Vreckový návod na revolúciu, alebo cesta k zmene spoločensko-ekonomického systému na Slovensku 6.

Operačný systém (intermezzo)

Občianska spoločnosť – OS – operačný systém štátu.

Spoločnosť nemôže viesť hocikto. Schopnosť vládnuť musí byť podporená morálnymi kvalitami jedinca. V spoločnosti sa vyskytuje len niekoľko percent tých, ktorí majú pre to predpoklady. Väčšina členov spoločnosti musí byť vedená. Zdravá spoločnosť si je vedomá tejto skutočnosti, preto už od mladi vytipováva vhodných kandidátov zo svojich radov, vychováva ich a pripravuje na svoje budúce úlohy.

V čele štátu by mali stáť filozofi – myslitelia a technici. Myslitelia by mali na základe požiadaviek spoločnosti predkladať vízie rozvoja a technici by ich mali realizovať. Technici poznajú riadiace systémy a majú záujem na tom, aby zariadenie fungovalo. V našom prípade zriadenie. Občianska spoločnosť by mala dozerať na prevádzku. Do čela štátu by sme si nemali vyberať právnikov, pretože tí rozmýšľajú nad tým, ako systém o… no, … obísť, oklamať, okabátiť.

Keď je spoločnosť zdravá, prebiehajú v nej zdravé procesy. Keď je chorá, prebiehajú procesy … nie, mýlite sa … prebiehajú procesy ozdravné. Spoločnosť je živý organizmus. Má svoje vlastnosti. Okrem iných aj kolektívne vedomie. Vedomie pomáha spoločnosti prežiť a vyznačuje sa inštinktom, intuíciou a riadením (reguláciou). V súčasnosti je proces riadenia zablokovaný. Čo sa deje? Pre spoločnosť je vedomie nesmierne dôležité. Zdravý kolektív sa nemýli. Nemôže zlyhať. Zlyhať môže jednotlivec, množstvo jedincov, avšak spoločnosť vie tieto zlyhania uregulovať. V zdravej spoločnosti prebiehajú regulačné procesy kontinuálne. Dnes, keď je riadenie blokované, regulácia nepracuje, spoločnosť chorľavie a nemôže sa spustiť ozdravný proces. Napätie v organizme stúpa a existujú dve cesty ďalšieho vývoja. Nasleduje rozklad (v najhoršom prípade zánik) spoločnosti, alebo nahromadené napätie prepukne v revolúciu. Keď sú samoregulačné procesy zastavené, zlyhanie jedincov na čele štátu môže byť pre spoločnosť fatálne. Ak chceme prežiť, musíme obnoviť procesy riadenia.

Volebný systém a referendum

Na elimináciu zhubného vplyvu politických strán na chod štátu slúžia v demokracii dva nástroje. Oba by mali mať rovnakú váhu a preto si zaslúžia rovnocenné podmienky pre ich spravovanie. Sú nimi voľby a referendum. Oba nástroje však boli poohýbané ideologickými motívmi politických strán.

Zákon o voľbách do NR SR bol výrazne pokrivený v dobách mečiarizmu a dodnes nebola vôľa zjednať nápravu. V poslednej dobe sú viditeľné snahy o zmenu zákona o voľbách, trpiaceho vážnymi nedostatkami ( napr. jeden volebný obvod, sťažená až znemožnená možnosť volieb občanom pracujúcim, prípadne žijúcim v zahraničí). Objavili sa aj úvahy o zmene počtu poslancov NR SR, ide však o zjavné nepochopenie problému, pretože ani súčasný, ani uvažovaný počet poslancov nevychádza z logickej potreby riadenia. Rôzny prístup k rôznym druhom volieb taktiež nedáva zmysel a je len ideologickým prostriedkom určeným k eliminácii súperov. A hoci v minulosti prebehli drobné, povedzme kamuflážne úpravy zákonov, podstatu problému žiadny nerieši. Aj dnes je snaha o presadenie jednokolovej voľby županov vo voľbách do VÚC z čisto ideologických príčin. Toto sú len problémy menej podstatné, povedzme technické, alebo kozmetické. Zásadný problém je systémový.

Podstata systémového problému tkvie v pretrhnutí kruhového usporiadania (riadenia) spoločnosti. Vysvetlím. Kruhové usporiadanie je také, v ktorom existuje vzťah medzi voleným predstaviteľom a voličom. Mandát, ktorý volič vkladá do rúk svojho zástupcu, sa musí vracať naplnený späť k občanovi. Volený zástupca je povinný presadzovať záujmy občana a jeho požiadavky predkladať lineárne vyššie a vyššie. Tieto požiadavky, avšak už naplnené, sa musia vracať späť. Kruh sa uzatvára. Verejnosť musí cítiť svoj reálny vplyv na riadenie spoločnosti. Tento kruh je len pomyselný a môže sa uzatvárať aj po línii hore – dole, avšak je potrebné roztiahnuť ho do šírky a ubrať maximum z jeho „výšky“. Predpokladom k úspešnému uzatvorenie kruhu je dôvera medzi občanom a jeho poslancom. Táto dôvera musí byť založená na osobnom kontakte – občan musí svojho voleného zástupcu poznať, musí ho stretávať na ulici, diskutovať s ním. Poslanec zase musí poznať svojho zástupcu postaveného hierarchicky vyššie. Osobný kontakt je dôležitý, pretože nemôžeme všetkých kandidátov o poslanecké posty poslať k psychológovi, ktorý by skúmal ich inteligenčné a morálne predpoklady pre výkon služby. Funkciu psychológa – prirodzenej selekcie majú plniť občania. Dnes je tento priamy kontakt zachovaný len v prípade komunálnych volieb. V ostatných prípadoch je prerušený a občan netuší koho volí do VÚC, netuší to ani pri voľbách do parlamentu, ani pri voľbe prezidenta. Preto voľby mnohokrát pripomínajú ťahanie zajacov z klobúka a občan je pravidelne nemilo prekvapený. Nikdy netuší či bude zajac biely, alebo čierny. A hoci dnes máme volieb ajajáj, politici ich propagandisticky používajú len ako argument demokracie: „Máme priamu voľbu,  môžete teda voliť toho, koho chcete.“ Nie je to tak. Pravda je taká, že môžeme voliť toho, koho nám strany predložia. Často sa občan rozhoduje medzi menším a väčším zlom. Ako sa občan zvyčajne utvrdí neskôr, zlo zostáva  vždy len zlom.

Politické strany sú zbytočným medzičlánkom medzi občanom a štátom a dnes nie sú schopné predložiť dôkazy opodstatnenosti svojej existencie. Kvôli ich zhubnému vplyvu na spoločnosť je potrebné ich vylúčiť z možnosti zasahovať do riadenia štátu. Poslanec Národnej rady na svojej prvej schôdzi skladá sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ Tento sľub má pre spoločnosť aj pre poslanca hneď niekoľko úskalí. Ústava vôbec nepredpokladá, že do NR SR môžu zasadnúť poslanci bez cti a bez svedomia. V takomto prípade nahrádza svedomie poslancov „Laššákovej“ palec. Jeho vlastník má svedomia na rozdávanie a poľahky nahradí deficit svedomia ostatných poslancov strany. Je irelevantné, ktorej strany je palec práve členom. Neexistencia cti poslanca je pre spoločnosť skutočným problémom, pretože tá sa nahradiť nedá. Poslanci ktorí nemajú česť ani svedomie nie sú teda viazaný plnením ostatných častí poslaneckého sľubu. Potom to v parlamente vyzerá, ako vyzerá. Poslanci nie sú verní Slovenskej republike, nepracujú v záujme jej občanov, nedodržiavajú ústavu, ani zákony a sú aj takí, ktorí sa doslova vedome domáhajú ich porušenia a ak im to nie je umožnené, sťažujú sa na sociálnych sieťach.

Zmeniť sa to dá tým, že občan bude delegovať svojho zástupcu v komunálnych voľbách. To budú jediné voľby v ktorých bude občan udeľovať mandát. Poslanca, ktorého si zvolí, toho bude chváliť, alebo haniť. Alebo aj odvolávať. Obrazne mu môže dať po papuli, alebo pozvať k sebe na obed. Alebo aj oboje. V každom prípade on bude tým, na ktorého bude občan klásť svoje nároky. Určená množina poslancov, ktorá obdrži najviac hlasov voličov bude tvoriť obecné zastupiteľstvo. Poslanec s najvyšším počtom hlasov by mohol byť starostom. V prípade miest je nutné mestá rozčleniť na okrsky. Mestské zastupiteľstvo budú tvoriť poslanci, ktorí obdržali najviac hlasov v jednotlivých okrskoch. Spomedzi seba zvolia primátora, alebo primátorom sa stane kandidát z najvyšším počtom obdržaných hlasov. Veľké mestá riešiť  mestskými časťami, kde každá bude mať svojho starostu. Rada starostov bude parlamentom veľkomesta. Môže zvoliť primátora. Ďalej. Obecné al. mestské zastupiteľstvo bude voliť svojho zástupcu (prípadne viac zástupcov) do okresného parlamentu, aby hájil záujmy svojej obce v rámci okresu, ale aj hľadal riešenia regionálnych výziev v spolupráci s kolegami – poslancami okresného zastupiteľstva. Na tejto pôde sa budú riešiť potreby regiónov. Kraje zrušiť. Kraje nemajú v budúcej koncepcii usporiadania miesto. Dodnes sme sa nedokázali ujednotiť na ich počte. Najskôr boli tri, potom sa uvažovalo o dvanástich, je ich aktuálne osem a opäť sa objavili úvahy o troch. Kraj je prežitá, zbytočná a v súčasnosti umelo živená inštitúcia. Čo si myslí občan o opodstatnenosti krajov, hovorí svojou účasťou vo voľbách do VÚC. Kompetencie krajov prevezmú okresy, časť z nich sa môže presunúť „hore“. Okresné snemovne zvolia svojho poslanca do NR SR, aby ich zastupoval. Zabezpečí sa tak zastúpenie všetkých regiónov Slovenska v Národnej rade a prenos informácie a výkonu po línii. Počet poslancov v národnom parlamente by mohol byť totožný s počtom okresov. Silnejšie okresy môžu mať viac poslancov, alebo sila mandátu poslanca by bola rovná počtu občanov ktorých zastupuje. Toto by značne sťažilo aj kalkulácie pri hlasovaní. Ale to sú technické záležitosti, momentálne riešime veci systémové. Okresy budú tie, ktoré postúpia právomoci štátu. Všetko, čo sa dá vyriešiť na najnižších úrovniach, nech sa rieši tam. Kumulácia moci je škodlivá. Prezidenta by mohol opäť voliť parlament, alebo aj nie. Pre riadenie štátu je voľba prezidenta nepodstatná. Niečo podobné tu už bolo do r. 1989 avšak pokrivené ideologickými motívmi. Dnes budujeme spoločnosť na občianskom princípe.

Poznámka: Zástupca je slovo odvodené od slovesa zastupovať (záujmy). Koho záujmy zastupujú poslanci v národnom parlamente dnes? Ako môžu zastupovať záujmy Vaše, keď ste ich videli len v telke, alebo čítali o nich v novinách. Ani neviete, či sú skutoční.

Rotácia predstaviteľov, dosah občana na svojho zástupcu, decentralizácia moci aj prostriedkov by značne sťažovali tunelovanie štátnej kasy rôznymi záujmovými skupinami. Tento systém má jednoznačne perspektívu a spĺňa predpoklady moderného, akčného komunitného kruhového usporiadania spoločnosti. Toto usporiadanie je osvedčené vekmi a je schopné samoregulovať nežiaduce trendy vo vnútri systému. Náklady na kampaň sa môžu rovnať nule, odbúra sa tým ďakovné sponzorom. Nie je teda dôvod ďalšej existencie politických strán.

Referendum prežívalo hon na bosorky tak isto už v dobách vlády V. Mečiara. Bolo zásadnou prekážkou v uzurpácii moci politikmi. Preto bolo nimi zneuctené a znásilnené. Jeho význam bol marginalizovaný. Tento zásadný nástroj spravovania demokratickej spoločnosti bol degradovaný v očiach občana. Referendum je dôležitou súčasťou spravovania slobodnej spoločnosti, preto je nevyhnutné prinavrátiť mu jeho skutočný význam na všetkých úrovniach riadenia, počnúc obecnými zastupiteľstvami až po zhromaždenie najvyššie. Zámerne nehovorím národné. Dnes už nehľadáme nepriateľa, hľadáme spoluprácu.

Jedným zo základných predpokladov pre vyrovnanie hodnoty referenda s hodnotou volieb je vyrovnanie kvóra týchto nástrojov. V dobe, keď sa naplnia naše zámery a štát bude riešiť vecné problémy spoločnosti , bude reagovať na potreby občana, „politika“ prestane ľudí rozdeľovať a začne ich spájať, význam volieb a referenda môže upadať. Preto by bolo dobre znížiť hranicu minimálnej účasti potrebnej pre jeho platnosť a vyrovnať ju s hranicou volieb. Ostatne, táto potreba sa prejavovala počas celej jeho novodobej existencie. Nevyhnutné je to urobiť aj kvôli znovu oživeniu jeho významu. Záväznosť referendových rozhodnutí riešiť ústavne a definovať časovú lehotu pre vyhlásenie výsledkov referenda ako zákona. Keďže spomínam aj referendá regionálne, je nutné v tomto ponímaní zmeniť ústavné zákony o referende koncepčne. Minimálny počet hlasov potrebných pre vyhlásenie referenda riešiť napríklad percentuálne.

Tvorcovia ústavy riešili ústavu ako koncept. Politici svojimi ideologickými pohnútkami  koncept ústavy nabúravajú. Do ústavy časom zapracovali účelové a úplne protichodné zákony, ktoré popierajú samotnú myšlienku ústavy (dostanem sa k tomu v niektorom z budúcich článkov). Takže teraz to najdôležitejšie. Je nevyhnutné, aby do ústavy bol zapracovaný zákon, ktorý bude vyžadovať potvrdenie ústavných zákonov a zmeny ústavy referendom. Jeden z diskutujúcich to povedal výstižne a preto si dovolím použiť jeho slová: „Zmeny ústavy ratifikovať v referende“.