeho Ruska a Ruskej federácie k okupácii Československa
Rusi sa nám za Ruskú federáciu inváziu ospravedlnili naveľa až v roku 2006, a to počas návštevy ruského prezidenta Vladimira Putina v Česku, keď Putin vyjadril ľútosť a morálnu zodpovednosť za okupáciu Československa v roku 1968. Tvrdil, že so Sovietskym zväzom nemá súčasné Rusko nič spoločné:
„S absolútnou úprimnosťou vám musím povedať, že po rozpade ZSSR ako RF nenesieme právnu zodpovednosť. Ale morálna zodpovednosť tu je,“ vyhlásil.
Áno, je to tak, Ruská federácia nerovná sa ZSSR, ale…
Putin je dieťaťom sovietskeho kremeľského režimu ako agent, funkcionár KGB, súčasná ruská tajná služba je jej nástupníckou organizáciou, ktorá prebrala metódy a poznatky KGB a buduje bezpečnosť Ruska viac menej podobne, len v nových geopolitických pomeroch, ale s porovnateľnými a podobnými nástrojmi, prostriedkami a metódami, prispôsobujúcimi sa novým pomerom, oklnostiam, situáciám, a zdokonaľovanými…
Vladimír Vladimírovič Putin, akýsi novoruský cár, sám odborník, osobne vydáva službe pokyny a úlohy…
Poznámka: RF nie je cárske Rusko, je zaň len v týchto konotáciách označované, Rusko je ale relatívne demokratické zriadenie na svoj obraz, s formou prezidentského systému, aký dnes v Turecku buduje jeho prezident Erdogan. Zaujímavé, že výhrady voči stavu ľudských práv sú adresované skôr smerom k Rusku, nie Turecku; aj v tom vidno faloš nenávistnej rusofóbie a protiruskej paranoje…
Ak sme ako členský štát EÚ, v údajnom ohrození Ruskom, hoc nie vojensky, ale skôr propagandisticky, nástrojmi informačnej a hybridnej vojny, to ohrozenie je recipročne porovnateľné s proti ruskou propagandou…
Ide o reakcie a proti reakcie, reciprocitu ale aj kontra produktivitu, ktorá už prestáva mať logiku studenej vojny, a je úplne „na bíle dni“ že Rusko sa dnes bráni neo imperialistickej agresii Západu, mnoho krát ním podvedené a oklamané…
Už Alexander Dubček chcel nie ideologické a vojenské súperenie Západu s Východom, ale vzájomnú partnerskú spoluprácu prinajmenej v rámci spoločného európskeho domu…
…aj v tom tkvela jeho idea socializmu s ľudskou tvárou…
A vieme, že z agenta KGB a komunálneho politika Putina, sa stal úžasný ruský prezident, ktorý predtým dôverne poznal aj pomery v nemeckom Berlíne, kde v jeho východnej časti, pod správou Kremľa, slúžil ako agent KGB, a v tomto, už so západným Berlínom a ostatným Nemeckom zjednotenom meste, si pred pár dňami príjemne „posedel“ v dôvernom rozhovore s nemeckou kancelárkou Merkelovou…
Teda, aj úprimnosť Putinovho „úprimného“ vyhlásenia pri tiež úprimnom stretnutí s českým prezidentom Zemanom, je vec jeho, Putinovej, vnútornej, KGB a ideológiou ZSSR poznačenej mentálnej a intelektovej (vzdelanostnej) výbavy ruského prezidenta, ktorá určuje jeho geopolitické myslenie a predznamenáva aj jeho politické kroky a skutky…
Stav dnešného vedomia a povedomia o invázii občanov Ruska a mládeže
Treba konštatovať, že bežní Rusi o dôvodoch invázie vedeli veľmi málo už v danom čase a s odstupom a výmenou generácií vedia stále menej…
Presne tak, ako súčasná mládež v Rusku i u nás; podľa výsledkov prieskumu, asi tretina mladých dnes nemá šajn o tom, čo sa dialo a o čo šlo v Československu v roku 1967-8…
Dokonca mnohí nemajú jasno v náplni, zmysle a cieľoch novembrovej “nežnej” 1989. Dnešná, najmä post novembrová mládež nežila a neprežívala 50-te ani 60-te či 70-te alebo 80-te roky, peripetie a premeny socializmu, od jeho post leninského, post leninského, stalinského a post stalinského, osobitne chruščovovského a post chruščovovského „reformného“ brežnevovského a Gorbačovského obdobia, a tu sa na pár odsekov zastavím:
Jozef Visarionovič Stalin umrel v marci 1953. V duchu jeho paranoje sa represia a čistky v strane a spoločnosti začali aj v Československu, až po februárovom „komunistickom“ puči v roku 1948.
Poznámka: Komunizmus v Rusku, ZSSR ani v ČSR nikdy neexistoval, bola to len idea, fikcia a utópia! November 1989 našiel ČSSR v štádiu reálneho socializmu.
Život Stalina bol sprevádzaný kultom osobnosti Stalina, jeho zbožšťovaním ako Hitlera, nie v hnedom, ale v červenom, a láska k Stalinovi, ako k „Stalinisimovi“ ostáva a doznieva v mysliach žijúcich pamätníkov dodnes…
…dnes, najmä mladí, majú svojho Putina.
A ruskí nacionalisti sú alebo za Žirinovským, alebo Stalinom.
Sergej Chruščov, nástupca Stalina, pôsobil ako prvý tajomník ÚVKSSZ v rokoch 1953-58, a do roku 1964, než bol „svojimi“ odstavený a nahradený Brežnevom, ako predseda vlády ZSSR. Na XX. zjazde sovietskej strany v roku 1956 (!) predniesol prejav O kulte Stalinovej osobnosti a jeho dôsledkoch, v ktorom odhalil a kritizoval Stalinove zločiny: Jeho prejav bol taký nečakaný, prevratný a šokujúci už odvahou, že vtedy nebol publikovaný. Dal tiež prepustiť milióny väzňov z gulagu, sovietskej sústavy koncentračných táborov, ktoré boli ako supresívne represívne a ostrakizačné zariadenia vzorom aj pre nacistické koncentráky. Mnohí členovia strany Nikitu Sergejeviča Chruščova kvôli tomu odsúdili ako zradcu. Československí starí a mladí, budúci reformní komunisti, to všetko „sledovali“…
Chruščov sa so Západom „nemaznal“ a nechal sa počuť aj v pléne OSN 12. októbra 1960, trieskal si pritom do rytmu svojej reči vlastnou topánkou o rečnícky pult, za jeho éry vznikla aj odznela karibská kríza, vyrástol Berlínsky múr, začalo sa masívne zbrojenie, súťaž v dobývaní vesmíru…

https://www.neaktuality.cz/zahranici/chruscov-neudrzel-emoce-na-uzde-a-busil-botou-do-stolu/
Američania začali do sveta vyvážať svoje ľudské práva, a obsadzovať svoje sféry vplyvu… (trebárs najmä Vietnam, kde boli potupne porazení a utiekli z krajiny).
…
V druhej polovici 50-tych rokov už možno pozorovať správanie sa budúcich „reformných“ komunistov“ 60-tych rokov, v ich otvorenom odmietaní stalinského režimu a stalinistického  systému…
Obdobie postupného „odmäku“ u nás nastalo približne na prelome polovice 60-tych rokov, a reformní komunisti sa čoraz viac dostávali k slovu a bližšie k jadru KSČ a KSS, k obrodnému procesu v strane a hnutiu Pražskej jari.
Ale v tom čase už bol na čele politbyra Leonid Iljič Brežnev (!) ktorý začal veľmi dôsledne a intenzívne „upratovať“ po Chruščovovi. V ZSSR nastúpila „normalizácia“ a doba temna. To všetko sa odrazilo aj na postoji Brežneva k reformnému obrodnému procesu v Československu, ktorý bol zastavený a zvrátený inváziou “bratských” armád a následnou normalizáciou v opore o “Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ” ako politického dokumentu, prijatého KSČ 10. decembra 1970, ktorý ľuďom vzal všetko, čo im priniesla Pražská jar a priniesol všetko, čo sa dialo po ňom…
Do toho času, pri spätnom obzretí sa, zatiaľ čo sme tu snívali o demokratizácii socializmu, otvorenejších slobodách, voľnosti cezhraničného pohybu bez protekčných víz „po zásluhe“, rozumejte, za poslušnosť strane a vláde a lojalitu s režimom, spisovali, čítali a roznášali Dvetisíc slov (pôvodne ich Ludvík Vaculík, český prozaik, fejtónista, publicista, autor manifestu, ich zamýšľal „len tisíc“ no akosi mu to „nevyšlo“ lebo výčitiek, požiadaviek v jeho hlave a na papieri, bolo toľko, že sa mu do tisícky nevmestili…)

https://www.totalita.cz/txt/txt_2000slovt.php
V rovnakom čase ZSSR viedlo tvrdé brežnevovské politbyro a pozorne, s rastúcim znepokojením, sledovalo, čo sa deje v Československu…
…a dostalo pozvánku so žiadosťou a prosbou o internacionálnu bratskú pomoc, v zmysle princípov Varšavského paktu, podobných ako Čl. 5 NATO, ibaže v danom prípade proti oportunistom a revizionistom v českej a slovenskej komunistickej strane…
Po roku a v brežnevovskom duchu po ňom, stranu a krajinu s jej satelitmi, ktoré pred nacizmom oslobodili v roku 1945, prevzali postupne kamenní starci „Rady najstarších“ komunistov, Andropov a Černenko, než po nich prišiel Gorbačov…
…povinne sme v práci presedeli pri televíznych prenosoch z pohrebov všetkých troch chladných cencúľov domácej a zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu, a smútili, a držali orwellovské hodinky hnevu proti militantnému Západu…

Ten sympatický a príjemný pán a úžasný politik, porovnateľný s Helmutom Kohlom, boli priateľmi, ktorého myslenie a politiky sme všetci s nádejou uvítali aj u nás, mal významný vplyv a podiel na zmiernení a zmäkčení a obrate straníckej politiky a represie v živote strany a spoločnosti v ZSSR, čo pre naše „ústredné kúrenie“ znamenalo signál k istým ústupkom na prelome druhej polovice 80-rokov, ale nie ústupkov k otvoreniu a uvoľneniu politickej súťaže (strana a vláda zotrvávali na svojej pozícii jedinej vedúcej spoločenskej a politickej sily).
Nikita Sergejevič Chruščov, ako nástupca Stalina, priniesol v roku 1962 verejné odhalenie a odsúdenie zločinov a kultu Stalina, po roku 1964, a jeho odstavením fundamentalistickou časťou KSSZ nastúpil Brežnevov a zamrznutý andropovovsko-černenkovský „kult strany a brežnevovskej doktríny“ vyvrcholil smrťou poslednej voskovej figuríny ZSSR Černenka, ktorého v roku 1985 vymenil Michal Sergejevič Gorbačov, po boku s manželkou, úžasne dobre vzdelanou historičkou a pro západne orientovanou a reprezentatívnou prvou dámou, iniciátor procesu „glasnosti“ (perestrojka) a spolu iniciátor stretnutia v islandskom Reykjaviku (obmedzenie rakiet stredného doletu) a v roku 1988 aj ako spúšťač opustenia „Brežnevovej doktríny“ a partner USA vo veciach uvoľňovania napätých vzťahov a studenej vojny Západu a Východu, pevných diktátorských väzieb na sovietske satelity, a procesov vzájomného odzbrojovania, ktoré v dobrej viere vyvrcholili rozpustením Varšavskej zmluvy v roku 1991, a ktoré súviselo a bolo dôsledkom aj rozpadu ZSSR, zjednotením Nemecka 1.10.1991, vystúpením NDR z VZ a jej splynutiu s NATO ale nie paralelne aj rozpustenia NATO (!) pretože údajná ústna dohoda nebola spísaná a ratifikovaná obomi stranami, NATO ostalo aj po rozpade ZSSR, dnes šialene zbrojí, rozširuje svoj vplyv a členstvo, a nebezpečne aj riskantne provokatívne „dýcha“ na západné hranice Ruskej federácie…
Jedinou „vojenskou operáciou“ Varšavskej zmluvy bez účasti Rumunska bola invázia väčšiny zmluvných vojsk v roku 1968 do Československa…
Gorbačova vystriedal „opilec“ a šašo podobný Chruščovovi, Boris Jeľcin. ZSSR aj s ním, po vystriedaní Jeľcina Putinom, oficiálne aj s Varšavskou zmluvou zaniklo v decembri 1991.
…
Dvadsať štyri rokov predtým ale v Československu prišla Charta 77, ktorá vyvolala proti reakciu československého režimu stupňujúcou sa prácou štátnej bezpečnosti, začalo sa jej posilňovanie príjmom ďalších príslušníkov, Bratislava nahlas bola slovenská ochranárska iniciatíva o stave životného prostredia na Slovenku, ktorá vyvrcholila v októbri 1987 vydaním rovnomennej publikácie, v marci 1988 bola brutálne potlačená Sviečková manifestácia, vyhlásenie Několik vět v roku 1989 a študentská pietna spomienka na Jana Palacha a po jej potlačení udalosti na Národní tříde v Prahe…
Charta 77 (text):
https://www.nitrafest.sk/_sub/nitra89/img/pdf/charta_77.pdf
Znenie Několik vět (dokument bol vypracovaný signatármi Charty 77 na jar 1989 a zverejnený bol 29. júna):
https://cs.wikipedia.org/wiki/N%C4%9Bkolik_v%C4%9Bt#Cel%C3%A9_zn%C4%9Bn%C3%AD
Charta sa ma „nedotkla“. Nepopisoval som ju, ale ani Antichartu. K dokumentu Několik vět nás zvolali v práci, mali sme proti nej podpísať odmietavú petíciu a to bez toho, aby nám ju vopred prečítali. Spoliehali sa na našu “uvedomelosť”. Na moju výzvu: „Prečítajte nám, nevieme o čo ide a čo vlastne máme podpísať“ nám vyhovené nebolo. Už ani neviem, kto petíciu podpísal, ja nie…
To nás ale už „nestihli“ lebo leto prešlo ako rýchlik a prišla jeseň… to už mali iné starosti…
Lokálny stranícky výbor si po zrušení vedúcej úlohy strany na verejnej straníckej schôdzi v jedálni nášho spoločného zamestnávateľa sťažoval, vraj “čo si teraz počnú a kam sa podejú”… (pomohol som im: “No, budete sa musieť zbaliť a premiestniť inam, medzi nami a tu už nemáte čo hľadať a robiť…”. 🙂
…
Tým, čo čítajú môj, a zrejme všetci a všetky máte aj svoje príbehy spoločnej túžby po českej a slovenskej slobode a demokracii, ktorý sa po ukradnutej „nežnej“ a zjavne nezvládnutého Veľkého novembra, ako sa neskôr ukázalo a javí, ten sa postupne mení na nový príbeh o strate slobôd a demokracie, na takzvanú post demokratickú spoločnosť…
Pribúda nás ako živých pamätníkov, generačných potomkov, narodených tesne pred nezvládnutou “nežnou“ alebo po „Veľkej novembrovej“ ukradnutej revolúcii,  takže už viac a ďalej, nemusím…
Čo sa deje dnes, ktorí to sledujete, viete. Že za slobodu a demokraciu treba stále bojovať platilo a platí a bude platiť večne. Nenechajme si ju vziať. Chcú nám ich vziať, a uchopiť moc do svojich rúk…
V parlamentných aj prezidentských voľbách. Tí, ktorí sa na slobodných demokratov len hrajú, a tvrdia súčasným, večne živým orwellovským jazykom, že však oni sú liberáli…
Ak vám ktokoľvek, že on je predsa liberál, a ide mu vždy a vo všetkom len a jedine o vaše dobro, a preto by chcel zostavovať vládu alebo byť prezidentom všetkých ľudí, teda aj vaším, spozornejte.
…
Článok som písal z 21. na 22. augusta, v deň a po dni 50. výročia tej strašnej invázie. A jedným uchom som z telky počúval tie falošné, zväčša politické kecy.
To, čo dnes vyvádza Západ, väčšina aj našich politikov a prezidentských kandidátov, ma ako žijúceho pamätníka, vedie k opačnému oportunizmu a revizionizmu a nostalgii za „Zlatými šesťdesiatymi…“
Rád by som, ako uviedol aj pán herec a iniciátor detskej akademickej letnej univerzity Juraj Kukura, akoby mi z hlavy, duše a srdca, chcel, kapitalizmus s ľudskou tvárou…
Koledujem si o osobnú „bratskú pomoc“.
Túto správu radšej nečítajte, nešírte, lebo si tým budete koledovať o niečo podobné spolu so mnou v spolupáchateľstve…
A príde „Poučenie z krízového vývoja“ a normalizácia.
Pekne pozdravujem. 🙂
Juraj Režo alias notorickyobcan

Poznámky
Dôvod, prečo sa od verejných „osláv“ resp. pietnej spomienky na okupáciu dištancoval a mlčal český prezident Zeman, a oznámil to cez svojho hovorcu, plne chápem a ani za seba nemám v duchu povinných trendov čo povedať, je, že už sa k veci nespočetne krát vyjadril a nepotrebuje sa zapojiť do tej falošnej maškarády a navyše, má svoj osobný príbeh…
Jeho hovorca Jiří Ovčáček to vysvetlil nasledovne:
„Svoj odvážny prejav už pán prezident predniesol. Keď počas začínajúcej normalizácie vyhlásil, že nesúhlasí s okupáciou. Za tento postoj bol vyhodený z práce, z Vysokej školy ekonomickej.”
Údel ho nezlomil, a na verejnosti, námestiach, počnúc 17. novembrom 1989 a tribúnach bol Zeman spolu so slobodným disentom aktívny slovom medzi prvými a hovoril…
Prezident Miloš Zeman sa narodil v roku 1944.
Vo veci 50. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa český prezident Zeman stiahol…
Slovenský prezident ho „suploval“ večer o 19,50 hod. naživo pre STV aj ČT…
Kde bol, čo robil slovenský prezident Adrej Kiska (ročník 1963) v roku 1989? V roku 1983 si podal prihlášku do KSS, odsúhlasil vstup vojsk na „naše“ územie v auguste 1968, stal sa podnikovým predsedom Socialistického zväzu mládeže (SZM)…
V auguste 1968 som mal svojich úžasných sveet sixteen (sladkých 16…) a v rodnom meste na lavičke som ako čerstvý gymnazista našim “spojencom a záchrancom” spieval protest songy…
…a okolo nás šla moja ruštinárka ruského pôvodu: Do nástupu normalizácie sa na ten incident v zborovni a u riaditeľa zabudlo, dáko to prešlo aj mojim rodičom, zmaturoval som v 70-tom a riadne dokončil svoje ďalšie vzdelávanie. Vtedy už “znormalizovaný” a organizovaný len v úplne povinných “odboroch”…
Na štrnganie kľúčmi a vytváranie koridorov som nemal čas. Ak kto vie, o čom je reč, nekachličkoval som kúpeľňu (ako Paška) a že sa niečo nekalé deje, som si všimol (na rozdiel od Fica…).
Na aktívnu účasť v novembrových protestoch som nemal čas; “riešil” som väzenské vzbury a “demokratizačné” procesy v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a “upratoval” tam po Verejnosti proti násiliu, Fedorovi Gálovi a jeho komplicoch a darebákoch, domov spať som chodil raz za týždeň, o Havlovej “veľkej” amnestii sa ani nezmieňujúc, mám na ňu tiež osobné, služobné spomienky…
Prvého januára 1990, na štvrtý deň po zvolení za prezidenta, vyhlásil Václav Havel amnestiu, ktorá sa vzťahovala na takmer 80 percent odsúdených. Väznice a ústavy na výkon trestu v Československu vtedy opustilo 20–tisíc delikventov, zhruba 8–tisíc zo Slovenska.
…
Natalia Gorbanevská (členka skupiny Osem statočných zomrela v roku 2013 vo veku 77 rokov):
https://www.ceskatelevize.cz/porady/10441294653-hyde-park-civilizace/213411058091102/
Úžasná kantilénová speváčka, americká pesničkárka, ktorej ako hosťke Bratislavskej Lýry v roku 1989 vypli mikrofón a elektrinu):
https://www.youtube.com/watch?v=FTfAZaxEu_c

…