O tom, ako nepoškvrnene počať, ako nezomrieť a ako sa nedať zotročiť

Začnime nepoškvrneným počatím. Ide o nevyhnutnú podmienku pre zrodenie kvalitných jedincov a kvalitnej mladej generácie na náš svet. Nepoškvrnené počatie nie je totiž niečo, k čomu došlo iba výnimočne a jediný raz. Naopak, bolo to ukázanie cesty a spôsobu, ako môžeme pozdvihnúť život na zemi. Tento ideál môže dosiahnuť každá žena. Musí ale splniť dve podmienky. Prvou je počatie z čistej lásky a druhou je jej vedomie, zamerané smerom k Najvyššiemu. Presne takýmto spôsobom totiž počala Mária Krista a presne takto by mali prichádzať na svet i všetci ľudia.

Prvá požiadavka, čiže čistá láska, môže byť splnená pomerne ľahko mnohými, hlboko sa milujúcimi pármi. Horšie je to však už s druhou požiadavkou. A síce, s vrúcnym pohľadom upretým k Stvoriteľovi, ktorý väčšine žien, ale aj mužov dneška chýba. A chýba im nie len pri plodení, ale prakticky pri všetkom, čo vo svojom každodennom živote konajú.

No a práve na túto druhú, tak ťažko ľuďmi splniteľnú požiadavku sa teraz skúsme trochu hlbšie zamerať, pretože jej splnenie je schopné prepožičať nie len plodeniu, ale absolútne všetkým veciam okolo nás úplne iný rozmer. Rozmer, schopný priniesť svetu oveľa vyššiu osobnostnú kvalitu mladej generácie a zároveň prepožičať oveľa vyššiu kvalitu všetkým veciam okolo nás.

Absolútna väčšina ľudí našej planéty je upriamená predovšetkým na veci hmotné a na výhody a pôžitky, ktoré im hmotné veci prinášajú. Jedine toto plne pohlcuje ich vedomie a myslenie.

Bez toho, že by to oni sami tušili, sa však týmto spôsobom stávajú otrokmi matérie. Otrokmi hmoty, pretože ich myslenie a vedomie je ňou absolútne zotročené. V ich myslení a vedomí už totiž nemá miesta vôbec nič, čo by matériu a s ňou spojené materialistické záujmy v niečom presahovalo. O týchto hodnotách jasne svedčia absolútne všetky rozhovory medzi ľuďmi, ktoré si kdekoľvek náhodne vypočujete.

V Listoch apoštolov, v ostrom protipóle so štandardným jednaním pozemských ľudí sa však nachádza jedno veľmi zvláštne odporučenie v tomto zmysle: „Kupujte, akoby ste nekupovali, predávajte, akoby ste nepredávali a pracujte, akoby ste nepracovali.“

Čiže konajte všetky veci tak, akoby ste ich nekonali. To znamená, buďte nad nimi! Majte nad nimi nadhľad, pretože inak vás pohltia! Inak vás spútajú! Inak vás zotročia! A tým vás poškvrnia!

Byť nad vecami a konať ich tak, akoby sme ich nekonali, telesne sa spájať tak, akoby sme sa telesne nespájali a tým pádom bolo naše telesné spojenie bez poškvrny, je možné jedine vtedy, ak je náš vnútorný zrak silne a mocne nasmerovaný k Stvoriteľovi.

Lebo tak, ako Slnko, nachádzajúce sa vysoko nad našimi hlavami dáva svetu teplo, svetlo a tým pádom život, tak aj Stvoriteľ, nachádzajúci sa vysoko nad všetkým tvorstvom je pôvodcom života, ktorý vytvoril a ktorý ustavične udržuje. A preto má k nemu smerovať elementárna úcta a vďačnosť od každého vedomého tvora, ktorý žije v jeho stvorení. Teda aj od človeka! A táto najprirodzenejšia vec, aká vôbec jestvuje, by nám sama osebe úplne prirodzene poskytla aj potrebný nadhľad nad matériou.

V ľuďoch však niet ani úcty, ani vďaky k Stvoriteľovi! Tým ale automaticky strácajú potrebný nadhľad, čo sa prejavuje tak, že materiálne veci a pôžitky sa im stávajú všetkým.

Absenciou nevyhnutného nadhľadu sa stávajú otrokmi vecí a poškvrňujú sa nimi! Poškvrňujú sa chamtivosťou, bezohľadnosťou, podvodom, klamstvom a nespravodlivosťou pri ich nadobúdaní. A vo svojom stave, bez úcty plného a vďačného pohľadu, nasmerovaného k Stvoriteľovi sa tiež poškvrňujú nízkymi pudmi a zmyselnosťou pri telesnom spojení.

A preto tiež takmer nič, čo v súčasnosti ľudia konajú, nemá požehnania Zhora. Sú to iba čisto ľudské diela, bez požehnania Pána, ktoré aj keby boli akokoľvek veľké, nečaká nič iného, ako osud pyšnej babylonskej veže.

Lebo ako naši predkovia múdro vraveli: „Márne každé namáhanie, kde niet Božie požehnanie.“

Preto človeče líhaj, vstávaj, pracuj, raduj sa, ale aj znášaj všetky svoje strasti s pohľadom vďaky a úcty, upretým k Stvoriteľovi. Len tak sa staneš pánom nad materiálnymi vecami a nestaneš sa ich otrokom. Len tak nepoškvrníš svoje bytie nízkosťou, ktorou sa nevyhnutne poškvrňujú tí, čo vidia vrchol všetkého iba v hmote a hmotných pôžitkoch. A preto, kvôli ich dosiahnutiu neraz nepohrdnú ani podvodom, ani klamstvom, ani nespravodlivosťou, ani nečestnosťou, ani podlosťou.

Ty však človeče vzhliadaj v úcte, vďake a v bázni k Najvyššiemu, aby si mal dostatočný nadhľad nad vecami a svojou chtivosťou po nich si nepoškvrnil svoju dušu!

Človeče, kupuj preto, akoby si nekupoval, predávaj, akoby si nepredával a pracuj, akoby si nepracoval.

Pokúšaj sa o to neustále, pretože nakoniec, keď príde tvoj čas, mal by si dokázať aj zomrieť, akoby si nezomieral. S pohľadom upretým k Pánovi by si sa mal dokázať v hodine vlastnej smrti povzniesť nad svoje umieranie a tým ho presiahnuť. Ak to totiž dokážeš, stane sa ti to realitou! Stane sa ti realitou tvoje ďalšie, pokračujúce bytie v blízkosti Pána, v jeho kráľovstve nebeskom.

Ak však chceš človeče toto raz dokázať, uč sa upierať svoj vnútorný zrak v úcte a vďačnosti k Stvoriteľovi, aby sa ti to stalo úplnou samozrejmosťou. Úplnou samozrejmosťou aj v exponovanej chvíli vlastnej smrti, pretože potom naozaj dokážeš zomrieť, akoby si nezomieral. Tak sa staneš víťazom nad smrťou a prekonáš vlastnú smrteľnosť, pretože pre toho, kto sa naučil upínať svoje vedomie k Najvyššiemu predsa žiadnej smrti niet. Lebo Pán je život! Život večný, pulzujúci, burácajúci a prekypujúci!

Smrť je preto len pre tých, ktorí kupovali, akoby kupovanie bolo všetkým!

Smrť je len pre tých, ktorí predávali, akoby predávanie bolo všetkým!

Smrť je len pre tých, ktorí pracovali, alebo nútili pracovať iných, akoby jedine práca bola všetkým!

A preto keď budú zomierať, bude aj zomieranie pre nich všetkým! Ich duša a ich vedomie bude do neho plne vtiahnuté tak, ako boli oni počas celého svojho života plne a bez nadhľadu vtiahnutí iba materiálnej reality.

A preto sa nakoniec pre nich ich smrť stane nie len smrťou fyzického tela, ale aj smrťou duše a celej ich vedomej osobnosti! Osobnosti, ktorá sa nenaučila vzhliadať s úctou a vďačnosťou k Zdroju všetkého Života, čím sama seba od tohto Zdroja odrezala, pretože hmotné veci a pôžitky boli pre ňu oveľa dôležitejšie, ako Zdroj bytia samotného a Najvznešenejší pôvodca všetkých vecí. Vecí, ktoré sú tu pre nás a sú nám k dispozícii, avšak v nijakom prípade nesmieme dopustiť, aby nás zotročili tak, ako sú nimi až pod ľudskú dôstojnosť zotročení dnešní ľudia.