Sociálna filozofia a ideológia Frankfurtskej školy, ľudské práva, neomarxizmus a nová liberálna ľavica v európskych a slovenských politikách…

Po zlyhaní a zlyhávaní marxizmu a jeho socialistických revolúcií, a zistení, že kapitalizmus a ľudské právo mať a vlastniť, sú silnejšími, než idey komunizmu a rovnostárstva, sa sociálni inžinieri a dizajnéri budúcnosti už v prvej polovici 20. storočia „našli“ v novom hnutí.
Nové „neomarxistické“ (alebo post marxistické ) hnutie má v úmysle pretvoriť západnú civilizáciu prostredníctvom nového vykorisťovaného proletariátu ako progresívnej sily spoločnosti, schopnej úplného oslobodenia spoločnosti, jej  totálnou liberalizáciou a oslobodením, na postuláte ľudsko-právnej hypotézy údajnej (lož!) rovnosti ľudských práv a rovnakého zaobchádzania…
Ideálnu spoločnosť projektuje a opisuje aj ďalší z radu utopistov po Morusovi, Campanellovi a “husitských” Táboritoch, predchodcoch komunistov, súčasný Francis Fukuyama, v jeho knihe Koniec dejín a posledný človek, kde cieľovou destináciou má byť ideálna liberálna, a tým spokojná a šťastná ľudská spoločnosť (1992). Ako protipól teórie vysnívaného „konca dejín“ vyšla kniha Stret civilizácií, Samuela Huntingtona (1996).
Kritická teória Frankfurtskej školy bola postavená pôvodne na myslení talianskeho Antonio Gramsci (+1937) a maďarského Gyorgi Lukácsa (+1971) pričom Lukács etnickým a národným pôvodom vykazuje príbuznosť s pôvodom a myslením Georga Sorosa, židovského špekulatívneho burzového finančníka, zároveň “mysliteľa” neomarxistu, dávno skoršieho psychoanalytika Siegmunda Freuda a Ericha Fromma (filozof a sociológ, predstaviteľ neofreudizmu, spisovateľ) a neskôr spoluzakladateľa školy a kritickej teórie, Maxa Horkheimera (+1973) ktorý zdesený zo stalinizmu, konvertoval k liberalizmu a od ideálu rovnosti prechádza k ideálu slobody. Po emigrácii (útek pred nacizmom) do USA na Columbia University, sa Horkheimer po roku 1949 vracia späť do Frankfurtu, pričom vedenie Frankfurtskej školy prevzal už v roku 1931.
K mysliteľom a členom Frankfurtskej koly patria (jadro):
Hebert Marcuse vidí zdroje sociálnych nedostatkov v sexuálnej represii. Vo svojom hlavnom diele Eros and Civilization (1962) propaguje nový variant sexuálnej emancipácie.
Theodor Wiesegrund Adorno. Ústrednou témou jeho (kritických) reflexií je európska kultúra a jej zložky (najmä hudba) a masová popkultúra, mimo iné, aj konzultant Thomasa Manna a jeho románu Doktor Faustus, v časti hudba.
Jurgen Habermas reflektuje spoločnosť a politiku ako výsledok rozumného rozhovoru, a politické rozhodnutia považuje za oprávnené, ak sú legitimizované konsenzom.
Neomarxizmus a nová ľavica v prostredí liberálov
Na adresu dnešného pokračujúcho hnutia neomarxistov a ich novej, dnes aj už „progresívnej“ ľavice (marketingový ťah): „Svou hospodu na omylné roli má…“ lebo čo s agendou „ľudských práv“ stvárajú ich „ľudsko-právne“ mimovládky a s nimi spriaznené a prepojené politické strany a hnutia (spravidla liberáli) je nadnárodnému, globálnemu kapitálu úplne jedno. Kapitál prosto je… a zvláda svoje cyklické prehriatia, recesie a krízy (Marx) potom sa za čas teší konjunktúre… (a tá je v rámci EÚ na jednom zo svojich vrcholov po desiatich rokoch od ostatnej fiškálnej krízy a hospodárskej recesie 2008, čo je už akosi pridlho)…
Nová ľavica je najmä protestné hnutie študentstva a inteligencie v západných krajinách proti buržoáznej spoločnosti, jej inštitúciám, spôsobu života, mravným hodnotám a ideálom. Teoreticky skôr (filozofia, sociálna filozofia 20 stor.) ale na „ulici“ sa hnutie “novoľavičiarov” sformovalo a prezentovalo začiatkom 60. rokov 20. storočia, najmä ako jej praktický výstup, proces kultúrnej revolúcie, s úmyslom kvalitatívnej premeny kultúry západnej spoločnosti, inšpirovaná (aj) skupinou okolo čínskeho Mao Ce-tunga, pričom v Číne dnes po ňom vládne politbyro komunistov a ich „komunistický kapitalizmus“ priviedol Čínu na vrchol ekonomickej sily štátov sveta…
Protesty kultúrnych “revolucionárov” a ich demonštrácie na verejnosti boli inšpirované, pobádané a provokované akademickým prostredím amerických univerzít, najmä protagonistami a ideovými priaznivcami Frankfurtskej školy. Neomarxistami použitú a zneužitú “ulicu” ako “pokrokovú silu spoločnosti, novodobý proletariát” tvorila najmä mládež a študenti, pochádzajúci zo strednej vrstvy, a k nim sa pridali rozliční sociálni vykorenenci a extrémisti. Na Slovensku sú to tí (porovnanie) ktorí rôznymi urážlivými pejoratívami zosmiešňujú, spochybňujú a odmietajú vlastenectvo, patriotizmus a národovectvo, a majú ho za nacionalizmus až nacizmus. Priestor im poskytujú Denníky N a SME, patrí k nim „teológ a filozof“ Michal Havran a spol., slniečkárski a vítačskí blogeri, dokonca „filozofujúci“ psychiatri (Michal Patarák) a ich rodová teológia (evanjelický teológ, apostata a heretik Ondrej Prostredník).
Takzvané “populistické” politické strany a hnutia strany vlastne len reagujú na ďalšie kroky kapitálu, ktorý pre záujem svojej globalizácie potrebuje zrušiť pojem štátotvorný národ, rodina, manželstvo, tradičná sexualita (pohlavie a rod) a s ňou to všetko, čo je možné subsumovať pod tradične chápaný pojem normalita, s jej sémantikou, obsahmi a konotáciami.
Leviu službu kapitálu a jeho “demokracii” robia nadácie typu Sorosovej Open Society Foundation a mnohé podobné z vládneho aj mimovládneho prostredia USA, cez svoje dcérske spoločnosti pôsobiace v EÚ a na Slovensku, ale aj EÚ (aj nórskych fondov) ktoré nepracujú pre ľudí ale pre kapitál, na otváraní sa spoločnosti dovnútra i von…
Idea reálnej ľudskej  slobody, rovnosti a bratstva, vyslovená Veľkou francúzskou revolúciou, ktorá nielen sama, ale nástupom buržoázie a priemyselnej revolúcie priniesla  len násilie, krv a milióny obetí post feudalistických, imperialistických vojen, troch totalitných režimov (čierneho fašizmu v Taliansku, hnedého nacionalizmu v Nemecku a červeného boľševizmu v Rusku) nielen na pôde Európy, nie je v dejinách ľudstva nič nové, ťahá sa nimi ako Ariadnina niť už od Platóna, raným kresťanstvom, utopistami (Morus, Campanella…) protestantstvom a reformáciou (Luther, Kalvín, Wicliffe, Hus) až k Nietzcheho (skôr veriaceho, hlásiaceho sa k kresťanstvu, najskôr k katolicizmu, neskôr protestantizmu) potom nihilizmu, a jeho jeho “Boh je mŕtvy” a antisemitizmu, a na druhej strane, Karolovi Marxovi a post marxistom, a ich sociálnou filozofiou neomarxizmu.
V dokumente, od ktorého sa sionisti dištancujú, a označujú ho ako antisemitský podvrh, sa na margo Veľkej francúzskej revolúcie píše:
„Boli sme prví, kto vrhol do davu heslo Voľnosť, rovnosť, bratstvo. Tieto slová bezmyšlienkovite opakujú nevedomé papagáje, ktoré sa k tejto návnade zbehli zo všetkých strán a zničili tým blahobyt sveta aj skutočnú osobnú slobodu, ktorá bola v minulosti tak dobre chránená pred násilím spodiny. Ani zdanlivo vzdelaní a inteligentní Gojimovia nespozorovali rozpornosť vnútorného zmyslu týchto slov vo vzťahu ku skutočnosti, že v prírode neexistuje rovnosť, pretože príroda sama vytvorila rôznosť rozumu, pováh i schopností, a všetko si podriadila svojim zákonom. Nepochopili, že sila davu je slepá a že ním zvolení povýšenci sú v politike rovnako slepí ako dav sám. To všetko ušlo pozornosti Gojimov.“
Protokoly sionských mudrcov 1-28
Ľudská bytosť disponuje najzložitejšou bio psychickou, sociálnou a komunikačnou štruktúrou. Má hardvérovú a softvérovú výbavu s najdokonalejším “dvojjadrovým” procesorom (mozog a príslušenstvo) vo svete známych živých bytostí. Zatiaľ aj v známom vesmíre, pričom ľudská bytosť ako osoba, vykazuje znaky a schopnosti seba uvedomenia najvyššieho typu, nesmierneho rozsahu rozumu, myslenia, slobodnej vôle, cítenia a prežívania, schopnosti empatie, svedomia (ak je funkčné) schopná osobnej sebareflexie.
V kybernetike (umelá inteligencia) sa zrejme nestretne s obdobou, najmä v časti emócie, city (afekty) čo poznáme ako ľudský faktor.
Antropológia je komplex vied o človeku, ktorú možno rozdeliť podľa prístupu k v zniku a pôvodu ľudských bytostí na antropológiu “zdola” (svetská, ateistická) a antropológiu “zhora” ako teologická antropológia (božský pôvod človeka). Antropológia dáva ľudskej bytosti štatút osoby so všetkými jej atribútmi včítane ľudských práv vo svete ostatných ľudských bytostí (osôb). Medzi svetskou a kresťanskou antropológiou, vedou a vierou je umelo vytvorený antagonizmus, ktorý bráni hlbšiemu, než len pozitivistickému skúmaniu človeka a sveta. Konflikt veda verzus viera reálne neexistuje. Vierou a nádejou sú skrz naskrz presiaknuté všetky ľudské činnosti, chcenia, priania, ciele…
Ľudská bytosť je osoba, ktorá má svoju osobnú dôstojnosť, ak sa sama o ňu nepripraví…
Už marxisti a na nich nadväzujúci leninisti (marxizmus-leninizmus) odmietali teologickú antropológiu a náboženstvo, ktoré „škodí a je prekážkou slobodnému vývoju ľudstva“, a nad ňu postavili Darwinovu evolučnú teóriu, historický a dialektický materializmus.
Ak by ale Darwin tušil, čo v Brne vyvádza Gregor Mendel (zakladateľ genetiky) tak by evolučná teória s jej podstatnými atribútmi vyzerala inak a ľudská bytosť by sa dostala do iného svetla…
Štrukturalisti prvej polovice 20. storočia popri Darwinovej teórii prijali aj vtedy známe základy genetiky a zaviedli pojem ľudské antropinum, ktoré definovali ako ďalej už nedeliteľnú jednotku (štruktúru) ľudskosti, a ktoré zakladá všeobecný všeľudský genotyp, ako základnú výbavu ľudskej bytosti, s jej a od nej neoddeliteľnými, neodňateľnými, nezameniteľnými a neodcudziteľnými biologickými, civilizačnými, sociálnymi a kultúrnymi charakteristikami.
Od všeobecného ľudského genotypu, dostávame sa vďaka najmä Mendelovi, nie Darwinovi, aj k ľudskému fenotypu, ktorý zodpovedá rase, farbe pleti, etniku, národu, jeho jazyku a kultúre, mentalite a správaniu jednotlivcov v rámci ich skupiny, komunity, jej zvykov a tradícií, hodnotovej orientácii, čo je možné zmeniť na drobné, rozoberať na súčiastky, až na už ďalej nedeliteľné antropinum.
…
To, čo vyvádzajú multikulturalisti, zmiešavaním rás, fenotypov, etník, osôb a skupín z rôznych civilizačných, kultúrnych a náboženských okruhov na území EÚ, je súčasť ideológie neomarxistov, kultúrnych ľavičiarov, slniečkárov, vítačov a všetkej tej polo až negramotnej (ale oni majú aj vš vzdelanie!) beztak nahlúplej až hlúpej, kaviarenskej, ostatnú normálnu spoločnosť terorizujúcej, politikárčiacej, ideológiu liberalizmu ako ich ateistické náboženstvo, do svetských politík ju pretláčajúcej (v rozpore a proti dikcii Čl.1 odsek 1, v časti ideológia (!) uctievajúcej skupiny, ktorá je, a to je nosnou rétorikou pseudo slovenských odnárodnených bratislavocentristov, ktorí ostatnému Slovensku diktujú, čo si má myslieť o migrácii, integrácii Rómov, utečencov, potratoch, eutanáziách, dúhe, o ich dúhových Pride, registrovaných partnerstvách a manželstvách osôb rovnakého pohlavia, adopciách detí, plus už aj o surogátnych materstvách pre také a bezdetné páry, o rodine, o emancipácii a slobode žien a feminizme, Istanbulskom dohovore a kampani #MeToo, o rodovej rovnosti mužov a žien (rodová ideológia!) ich a o všetkých tých „ich“ ľudských právach, ktoré vykutrávajú, len ich boh vie kde, a ten boom ľudských práv (ale nie osobnej zodpovednosti, zodpovednej slobody a povinností!) sa javí ako sopka, ktorá svojou erupciou zasypáva samú seba…
Ľudské antropinum už nemožno ďalej deliť, rozložiť ani rozobrať, už len rozbiť, zničiť, a to vlastne nacisti vyvádzali mytológiou o árijskej rase, Nietzscheho a Wagnerovým antisemitizmom inšpirovaní nemeckí, Hitlerovi národní socialisti (nacisti) hnedej farby plus starodávny mytologicko-nábožensko-pohanský symbol svastiky (hákového kríža, prevzatého z hinduizmu a sanskrtu) po svojej línii renesancie Veľkej rímskej ríše Musolliniovskí talianski fašisti (čierna plus zväzok sekery s prútmi – fasces), červení leninskí a stalinskí boľševici, a dnes tu máme antinacionálny liberalizmus, liberálny euro fašizmus (EÚ ako druhá Tretia alebo Rímska, či červená, na pozadí proletárskeho internacionalizmu a komunistického manifestu a proletárskemu internacionalizmu červená, dnes už tiež neexistujúca boľševická ríša zla ZSSR a jeho satelitov, ktoré boli súčasťou kremeľského impéria…
Ruská federácia so svojou minulosťou a ZSSR dnes už nemá nič spoločné, len minulosť, a svojím obmedzeným demokratickým prezidentským systémom čelí kadejakým Navaľným („demokratizátori“) zvnútra a vonkajšej agresii liberálno-demokratického Západu a „mierotvornému NATO“ lebo Aliancia “má vždy pravdu”. Hlasy za výmenu Putina na kremeľskom stolci treba rázne odmietnuť. Nech tam je čo najdlhšie, lebo je zárukou svetového mieru. Demokratické striedanie v ad hoc podľa výsledkov demokratických volieb nikde v euro a transatlantickom svete neprináša stabilitu ani kontinuitu vo vnútorných ani zahraničných politikách, a politické výmeny vládnych establishmentov ju narúšajú, prinajmenej problémami, spojenými so zostavovaním novej vlády…
…
Sociálna filozofia a kritická teória Frankfurtskej školy vedie cez svojich žiakov a nasledovateľov spoločnosť k jej novej, svetlej budúcnosti. Vyprodukovala novú ľavicovú ideológiu, ako základ politík „novej ľavice“ v jej dvoch hlavných smeroch, ktorými sú
a/ ideológia multikulturalizmu,
b/ rodová ideológia,
a tie sú, prostredníctvom politikárčiacich „ľudsko-právnych“ (slniečkárskych a vítačských) mimovládnych „nezikoviek“ platených štátom, USA (napr. NED) nórskych a iných rôznych fondov a nadácií, napr. Sorosovou Open Society Foundation) a pod false flag (!) otvorenej spoločnosti a prostredníctvom ich politických strán liberálov rôzneho razenia, infiltrované a pretláčané aj do prostredia tvorby politík EÚ a Slovenska…
Šéf parlamentnej frakcie liberálov Verhofstadt tvrdí, že nebyť liberálov, v EÚ vládne fašizmus (!) čo je úplne naruby, pretože práve liberáli pri oslobodzovaní spoločnosti, založenej na ľudských právach a slobodách, používajú fašistické metódy!
Problém neomarxizmu a ideológie jeho „novej ľavice“ a ich projekt rovnosti a slobody v jednom sú kontraproduktívne, čo dokazujú aj kontradiktorické výsledky sociálnej filozofie neomarxistov, lebo rovnosť ani rovnakosť neexistuje nikde v prírode, tobôž v osvetí ľudských bytostí, a sloboda, a zároveň rovnosť a rovnakosť verzus rozličnosť a inakosť sú vo vzťahu antagonizmu.
V časti multikulturalizmus, sa aktivizmus „slniečkárov a vítačov“ aj pod tlakom ich sponzorov a donorov cez ich „bezpečnú intelektuálnu a mediálnu kaviareň“ ktorou je liberálny mainstream a „ich“ politikárčiace mimovládky, ktoré sa cez ich persóny infiltrujú do politických subjektov a s nimi do parlamentu zintenzívnil najmä po nástupe imigračnej vlny a utečeneckej krízy po roku 2015 a Merkelovej „Welcome refugees!“ ako rakety typu vzduch-vzduch, začali lietať obvinenia z rasizmu, xenofóbie a islamofóbie, nacizmu a fašizmu, samozrejme, popri už permanentných obvineniach z antisemitizmu, a to všetko až inflačne, nadužívaním a zamieňaním a pletením pojmov…
Merkelovej súbežné  “Wir können das schafen, wir dürfen Menschen, die Asyl suchen, nicht im Stich lassen! ” ale postupne zneistelo a dnes už neplatí. Voľný príjem, delenie migrantov na utečencov, s ich nárokom na azyl alebo dočasnú doplnkovú ochranu a ekonomických migrantov, a ich prerozdeľovanie podľa trvalého prerozdeľovacieho alokačného a realokačného mechanizmu a Dublin 4 je odmietaný štátmi strednej a východnej EÚ (júnové summity, pričom Juncker sa dožaduje hlasovania kvalifikovanou väčšinou).
Frontex a ochrana vonkajších hraníc EÚ nefungujú, prílev migrantov pokračuje, naopak, utopených v stredozemnom mori pribúda, a mimovládky, ktoré by mali pomáhať Frontexu, berú na svoje lode, a pod ochranou lodí Frontexu, prevážajú migrantov nie späť do Líbye, ale k brehom Španielska, Talianska a Grécka.
Euro skepticizmus v časti migrácia silnie v Grécku, Taliansku, ale aj v Rakúsku, ale aj v krajinách V-4, ktoré trvajú na odmietnutí alokačného a realokačného mechanizmu. Ten je „jadrom“ EÚ a jeho šéfkou pre imigráciu Merkelovou, aj v rozpore s nálezom Európskeho súdu, ktorý potvrdil, že žiadny štát Rady Európy a EÚ nie je povinný prijímať žiadnych utečencov, ak sa autonómne nerozhodne inak.
Xenofóbia ako ostražitosť a obozretnosť autochtónneho (domáceho) voči voči cudziemu, je úplne normálna a prirodzená vlastnosť každej normálnej a zdravej, aj dobre socializovanej a sociálne otvorenej ľudskej bytosti. Opakom je xenofília (slniečkári a vítači od „Welcome to refugees“ Merkelovej, domácemu Progresívnemu Slovensku, takzvaným „ľudsko-právnym mimovládkam“ a s nimi spriaznenej bratislavskej pseudo intelektuálnej kaviarni ich neomarxistickej „progresívnej“ ľavice…).
Verejne to potvrdil aj predseda Českej psychiatrickej spoločnosti Cyril Höschl.
Xenofóbia je súčasťou výbavy kompletného ľudského genotypu. Sama o sebe nepripúšťa represiu ani „liečbu“ násilím a prevýchovou.
Aj je (bola) Angela Merkel “šéfkou” pre migráciu, a Macron pre ekonomiku Európy, tak nemecká kancelárka zrejme už “pochopila”, že cez stály mechanizmus (kvóty) to “nepôjde”, čo je zrejme z jej ostatných vyjadrení z prvej polovice júna, a vyzýva ale štáty EÚ k spoločným riešeniam…
V septembri 2016 bol na summite OSN prijatý dokument, známy ako Newyorská deklarácia o utečencoch a migrantoch (Summit for Refugees and Migrantsthat) na zlepšenie spôsobov a reakcií medzinárodného spoločenstva na veľké pohyby utečencov a migrantov, známy ako Newyorská deklarácia o utečencoch a migrantoch (rezolúcia číslo 71/1).
Poznámka – USA sa od deklarácie dištancovali, pretože nezodpovedá ich vnútorným ochranným imigračným politikám z pohľadu bezpečnostných rizík. Americká veľvyslankyňa pri OSN Nikki Haley uviedla, že ani jedna krajina neurobila pre podporu migrantov viac ako USA, na čo sú Američania hrdí. “Ale rozhodnutia ohľadne našej prisťahovaleckej politiky musia prijímať vždy len Američania a nikto iný,” upozornila vo svojom vyjadrení na sieti Twitter s tým, že globálny prístup k tejto záležitosti “jednoducho nie je zlučiteľný so zvrchovanosťou USA”.
Tým sa v mene USA verejne dištancovala od toho, čo vyvádza Európska únia.
V tieni Newyorskej deklarácie OSN a Agendy 2030 v časti Global Compact (migrácia) je pozoruhodný informačný šum okolo Marrákéšskej politickej deklarácie, venovanej migrácii z afrických krajín. Jej nezáväznosť, ktorou argumentovali českí a slovenskí ministri a predsedovia vlád je pochybná, lebo politická deklarácia otvára a svojou dikciou určuje cestu k reálnym politickým riešeniam a vykazuje znaky dohody.
Marrákéšská deklarácia mala pôvodne nadväzovať na Rabatský proces a mala pokračovať v prijímaní opatrení na zabránenie nelegálnej migrácii, svoj vektor ale otočila smerom k jej legalizácii.
EÚ nevie, ako naložiť s imigrantmi tak, aby so spôsobom súhlasili všetky členské štáty, viazne ochrana jej vonkajších hraníc, neexistuje jednotná azylová politika, imigrantov nemožno repatriovať, pretože mnohí nemajú osobné doklady, teda, nevie sa, ani kam a prečo, celková neschopnosť EÚ pozitívne riešiť imigráciu sa odráža v náraste „podmienečného euroskepticizmu“ a vo výsledkoch volieb (Maďarsko, Slovinsko, Taliansko, Slovinsko, Rakúsko, Česko, kde sa k zostave Babišovej vlády hlási SPD s komunistami, doba je pohnutá, škatule sa hýbu…
Okrem toho, Taliansko má finančné problémy, spojené aj s utečencami, žiada EÚ o pomoc, tá sa k nej príliš presvedčivo nemá, a sú info šumy, že Taliansko sa možno nebude mať k euru, a predbežne uvažuje o vlastnej, záložnej, mene…
Do tretice, talianska vláda sa v migračnej politike bude snažiť pripojiť k V-4. A na dôvažok, americký ambasádor v Nemecku Grenell vyhlásil v interview pre pravicový portál Breitbart, že „by chcel posilniť ostatných konzervatívcov po celej Európe”, čím sa ako republikán USA, konzervatívec, priradil k „Trumpovým ľuďom“, čím vzbudil nemecké rozhorčenie najmä nemeckých liberálov a najmä socialistov…
Britský minister zahraničných vecí Boris Johnson sa z uniknutej nahrávky zo súkromnej straníckej párty konzervatívcov nechal počuť, že rokovaniam s Bruselom o brexite už bolo venované príliš veľa neproduktívnej energie, mienia byť tvrdší, ale aj, že neskrývajú obdiv k Trumpovej politike USA (UK má sklon byť sólo svetovou veľmocou…).
Jednoznačný vecný a forenzný dôkaz o tom, že za atentátom na Skripaľovcov v Salisbury, je Rusko, ale nepredložili… (proti ruské médiá sú vo veci cudne “ticho”) a podobne mlčia aj o priamych dôkazoch údajného chemického útoku v sýrskom Dúmá. Detto o vine Rusov na zostrelení malajzijského dopravného lietadla nad “ukrajinským” Donbasom…
Kto je po tom všetkom nositeľ viny a za lámaním úniovej solidarity v rámci EÚ a so pseudo spojencami? Populisti?
…
Problém takzvaných štandardných politických strán, otvorených takzvanej západnej euro a transatlantickej spoločnosti verzus neštandardné a takzvané extrémistické, populistické (pričom populizmus je nejasný politologický pojem) a ak taká „populistická“ alebo “extrémistická” strana „škrabká“ časť voličov pod ich bradičkou, tak len preto, že zastupuje ich názor a záujmy; nie sú predsa nesvojprávni blbci a majú právo na vlastný, odlišný názor od povinného názoru bruselského mainstreamu) proti systémové a „nacionalistické“ strany, je práve, najmä vo vzťahu k Európskou úniou a najmä jej „jadrom“ nezvládnutým, nie pre všetky štáty prijateľným migračným a imigračným politikám, stále výraznejší…
Akýkoľvek politický program, ktorý je v rozpore s jediným správnym, a to, liberálno-demokratickým, je vyhlásený za populistický, hoc by aj smeroval von z Únie, navzdory tomu, že je úplne legálny. Politický populizmus je antisystémový, až “extrémistický” je proti jednotnej integrácii do štruktúr EÚ, proti jednotnému prístupu k migrácii, ale aj proti politickému projektu eura… proti všetkému, čo je nariaďované “zhora”.
Sociálni filozofi, ideológovia a politici multikulturalizmu a ich „novej“ ľavice neomarxistického razenia argumentujú ľudskými právami a solidaritou, s osobitným apelom aj na kresťanov, aj v opore aj o pápežovo, že „Európa je ako stará Sára, ktorá imigráciou otehotnie a poteší sa…“ aj za cenu prvotných obetí (mienil tým terorizmus) a ktorý legálnu migráciu v zastúpení Vatikánu podporil svojím Dvadsať bodovým plánom (legalizácia migrácie) paralelným a kompatibilným s Global Compact (plán na bezpečnú a chránenú imigráciu).
Ale o to, že na Blízkom východe a v Afrike sú kresťania vraždení a miznú po stovkách a tisíckach nevedno kam, slniečkárov, vítačov, a ich „ľudsko-právne“ mimovládky, zvané „neziskovky“ nezaujíma, a v tejto veci o kresťanoch cudne mlčia. Kričia ale, že kresťania sú xenofóbni a islamofóbni. Pápež dokonca v prechodnom období počíta s obeťami migrácie a terorizmom… (pre dobrú vec to vraj stojí za to a tá “Sára sa napokon poteší a pookreje”).
Marrákéšska „nezáväzná“ politická deklarácia
Otváranie sa spoločnosti smerom von znamená otvorenie sa migrácii a najmä pracovnej sily, pod heslami potreby jej doplnenia, čo je deklarované v hmle solidarity a povinnosti záchrany potrebných utečencov, ktoré do Európy od bárskiaľ, vlastne cez svoj štatút svetového “demokratizačného policajta a svetlonosa slobody” ženie agresívny kapitál á la First America (plus neocons a Deep State) ktorý sa ale od imigrácie a podiele viny na tej biede (Afrika) dištancuje.
Úplne “legálne” sa pritom používa ľudsko-právny imperatív ľudskej, svetskej aj kresťanskej “solidarity a lásky k blížnemu”. Vatikán a pápež František a jeho 20 bodový plán pre legalizáciu migrácie, je podporou Agendy 2030 OSN v časti Global Compact už aj vytvorením štatútu pojmu klimatickí utečenci (dôsledky klimatických zmien a sucha) dokonca s legalizovaným právom na spájanie rodín rodín utečencov a azylantov, hore dole, bez odlíšenia osôb a skupín migrantov s Európou nekompatibilných civilizačných, kultúrnych a náboženských okruhov…
Marrákéšsky dokument vychádza z východiskového pracovného dokumentu OSN známeho ako Newyorská deklarácia. Kontinuálne mal nadväzovať na Rabatský proces, pod názvom Spolupráca Európskej Únie s Afrikou v oblasti migrácie a ten mal hľadať a uvádzať do života spôsoby na zabránenie nelegálnej migrácie z afrických krajín.
Na medzinárodnej konferencii v marockom Marrákéši (severná Afrika) sa zišlo 58 ministrov zahraničných vecí, vnútra, integrácie, zodpovedných za migráciu a vysokí predstavitelia krajín Európy a Afriky týchto krajín, kde 2. mája podpísali ďalší kontroverzný dokument, podporujúci migráciu z Afriky do Európy v nasledujúcich rokoch…
Českí a slovenskí politici z vládneho prostredia a ministerstva zahraničných vecí ale neposkytli presvedčivé dôkazy o jej nezáväznosti, dokonca, či tam boli, a či ho podpísali-nepodpísali, jediné, ktoré ho zo štátov V-4 odmietlo podpísať, bolo Maďarsko.
Rabatský proces, ktorý sa začal na prvej konferencii ministrov Európy a Afriky o migrácii a rozvoji v júli 2006, spája vlády 55 európskych a afrických krajín zo severnej, západnej a strednej Afriky spolu s Európskou komisiou a Hospodárskym spoločenstvom západoafrických štátov ECOWAS (Economic Community of West African States).
Cieľom je posilniť dialóg a spoluprácu v oblasti migrácie (legálnej migrácie a mobility, predchádzania neregulárnej migrácie a opatrení na boj proti nej, migrácie a rozvoja, medzinárodnej ochrany) ako aj určiť spoločné priority s cieľom rozvíjať operačnú a praktickú spoluprácu. Rabatský proces vedie riadiaci výbor, ktorý tvorí päť členských štátov EÚ (Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Portugalsko a Španielsko), päť partnerských krajín (Burkina Faso, Rovníková Guinea, Mali, Maroko a Senegal), ako aj Európska komisia a štáty ECOWAS-u.
Rabatským procesom sa pôvodne začal seriózny a plodný dialóg medzi EÚ a partnerskými krajinami a posilnila sa spolupráca realizáciou dvojstranných, subregionálnych, regionálnych a viacstranných iniciatív.
Atlantická sieť Seahorse je príkladom konkrétnej spolupráce na regionálnej úrovni medzi Španielskom, Portugalskom, Senegalom, Mauritániou, Kapverdami, Marokom, Gambiou a Guineou-Bissau. Umožňuje výmenu informácií medzi orgánmi s cieľom predchádzať neregulárnej migrácii a cezhraničnej trestnej činnosti.
Štvrtá konferencia ministrov Európy a Afriky o migrácii a rozvoji sa uskutočnila v novembri 2014. Prijala sa na nej Rímska deklarácia a program na roky 2015 – 2017, v ktorom sa určili dve tematické prioritné oblasti pre budúce opatrenia:
1. Posilnenie prepojenia medzi migráciou a rozvojom;
2. Predchádzanie a boj proti neregulárnej migrácii a súvisiacej trestnej činnosti.
Zaviedla sa medzinárodná ochrana ako jeden zo štyroch pilierov spolupráce, čím sa tieto piliere zosúladili s globálnym prístupom k migrácii a mobilite (GPMM).
Nielen Schengen, ale postupne aj celá Európa všeobecne má byť otvorená ľudskému právu na voľný pohyb osôb, bez zreteľa na rasu, etnikum, status, civilizačný pôvod, kultúru a náboženstvo. Schengen ako mantra a posvätná krava európskych demokratických a liberálnych hodnôt je predstupňom úplného zrušenia hraníc národných štátov.
Treba zabudnúť aj na ochranu vonkajších hraníc EÚ, ktorá viazne preto, že EÚ sa “reálne” nechce hermeticky uzavrieť pred imigráciou, ako aj na vyhlásenia, že migrácia bude postupne slabnúť a bude sa riešiť v miestach jej pôvodu. Migrácia pokračuje. A ostatok okolo sú rečičky…
Ľudskoprávne mimovládky v stredozemnom mori zbierajú utečencov z ich chatrných lodí, chránia ich pred prevádzačmi, a pod ochranou Frontexu, ich nevracajú do Líbye, ale vykladajú na brehoch Talianska, Grécka, Španielska… (takže takto to je s ochranou vonkajších hraníc EÚ…).
Článok vychádza práve v čase, keď sa v rámci EÚ prerokúvajú aj obávané Dublinské dohody o migrácii, na stole EÚ je vyšší level zvaný ako Dublin 4, ale zaujímavé bude sledovať, ako sa k nim EÚ postaví na konci dňa vo svetle “rezignácie” Merkelovej na kvóty a aj vo svetle hlavného prejavu Georga Sorosa na výročnom zasadnutí Rady ECFR v Paríži 29. mája 2018, ktorý odporúča len dobrovoľnú migráciu, odmieta kvóty, migrácii síce priznáva jej pozitívny demografický a ekonomický prínos pre Európu, migráciu chce ale regulovanú a riadenú, s ochranou vonkajších hraníc EÚ, pričom navrhuje 30 miliárd eur ročne po dobu troch rokov, z kapsy EÚ pre dotknuté africké krajiny ako „Marshallov plán“ obnovy a rozvoja afrických krajín…
George Soros, zakladateľ Open Society Foundation, na ktorú sú naviazané jej dcérske „neziskovky“ ale „nezaregistroval“ sociálne, občianske a náboženské pnutie v EÚ v dôsledku už dávno v nej žijúcich osôb z islamských krajín, a integračné problémy s osobami a skupinami, neochotnými prijať, akceptovať a rešpektovať európsku kultúru a spôsob života s jej svetskými zákonmi, a zamlčal svoje stanovisko k faktu, že islam je jednotou expanzívneho, svoje blízke aj vzdialené okolie islamizujúceho náboženstva, ideológie a politiky, ktorá sa začína ako politické ambície, cez náboženské práva moslimov hlásiť k slovu ako ľudské, občianske a náboženské práva moslimov, lebo islam, a je jedno, či šittsky alebo sunnitský, jeden ani druhý, odmieta prijať pojem sekulárny štát na základe prvého z piatich vyznaní islamskej viery, ktorý všetkým pravým moslimom prikazuje svetový džihád, a zároveň, že Allahove zákony sú vždy a vo všetkom nadradené svetským zákonom…
Pre Európsku komisiu a parlament, a rovnako jednotlivé členské štáty EÚ, dotknuté islamom a moslimami, to predznamenáva nutnosť nájsť zmier EÚ s islamom a moslimami, ktorí západnú liberalistickú Európu a EÚ, ako celok vlastne nenávidia, ale sa do nej koristnícky tlačia, dobývajú ju ako bezpečnostne, ekonomicky a sociálne potrební, za nimi prichádzajú ostatní členovia ich rodín, na základe práva na spájanie rodín, lebo jednak chcú mať tú životnú úroveň, akú dosiahla pracovitá a ekonomicky napredujúca Európa, chcú mať na nej ale zväčša bezprácny podiel, lebo utečenci pred občianskou vojnou a vojnou znepriatelených islamistických frakcií, v ich vlasti, spravidla nemajú potrebné vzdelanie, pracovnú kvalifikáciu, ale ani pracovné návyky, a čo majú, je fakt vysokej rodivosti ich moslimských žien, a vedomie, že EÚ, najmä Nemecko a Merkelovej Welcome to refugees z roku 2015 im otvára náruč a poskytuje nadštandardné sociálne zabezpečenie….
EÚ sa celkom určite bude musieť vysporiadať s právom šaría (nadradené je svetskému právu), bude musieť riešiť spolužitie moslimov s „dúhou“, a bude musieť akceptovať aj iný, moslimský pohľad na práva žien…
Nože skúste s moslimami dať reč o Istanbulskom dohovore, alebo o kampani #MeToo, alebo, čosi o tom, že sobáše moslimov s maloletými dievčatkami hoc podľa vzoru Mohameda a jeho druhej ženy Aíshe, sa v Európe a EÚ nenosia…
Je veľmi náročné porozumieť motiváciám slniečkárov, vítačov, kaviarenských pseudo intelektuálov, multikulturalistov a migrácii otvorenou náručou ľudsko-právnych aktivistov, prečo odmietajú fakty terorizmu islamského pôvodu v Európe, a prečo tých, čo prejavujú zdravý zmysel pre úplne normálnu, osobnou a sprostredkovanou zážitkovou skúsenosťou nadobudnutou ostražitosťou, obviňujú z rasizmu, xenofóbie a islamofóbie…
Štandardné politické strany majú problém s neštandardnými, ktoré vznikajú tak, ako v Nemecku AfD, v Taliansku Hnutie piatich Hviezd alebo Liga severu, na Slovensku ĽSNS, v Česku SPD, alebo Orbánov Fidesz, Jobbik, poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS), francúzska nacionalistická strana Marine Le Pen…
Slovinci si zvolili a majú novú, proti imigračnú vládu…
Srbi, Rakúšania, Taliani, koketujú s Ruskom…
Väčšina štátov EÚ odmieta proti ruské sankcie…
USA ekonomicky (clá) hádžu EÚ cez palubu…
Nové ultra pravicové Hnutie odporu v západnej Európe Identitári je v priamom a bezprostrednom konflikte s ultra ľavicovým hnutím Antifa. Ultrapravičiari z organizácie Defend Europe sa vydávajú na more k pobrežným vodám Líbye, aby bránili slniečkárskym mimovládkam, dokonca pod ochranou Frontexu, preplavovať na ich lodiach migrantov k brehom Európy, nie nazad do Líbye. Spočiatku mali problémy v Egypte, odkiaľ údajne už vyplávali, pristáť na Sicílii však bude zrejme problém, keďže proti slniečkárskym prevádzačom imigrantov sa už postavil tamojší sicílsky starosta.
Tieto hnutia a politické subjekty zrodil štandardný systém pro európskeho a multikulturalistického matrixu, s jeho na jednej strane deklarovaným smerom do „jadra“ EÚ, na druhej, lavírujúci kam vietor, tam plášť, a „zvláštnu“ liknavosť a nepružnosť v posilňovaní ochrany vonkajších hraníc EÚ…
…
Multikulturalizmus je ľavicová, neomarxistická ideológia, paralelná s rodovou ideológiou rovnakej proveniencie. Európa, my, ani krajiny V-4 nemajú dôvod pre úctu a obdiv k liberalizmu, ktorý sa zrodil v Amerike 60-tych rokov predošlého milénia, niet dôvod ani pre obdiv vnútorných a zahraničných politík USA, či vo veciach ľudských práv v časti sexualita a rodová ideológia, rovnosť pohlaví a rodov, alebo ani v otázkach rovnosti neexistujúcich príležitostí pre napĺňanie amerického sna, ktorý spľasol a dnes je mŕtvy, niet dôvod ani pre úctu k spôsobu ochrany osobných ľudských práv, podľa Druhého dodatku Ústavy USA o práve nosiť a používať zbraň, ako kedysi na divokom Západe, niet dôvod ani pre obdiv krajín západnej a severozápadnej časti EÚ vo veciach ich otvorenosti voči migrácii, pretože neprináša dobré ovocie…
Je absurdné, aby utečenec, azylant alebo osoba, požívajúca štatút dočasnej doplnkovej ochrany mala štedrejšie finančné a hmotné bezprácne sociálne zabezpečenie (800 eur) než je minimálna mzda pracujúcich v našom regióne V-4, tobôž priemerný dôchodok, je absurdné, aby naši priemerní občania v ekonomicky aktívnom veku, dotovali sociálne zabezpečenie migrantov, na vlastný a úkor štátu, zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí pre autochtónnych (domácich) občanov, ich rodiny a deti…
Pochybné prieskumy domácej a európskej verejnej mienky o tom, ako sa zlepšuje vzťah občanov k EÚ, nenahradia osobnú priamu a sprostredkovanú zážitkovú skúsenosť, ktorá zakladá vzťah k projektu Európskej únie, ktorá sa akosi nemá k vlastnej sebareflexii v kľúčových veciach…
Brusel by ale riadil, vládol, no, koľko moci mu pol miliardy Európanov dá, toľko si jej (pravidlo) vezme. Brusel a Štrasburg nemá vládnuť ale slúžiť.
Vládnutie Bruselu je nedemokratické. Radšej a lepší, „liberálnejší“ je konsenzus, než kvalifikovaná väčšina. Za dobrú vec zahlasujú všetky členské štáty. A k tomu, radšej zdravý rozum, zmysel pre mieru vecí, funkčné svedomie a zodpovednosť, v osobnom živote aj v politike, než otvorený a bezbrehý liberalizmus, bez akéhokoľvek zmyslu, svedomia a zodpovednosti.
…
Neomarxisti vedú sústredený útok proti bielym autochtónnym Európanom pre ich odmietanie kvót, xenofóbiu a islamofóbiu…
Niečo podobné sa dá pozorovať aj v USA…
Zaujímavý obrat rasizmu naruby sa dá pozorovať v Juhoafrickej republike, kde by bieli farmári dnes potrebovali svojich bielych Nelsonov Mandelov a Martinov Lutherov Kingov a „I have dream…“
V časti rodová ideológia rozbíjajú biologicky, sociálne a historicky daný pojem normalita útokom na tradičný inštitút monogamného manželstva muža a ženy a s ním rodiny európskeho typu, založenej takýmto manželstvom, na ten účel oddeľujú pohlavie a rod od sexuálnej orientácie, spravidla spojenej s pohlavím, vytvárajú sériu odlišných pohlaví a rodov, aby ich označili ako rovnocenné a mohli meniť definíciu manželstva, a manželstvo vyhlásili za inštitút dostupný ako pre páry odlišného pohlavia a rodu tak aj páry rovnakého pohlavia a rodu.
Na ten účel zriadili aj inštitút registrovaného (životného) partnerstva, ktorý, ak manželstvo nepozná a neuznáva niektorý zo štátov Rady Európy a EÚ, majú za rovnocenný manželstvu, so všetkými atribútmi manželstva, včítane rovnakých práv partnerov voči sebe navzájom, vo veciach dedenia, práva na informácie zdravotného charakteru, a salámovou metódou, dožadujú sa rovnoprávnych adopcií detí, aké pozná manželstvo, a tou istou metódou legalizácie inštitútu surogátneho materstva (prepožičiavanie cudzích materníc).
Mužov spájajú s násilím na ženách, oslabujú a neutralizujú postavenie a autoritu muža v manželstve, rodine aj ako otca, hlavy rodiny, a na pozadí „škodlivých“ rodových stereotypov, ktoré generujú násilie na ženách, ich majú za vládcov, tyranov a vykorisťovateľov tiež aj slabo plateného a v práci diskriminovaného ženského proletariátu, pričom ale treba zmieniť aj to, že stav rodovej rovnosti na českom príklade, štatisticky aktuálne vykazuje rozdiel v odmeňovaní žien a mužov 22 percentný rozdiel v neprospech žien, čo je možné rodovej ideológii priznať a uznať ako takmer jej jediné pozitívum…
Na pozadí nimi odmietaných rodových stereotypov spisujú Istanbulské dohovory, zriaďujú kontrolné, monitorovacie a sankčné mechanizmy a inštitúty typu nadnárodného GREVIO (pozor, prečítajte si článok v Slobodný výber Mimovládka GREVIO bude mať viac moci ako Gestapo). Denníky N a SME vás a Slobodný výber, a ich aktivisti proti násiliu na ženách nepochvália (lebo čítate konšpiračné weby)! Radšej “vyrábajú” kampane #Metoo, čím vznikne prostredie, ktoré bude generovať mužskú autocenzúru v ich a pre ich pohlavie a rod vlastnú zdravú asertivitu v uchádzaní sa o priazeň ženskej časti populácie (extrémny feminizmus už pridržanie kabáta žene pri obliekaní, alebo dverí s prednosťou pre ženu, považuje za sexistický…).
Dobrou správou k odbúravaní sexistickej prezentácie mladých žien a dievčat ako tovaru je, že Miss America opúšťa “predajnú aukciu” ich predvádzačku v plavkách, prednosť bude mať súťaž v ich inteligencii, intelekte, kráse duše a čaro osobnosti, lebo žien a dievčat v plavkách je na kúpaliskách a plážach viac, než dosť…
Neomarxisti odmietajú odlišnosť a význam rodičovských mužských (otcovských) a ženských (materských) vzorov a rolí pre výchovu ich spoločných detí, upierajú práva biologických rodičov na výchovu detí, na ktoré majú podľa nich právo jednotlivci aj „neplodné“ páry rovnakého pohlavia (adopcie) žiadajú práva a slobodu výberu vlastného pohlavia a rodu, ktoré nie je vždy vo vzťahu jednoty a zhody, preto oddeľujú pohlavie od rodu, a ten kladú nad pohlavie, lebo podľa nich rozhoduje rod a jeho prežívanie osobou, nie pohlavie, a každá osoba, bez ohľadu na svoje pohlavie môže sa a má právo vnímať a prežívať svojsky – muži ako ženy, ženy ako muži (transsexualita) a za tým účelom sa toto
zanedbateľné percento transsexuálov a o čosi viac percent ostatnej dúhy (LGBTIQ plus vraj až 100 rozličných pohlaví am rodov) dožaduje aktivizácie a monitoringu sexuality už detí predškolského veku, aby si mohli slobodne vybrať a prihlásiť sa k svojmu rodu a pohlaviu.
Ľudsko-právna lobby za ochranu a podporu práv dúhy (LGBTIQ…) pracuje aj na zavedení pojmu „sexuálna menšina“
Medzinárodne platná ľudsko-právna legislatíva (Dohovor o ľudských právach, Charta, Listina základných práv a slobôd…) taký pojem nepoznajú.
Neomarxisti a ich „nová ľavica“ chcú mať pod „strechou“ všetok „ich“ novodobý „proletariát“ a sú medzi nimi v EÚ žijúce menšinové rasy, etnické a národnostné menšiny, samozrejme týrané a vykorisťované ženy, ale chýbajú im tam, aby ich mohli chrániť, osoby a skupiny, združené pod skratkami LGBTI (…). Ibaže menšina je definovaná ako rovnorodá (homogénna) skupina, schopná žiť ako komunita a spôsobilá na uplatnenie si občianskych a politických práv. Dúha ale takou nie je a pre nerovnorodosť a vzájomnú indiferenciu a ľahostajnosť, danú ich odlišnými a nesúrodými sexuálnymi orientáciami a preferenciami, nevykazuje definičné znaky menšiny.
To ale ich predákom a „ľudsko-právnym“ mimovládkam, aktivistom a verejnej ochrankyni práv neprekáža, všetci svorne používajú „menšinovú“ memetiku a rétoriku (mediálna manipulácia) a tento mém po nich preberajú médiá a šíria ten ľudsko-právny blud vo verejnom mediálnom priestore. Ten cluster (strapec) nemá nárok stať sa utláčanou, diskriminovanou a ostrakizovanou menšinou, lebo nič také, ako „sexuálna menšina“ neexistuje. A všetka agenda dúhy okolo, je len „ľudsko-právna“ habaďúra dúhovej loby.
Manželia páru rovnakého pohlavia, Američana a Rumuna, ktorí uzavreli manželstvo v Belgicku, majú podľa Súdneho dvora Európskej únie (kauza Coman) právo na pobyt a život v Rumunsku. Nemajú ale právo na všetky atribúty manželstva, len na súkromie a rodinný život v páre; tie by mali, ak by žili v Belgicku alebo v hoc ktorom z 13-tich štátov, ktorý pozná inštitút manželstva párov rovnakého pohlavia.
Pre Slovensko z rozhodnutia súdu neplynú žiadne záväzky. Mohli by, ak by Slovensko prijalo inštitút vzdania sa právomocí súdov, potom by o priznaní všetkých manželských práv, nielen o práve na voľný pohyb (Schengen) všetkých manželov párov rovnakého pohlavia, nielen o ich pobyte manželov v krajine (Rumunsko, Slovensko) mal prednostné právo (Lisabonská zmluva) rozhodnúť Európsky súd. Ten ale svoje hranice a právomoci, dané mu suverenitou a zvrchovanosťou národných štátov vo veciach ich vlastnej definície manželstva neprekročil, takže nemožno hovoriť o hrozbe (CitizenGO, Aliancia za rodinu, poslanec Škripek) ale ani o žiadnom súdnom aktivizme v prospech homo loby.
K tomu treba uviesť, aby bolo všetkým, ale najmä dúhovým ľudsko-právnym aktivistom, jasno, že:
Manželstvo ani registrované partnerstvo nie je základným ale „len“ akcesorickým (doplnkovým) právom, ak také právo legislatíva národného štátu pozná a umožňuje, pričom Slovenská republika a jej Ústava definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy.
Slovensko, by v podobnej veci (Coman), ako nositeľ právnej subjektivity, by v podobnej veci (a takých by bolo v prípade príchodu Medzinárodnej liekovej agentúry na Slovensko zrejme dosť) mohol manželskej homosexuálnej dvojici, na jej žiadosť, priznať aj práva napríklad v dedičskom konaní, ak by si takáto dvojica zvolila pre dedenie právny režim štátu, ktorý by im priznával výhodnejšie dedičské práva, tak aj vo veciach osvojenia detí alebo výživného. Slovenský súd by teda majetkové práva „manželského“ páru mohol legálne zohľadniť bez ohľadu na skutočnosť, že homosexuálny zväzok ako taký, Slovensko nepozná. Európsky súd nastoľuje “verejný poriadok” v práve tam, kde má kompetencie…
Problém ale je a vážny, a vo svojej potencialite majúci konzekvencie pre všetky členské štáty EÚ a Rady Európy, výklad pojmu manžel Európskym súdom, ako rodovo neutrálny, čo je vnášanie rodovej ideológie do právneho prostredia súdov vo veci definície manželstva.
Neomarxizmus a nová ľavica rozožiera z vnútra kresťanskú cirkev
Konflikt vo vzťahu kresťanské učenie, imigračná kríza, postoje k dúhe, sa prehlbuje aj v prostredí kresťanstva medzi katolíkmi a protestantmi, ale aj vo vnútri katolicizmu, dá sa na príklade český kardinál Dominik Duka (verný katolíckemu kresťanskému učeniu) a kňaz Tomáš Halík (slniečkár a vítač), ale aj v rámci ECAV, kde na príklade prezentácie toho, čo Prostredník nazval Teológia rodu, na osi biblická pravda-kresťanské učenie verzus lož a heréza bol evanjelický teológ, pedagóg Ondrej Prostredník, aktivista dúhovej loby, konfident verejnej ochrankyne práv, odstavený od pedagogickej činnosti na Evanjelickej bohosloveckej fakulte.
Nevyrovnané postoje k návrhu novely zákona o umelom ukončení tehotenstva (nie prerušení, lebo ide o nevratný chirurgický zákrok, slovný tvar prerušenie je eufemizmus a veciam treba dávať ich pravé mená) prezentovali aj zástupcovia katolíckeho kléra, vo vzťahu k navrhovateľovi, ktorým bola ĽSNS, na pravú mieru bol postoj uvedený až opravným vyhlásením…
Je smutné, že biskup musí korigovať vyjadrenia hovorcu.
V oblasti imigrácie Agendu 2030 Global Compact podporil svojím dvadsať bodovým plánom na ochranu a podporu imigrantov aj Pápež František.
Neomarxisti náboženstvá vytesňujú mimo svoj ľudsko-právny záujem na okraj spoločnosti, neuvažujú o nich ani ako o menšinách, sú pre nich ako ateistov, len prekážkou ľudského pokroku, na ceste liberálov k zbožšteniu človeka, individuáciou a individualizáciou jeho liberálnych práv nad úroveň akéhokoľvek boha, a na kresťanov reagujú vždy, keď sa stretnú s ich iným názorom na pro life veci a vtedy, ak kresťania vo veci svojich postojov a názorov na údajné práva dúhy bránia uznaniu inštitútu manželstiev párov rovnakého pohlavia, adopciám detí, ježia sa proti záujmom cirkví vo veciach ochrany života od počatia po prirodzenú smrť a podobne…
Za tým účelom si liberáli zriadili aj anketu Homofób roka, pri ktorej si ale nik nevšimol, že podsúva a predznamenáva návrat k Norimberským zákonom o možnosti nálepkovania, ostrakizácie a supresie údajných homofóbnych osôb vo verejnom spoločenskom a politickom živote (…) a najlepšie by bolo, keby také osoby boli a mohli byť aj zároveň trestne stíhané, čo už nedávna novela trestného zákona a jeho osobitná časť aj s ich dielne (lobing) umožňuje.
Svetlo a nádej na zvrat v prenasledovaní, supresii a otrakizácii osôb, ktoré podľa dúhovej homoloby vykazujú znaky homofóbneho správania v euro a transatlantickom priestore je, že Najvyšší súd USA sa postavil na stranu a dal za pravdu kresťanskému pekárovi, ktorý odmietol objednávku homosexuálneho páru Davida Mullinsa a Charlie Craiga v roku 2012 na svadobnú tortu. Právne predpisy v štáte Colorado bránia podnikom odmietnuť poskytovanie služieb na základe rasy, pohlavia, rodinného stavu alebo sexuálnej orientácie (obdoba aj slovenského diskriminačného zákona). Najvyšší súd dospel k záveru, že komisia Štátu Colorado porušila náboženské práva Jacka Phillipsa podľa prvého dodatku ústavy USA, a osvedčil, že ako subjekt ľudských práv má aj ako cukrár J. Phillips základné ľudské právo na osobnú výhradu vo svedomí, ktorá sa môže preniesť aj do jeho slobodného rozhodnutia v rámci slobodného podnikania a dotknutý manželský pár mal právo a možnosť objednať si svoju tortu v cukrárskej výrobni, ktorá si takéto právo neuplatní. Homoloby je sklamaná a zúri. Najvyšší súd USA vytvoril medzinárodný precedens, o ktorý by sa mali oprieť všetky súdy aj v EÚ vo veciach podobných prípadov „diskriminácie“.
A aby bolo všetkým, nielen dúhovej homoloby úplne jasno aj v tejto veci, platí:
Výhrada vo svedomí je základné ľudské právo.
…
Ľudské práva a slobody tehotných žien, plánovené materstvo a práva ľudského plodu
Ďalším oslobodzovaním ženskej časti západnej civilizácie od mužskej a samej seba (!) mienim oslobodzovanie sa ženy od nej samej, ako tehotnej ženy, vo veci tehotenstva a interrupcií lebo taká sloboda neexistuje (!) a je tehotným ženám prisudzovaná len arbitrárne (právne pozitivistický zákon) oslobodzovanie od zákazov a obmedzení práva na interrupciu, ktoré dnes nie je legálne uznané ako jedno zo základných ľudských a ženských práv, čo je podľa neomarxistov a ich novej „progresívnej“ ľavice chyba, a radi by ho videli ako právo v zozname základných ľudských (ženských) práv, a označované je nimi ako násilie na tehotnej žene, proti jej slobodám a právam.
Žena má mať slobodné právo otehotnieť alebo neotehotnieť, ktoré aj má, ale, ak plodnej a zdravej žene zlyhá trebárs antikoncepcia, má mať právo na umelý potrat bez obmedzení (zo zákona dnes na Slovensku platí a postačí žiadosť do dvanásteho týždňa).
Vo vzduchu visí „čierna diera“ a tou je, že právo na súkromie a osobnú integritu tehotnej ženy je ústavným súdom nadradené nad právom počatého ľudského plodu bez slobody na „jeho“ názor, vôľu tak, ako je z veci rozhodnutia tehotnej ženy, vytesnený potenciálny otec a rodič.
Radikálny feminizmus (post emancipačné ženské hnutia) tvrdí, a ženy si to radi osvojili, že telo je vlastníctvom ženy a počatý plod je súčasťou toho vlastníctva.
Ani nález Ústavného súdu z roku 2007, mimo iné nezmienil, že vlastníctvom ženy je len jej telo a prázdna maternica. Počatý plod už nie a do tehotenstva ženy má právo hovoriť muž, sploditeľ, blízka rodina, ak žena nie je osamelá a bezprizorná, a štát v záujme jeho udržateľnosti, ktorá je aj s dôchodkovým sociálnym zabezpečením ohrozená klesajúcou demografická krivka domácich autochtónnych Sloveniek, negatívnym pomerom štatistík na osi sobáš-rozvod, ktorej pokles a zdvih mali zaistiť primeranou saturáciou najmä mladých manželstiev a rodín podpornými politikami štátu.
Nález ÚS z roku 2007 nadradil právo na slobodu, integritu, súkromie a „plánované materstvo“ ženy nad právami počatého plodu a záujmom spoločnosti. Hranica 12. týždňa práva na voľný potrat aj s úvahami, či ide o ľudskú bytosť pred alebo po 12. týždni aj v opore o ontogenézu pre a post natálnej ľudskej psychiky, v časti vnímanie a sebauvedomovanie, bola prijatá len arbitrárne. Ľudský plod sa vyvíja ako ľudská bytosť od počatia, nie od 12. týždňa a jej vývoj nekončí úspešným pôrodom ale pokračuje v súbehu s jeho komplexným telesným a duševným vývojom a tiež vývojom nadobúdaných ľudských práv plodu po počatí, chránených práv dieťaťa a po nadobudnutí veku dospelosti až k prijatiu plného komplexu základných ľudských, občianskych, politických a ostatných práv a doplnkových (akcesorických) práv, aj práv nascitura (právo dediť) chránených, neodňateľných, nezameniteľných, neodcudziteľných, od počatia po prirodzenú smrť, ale platný zákon paragrafom 4 popiera a porušuje Ústavu SR a jej „ľudský plod je hodný ochrany po počatí“.
Víťazí kultúra smrti nad kultúrou života pro life a vo vzduchu ostávajú visieť otvorené aj otázky humánnej a medicínskej svetskej „zdola“ ale aj kresťanskej bioetiky „zhora“. Ostáva tu len osamelosť, svedomie a prípadná záťaž karmy ženy, ak je jej svedomie funkčné a žena tú ťarchu vzala nie v dobrej viere ale v omyle len sama na seba. Niet čo závidieť…
Kultúra smrti postupne sa „oslobodzujúcim Západom od záťaže a „predsudkov“ humánnej bioetiky zdola aj zhora chce, aby základným ľudským právom bola aj čiakoľvek eutanázia v každom veku, nielen v paliatívnom štádiu nevyliečiteľnej choroby, ale aj právom životom unudených a unavených, a mal by stačiť dobre informovaný súhlas dotknutej osoby a jej prianie, ako výslovný prejav slobodnej vôle a rozhodnutia, v prípade detí, ich zákonných zástupcov…
Výhrada vo svedomí je legálna a platí aj pre tie osoby, ktoré sú ako lekársky personál spôsobilé vykonať potrat alebo pri ňom asistovať, a jeho vykonanie odmietajú pre výhradu vo svedomí a Hippokratovu prísahu a piate prikázanie. Tento účel môžu plniť a plnia ho na to určené zdravotnícke zariadenia, takzvané kliniky smrti, s otrlým, lebo najmä dobre plateným personálom.
Ľudské práva, práva rodičov a detí na zdravotnú starostlivosť
Škandalózny prípad smrti malého britského chlapca Alfieho Evansa nepoukazuje len na rozdiely v práve kontinentálnej a ostrovnej Európy UK, pričom iný prípad dokazuje, že aj údajne nevyliečiteľne choré dieťa bolo vyliečené v českom protónovom centre.
Vo svetle dramatickej smrti malého, takmer dvojročného Alfieho Evansa, v Nemocnici Alder Hospital v britskom meste Liverpool, talianska Nemocnica Bambino Gesù vo Vatikáne, ktorá mala prijať Alfieho na ďalšiu liečbu, s pokusom zachrániť mu život, alebo aspoň mu poskytnúť milosrdnú paliatívnu starostlivosť, vydala Desatoro práv nevyliečiteľne chorých detí a ich rodín. Chce ho rozšíriť do ďalších krajín Európy prostredníctvom Európskeho parlamentu. Text s názvom Charta práv nevyliečiteľne chorého dieťaťa predstavili 28. mája. Faktorom Alfieho úmrtia boli aj rozdiely medzi ostrovným britským právom a kontinentálnym európskym právom, a to aj v odlišných prístupoch k právam dieťaťa a právam rodičov…
Desať bodový dokument výzvou k návratu k ľudským právam, hovorí napríklad o dôležitosti terapeutického spojenectva medzi lekárom a rodinou a jej plnej účasti na priebehu liečby, práve na názor iného lekára, práve na výber zdravotníckeho zariadenia, a to aj v zahraničí, či práve na prístup k experimentálnej a k pacientovi prívetivej paliatívnej liečbe.
Mediálne je známy aj dramatický prípad malého britského chlapca,  menom Ashya King, ktorý sa po neúspešnej liečbe a viacerých operáciách, po únose jeho rodičmi z britskej nemocnice, v roku 2014 v Česku podrobil protónovej liečbe mozgového nádoru, zrejme úplne vyliečil.
…
Každá revolúcia usiluje o zvrat, obrat, základnú, podstatnú zmenu, vznik novej kvality v určitom bode vývojového procesu, vo vývoji spoločnosti je to sociálna, sexuálna a kultúrna revolúcia, vo výrobnom procese, paralelne s nástupom buržoáznej revolúcie a zavedením tkáčskych stavov, pásovej výroby, odľudňovania vidieka (urbanizácia) a po roku 1820 stupňovité priemyselné revolúcie (dnešný status PR4.0).
Pre Európu bola najvýznamnejšou francúzska buržoáznodemokratická revolúcia konca 18. storočia, ktorá zničila vo Francúzsku feudalizmus, umožnila rozvoj kapitalizmu a dokončila vznik moderného francúzskeho národa a s ním aj národné hnutia, založené na národnom prvku ako štátotvorného princípu.
Luddizmus (Ned Ludd, tkáč, 1779) bolo hnutie anglických tkáčov, ktorí v zavádzaní strojov a mohutnení kapitálu videli zdroj svojej sociálnej neistoty, založenej na pokračujúcom vykorisťovaní ich práce a rozvoja nezamestnanosti (pracovné podmienky, nedostatok práce pre nekvalifikovaných či nútené sťahovanie) čo bola a je, po opustení manufaktúrneho spôsobu výroby aj jej dnešná príčina konfliktu na osi kapitál a pracujúci (neoluddizmus, 90. roky 2o. stor.) aj navzdory zvyšovaniu životnej úrovne pracujúcich kapitalistického Západu, ktorú nedokázal dosiahnuť socialistický spôsob výroby vo východnom bloku Európy. Podobnosť s dneškom zodpovedá vlastnostiam a správaniu kapitálu, tobôž dnes už nadnárodného, ktorý si pre svoj účel naprojektoval a konštituuje Európsku úniu  a najmä kapitálu slúžiaci Schengen. Takzvané schengenské slobody a práva predstavujú kľúčové hodnoty EÚ, prednostne hmotnú a priestorovú slobodu, teda voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu. Schengen na nás dýcha materiálnymi hodnotami, ľudia sú vedení k plným žalúdkom a peňaženkám, masovej pop kultúre a zábave, oddychu a relaxu, než k duchovným hodnotám a spiritualite, tobôž k kvalitnému, skutočnému umeniu. Kapitál sa prednostne stará o svoj zisk a investície, zamestnanosť a produktivitu práce, voči duchovným hodnotám je intaktný a ľahostajný. Bohatá vrstva skupuje umelecké diela výtvarnej kultúry nie pre umenie, ale pre ich peňažnú hodnotu, ktorou len navyšujú svoje imanie, ako svoju doživotnú alebo zábezpeku na „horšie časy“.

Čo sa dá speňažiť, sa speňažuje. K masovej peňažnej popkultúre, na ktorej sa dá dobre zarobiť, možno zaradiť aj účinkovanie troch slávnych tenoristov, Andreu Boceceliho, ktorí vypredávajú štadióny… a biznis je nad umením, ktoré sa ako umenie už len tvári a stáva sa meta umením, tovarom, službou…
Filozofia a sociológia Frankfurtskej školy ovplyvňuje myslenie „pokrokárov“ a vodcov revolučných más v USA a na európskom Západe už od 60-tych rokov 20. storočia. Ovanula aj kultúrnu vrstvu hnutia Pražskej jari, jej opar ale po 21. auguste a s nástupom normalizácie vyprchal a vrátil sa až 90-tych rokoch 21. storočia s rozmachom politickej pluralizácie a liberálneho politického myslenia na Slovensku…
No, pozoruhodné veci sa v pozitívnom zmysle diali v osemdesiatych rokoch v Česku aj na Slovensku nielen v oblasti masovej pop kultúry, nemajúce s neomarxizmom ešte nič spoločné…
Z pohľadu estetiky a axiológie umenia, na folkovej rockovej a ale aj a najmä divadelnej scéne, to už ale bola doba tehotná zmenou, a ten vnútorný pretlak priniesol boom vtedy úžasných hudobných a divadelných súborov, štátnych aj amatérskych, s ich úžasnými predstaveniami na festivaloch a prehliadkach divadiel poézie, malých javiskových foriem a experimentálnej scény, s vplyvom západnej a poľskej moderny, pričom sa v nej ešte nedal cítiť vplyv Adornovej estetiky hluku a šeredna, porovnateľnej s Ästhetik des Häßlichen (Karl Rosenkranz 1853) a jeho šeredna, čo je opak krásna, ktoré sa po Veľkom „nežnom“ Novembri a rozdelení Československa, z umenia vytráca, na scénu postupne nastúpil gýč, podradná a lacná masová pop kultúra v hudbe, literatúre aj výtvarnej kultúre a dívadle, pseudo post moderna, s jej performans, happening, hip hop, rap, a provokáciami na tanečnej divadelnej scéne…
Parameter podobnosti  slovenskej a českej divadelnej, pohybovej a tanečnej scény vykazuje ponuka Májového festivalu Divadelní svět Brno, predstavením „Naše násilí a vaše násilí“ s dvojitou slovenskou aférou, keď Marián Kotleba z pozície župana BBSK a objednávateľa, zrušil predstavenie Kováči divadelného súboru Jána Chalupku v Brezne pre neslušnú rétoriku, uprostred produkcie (udeľovanie cien Mateja Bella ku Dňu učiteľov) v marci 2017.
Súbor vznikol v roku 1923, má vo svojom názve meno slovenského dramatika, publicistu, prozaika a evanjelického kňaza (J. Chalupka bol starší brat Sama Chalupku). Dielo Kováči sa v estetike jazyka a reči od ortoepie a spisovnosti akosi vzdialilo od oboch národovcov, vo vulgarite je ale blízke Sekerou a nožom, Pišťaneka a Taragela. Jazyková kultúra sa z verbálnej kultúry, slovesného a divadelného umenia s dobou už vytráca a “scivilnieva” a nenosí už tak, ako vlastenectvo a národovectvo, lebo sú kakané a nacionalistické…
…a aj v rozpore s ideológiou multikulturalizmu.
Druhý prípad – Kotleba (august 2015) odmietol nahých chlapcov a neposkytol dotácie pre Divadelné štúdio tanca Banská Bystrica, tie dotácie mu ale spätne vrátilo ministerstvo kultúry, ktoré podporuje slobodu v umení…
Odvekou otázkou estetiky po Baumgartenovi, a jeho Aesthetica I. a II. (1750-58) ktorý zakladá estetiku ako vedu o zmyslovom vnímaní a prežívaní krásy, ako aisthésis a Rosenkranzovi (estetika šeredna) ale aj naprieč marxisticko-leninskou estetikou, a estetikou druhej polovice 20. a 21. stor. je aj sémiotická funkcia nahoty v umení. Ak je taký znak v umení funkčný, a nie len samoúčelný (erotika, porno) vtedy také zobrazenie prináša nové obsahy a významy, ktoré realitu reflektujú a zvýznamňujú inak.
Nie som si istý, či súčasná teória a dejiny umenia a umelecká kritika má vo veciach vulgarity, lascívnej nahoty a hraného násilia, na divadelnej scéne úplne jasno, a či slobodu umeleckého prejavu, lebo liberalizmus vo „fšetkom“ nepovyšuje nad estetiku. Aj z ich proti kotlebovských protestov cítiť neomarxistické kultúrne ľavičiarstvo. Otázkou je aj, čo je pokrok a čo dekadencia, reprezentovaná postmodernou. O čo sú viac extrémistické divadelné kusy typu „Naše násilí a vaše násilí“ vraj myslenie a svedomie ateistov a kresťanov provokujúceho režiséra Olivera Frljiča, kde Ježiš znásilňuje moslimku, prijateľnejšie, než “post chalupkovskí” Kováči?
Záber z inscenácie “Naše násilí a vaše násilí”:

Za zmienku stojí, že predstavenie v Brne nezastavil Kotleba ale hnutie Slušní lidé…
Kto a na kom páchal v tom násilie zobrazujúcom a provokujúcom „divadle“ plnom estetického a umeleckého nevkusu a gýča? Hmm…
Súčasťou sociálnej, sexuálnej a kultúrnej revolúcie v masovej pop kultúre a umení, cítiť estetiku Teodora Viesegrunda Adorna (člen Frankfurtskej školy) ktorý, ako muzikológ, bol poradca a konzultant Mannovi pri spracovaní hudobných súčastí románu Dr. Faustus, a má svoj diel na vzniku a estetike hudobnej atonality, dodekafónie, hudobnej moderny a post moderny 20. a 21. storočia v artificiálnej hudbe…
No, úžasná muzika, pre bežného príjemcu „na hlavu“ a pre zvyšok (väčšinu!) je zlatý Monteverdi, Palestrina, Bach, Mozart, Beethoven, Čajkovskij, Musorgskij, Mahler, Richard Straus, Dvořák, Smetana, Foerster, Janáček, Martinů, Suchoň, Cikker, a hoc aj Enrico Morricone). Žiak Johnyho Cagea Frank Zappa ako kritik amerického spôsobu života za sebou vo svojom hudobnom diele zanechal muziku plnú fraškovitej irónie západného spôsobu života snobov vyššej triedy „elít“…
V umení, v pravom, artificiálnom umení s vyššími umeleckými ambíciami je dnes široko, ďaleko, tma. Lakmusovým papierom budúcich spoločenských zmien spravidla býva umenie. Niečo sa chystá…
Doba je tehotná zmenou. Je také tehotenstvo pre Európsku únie žiaduce-nežiaduce? Bude-nebude potrat? Chceme-nechceme zmenu?
…
Sloboda a liberalizmus, tri zložky ľudskej bytosti, fakty a mýty…
So slobodou mal problém už židovský národ, ale aj antika a rané kresťanstvo, stredovek, utopisti typu Morus, Campanella, Husiti (a ich Táboriti…) ale aj raný a súčasný novovek, problém s výkladom a naplnením pojmu ľudská sloboda je príznačný pre ktorúkoľvek dejinnú epochy ľudstva, závislý na type civilizácie, kultúry a štátneho zriadenia.
Je to tak aj dnes, po všetkých revolúciách a svetových vojnách 20. storočia, a čoraz viac, v čase mieru a nových pnutí, lebo čím viac jej chceme, a čím viac si jej pojem vykladáme cez prizmu ega a osobného ľudského faktora, osobných záujmov (individuácia a individualizácia ľudských práv a slobôd) tým viac ju strácame.
Inak vníma a chápe slobodu kapitál, v rámci EÚ a jej hodnotového systému to je chránená a uctievaná náboženská mantra Schengenu, sloboda je inak vnímaná protagonistami všeľudového vlastníctva (komunisti a socialisti).
A zdá sa, že je už znova dlho mier.
K slobode sa možno dopracovať revolučne (krv) alebo vojensky (krv) alebo ju aj stratiť, aj (?) evolučne, s tou evolúciou je ale problém, podľa toho, či je evolúcia v nás, alebo či existuje reálne alebo len na papieri (veda) alebo sa od nás chce, a vyžaduje, prípadne povinne a násilím, lebo nás do ne priam tlačia, aj proti našej vôli a ľudskej prirodzenosti (tiež „veda“)…
Vraj tí “najslobodomilovnejší” Američania sa o “ich slobodu” medzi sebou strieľajú, lebo na ňu majú papier, zbrojné preukazy a Druhý dodatok Ústavy USA o zbraniach.
Lebo vždy a všade ide o “ľudské práva a slobody”.
O ľudské práva a slobody sa bojuje všade na celom svete, na všetkých možných ľudsko-právnych frontoch.
Sloboda znamená mať a byť. Alebo byť a mať. A môcť. Nielen chcieť. Monizmus reprezentuje jednotu hmoty a ducha. Dualizmus má za prvotnú hmotu, lebo sa jej možno dotknúť, vidieť ju, voňať, cítiť, ochutnať, vyrobiť ju a predať. Oceniť auto problém nie je (výrobné náklady, hodnota a pridaná hodnota, vek, počet kilometrov) umelecké dielo áno, lebo jeho hmotnú vrstvu tvorí plátno, farby, rám a cena pôvodného originálu sa určuje spravidla skôr v aukciách znalcami a podľa cenových ponúk, pričom ich duchovná umelecká pridaná hodnota je nehmatateľná a neoceniteľná.
Ľudská sloboda je daná mierou možností slobodnej voľby v rámci hmotnej a nehmotnej vrstvy kontinua ľudských bytostí v priestore a čase…
Delíme ju na
a/ vonkajšiu (hmotná, priestorová),
b/ vnútornú (duševná),
c/ duchovnú (spirituálna).
Všetky tri ľudské slobody predpokladajú kompletnú a funkčnú matriošku ľudskej bytosti v jej jednote s telom (hardvér ako vonkajší obal) softvérom (telo oživujúca duša néfeš ako stredná, vnútorná matrioška, ktorá zahŕňa IQ, EQ, rozum, intelekt, osobnú a sprostredkovanú zážitkovú skúsenosť, pamäť, emočnú a citovú vrstvu, empatiu (schopnosť súcitiť) zodpovednosť a zmysel pre mieru vecí a tretej, najmenšej, najvnútornejšej matriošky, už ďalej nedeliteľnej (neprijateľnej dualistami, materialistami včítane ateistov, ktorí pripúšťajú len existenciu jednoty tela a duše…) je ale nie vždy a nie u každej ľudskej bytosti prítomná a aj sídlom ľudského ducha, rúach, ktorý prestupuje a predýchava (pneuma) telo, dušu a všetky vrstvy ľudskej bytosti, ako osoby, pričom ľudskú bytosť v jej totalite ľudského bytia energeticky spája so všetkým, čo poznáme ako „veci medzi nebom, Zemou a Vesmírom, a tak dáva telu, jeho duši a celej ľudskej bytosti jej tretí, spirituálny rozmer, a spolu s ním zakladá jednotu trojjedinosti ľudskej bytosti smerom dnu i von, v jej komunikácii s okolitým hmotným a nehmotným, sociálnym prostredím, a schopnosť, spôsobilosť komunikovať aj so Všehomírom (vesmír) kontemplatívnym spôsobom, alebo, cez náboženskú vieru…
Aby bolo jasno, duchovnosť a spiritualita sa netýka len nábožensky veriacich, ale všetkých ľudských bytostí. Ide skôr o to, či je vítaná, podporovaná alebo potláčaná. K inteligenčnému (IQ) emočnému EQ) možno po spracovaní výsledkov exaktného, ale nie pozitivistického vedeckého bádania pridať aj spirituálny kvocient (SQ).
Odporúčam zopár diel predstaviteľov Frankfurtskej školy, trebárs Hebert von Marcuse Eros a civilizácia (na Freudovi demonštruje dôsledky sexuálnej supresie a propaguje sexuálnu emancipáciu) Jednorozmerný človek (kritika kapitalizmu aj socializmu a tretia cesta, na ktorej sa nehlási k Marxovmu proletariátu ale k triedne vykoreneným spoločenským outseidrom a ľuďom s pocitmi vykorenenia, čo vyhovovalo najmä nespokojným študentom, pochádzajúcim zo strednej triedy) Erich Fromm a jeho knihy Strach zo slobody, Umenie milovať, Obraz človeka podľa Marxa, Mať alebo byť, sú diela, ktoré nám umožnia porozumieť, pochádzajúce z prostredia Frankfurtskej školy…
Mám pocit, že súčasná západná civilizácia je v hlbokej kríze etiky, nemá étos, nemá cieľ, len výrobu a konzum, udržateľnosť ekonomiky, tú krízu sprevádza úpadok mravnosti, strácajú sa elity, niet už ani koho voliť, všetko tu už bolo, a na Západe nič nové…
…
Odporučil by som do pozornosti aj Peter Grečo a jeho Revolúcia, demokracia a masová kultúra; K antropologickým a politologickým aspektom filozofie Nikolaja Berďajeva, Vydavateľstvo Mornár a syn, Inštitút pre humanitnú formáciu 2013.
Možno by spoločnosťou pohla dopredu a k jej humanizácii späť z odcudzenia zmena horizontálnej na vertikálnu demokraciu, pozor, nič spoločné s politickým klerikalizmom, ide tu o hľadanie elít, s vysokým, kvalitným vzdelaním (nie chemikov akademikov typu slovenský český Jiří Drahoš alias Róbert Mistrík, rado by prezidenti…) ani emočne a citovo chladných technokratov, ale reálne elity, špičky intelektuálnej a duchovnej aristokracie, s nepriestrelným étosom, nehranou pokorou, nadaním a spôsobilosťami, nie vládnuť, ale slúžiť ľudu…
Inteligencia sama o sebe (an sich) teda, výška IQ je na nič. Dáva ale možnosť, spôsobilosť, rozvoja schopností a mohutností intelektu, poznania, spracovania a vyhodnocovania informácií, prijímaných ľudskou bytosťou (osoba) cez jej vlastnú, originálnu, nezastupiteľnú, neodcudziteľnú a nezameniteľnú osobnú zážitkovú a sprostredkovanú, aj historickú a dejinnú skúsenosť, čo v prípade výnimočných jedincov zakladá ich schopnosti a mohutnosti v jednotlivých oblastiach ľudskej činnosti (sociálne a komunikačné schopnosti, veda, umenie, spoločnosť, politika…) a v ojedinelých prípadoch aj to, čo poznáme ako ľudská múdrosť.
Taká osoba a osobnosť má neprestrielný osobný étos, so svojou slobodou narába obozretne a zodpovedne, prednostne nie pre svoj zištný hmotný záujem, ale záujem svojho bližšieho aj širšieho osvetia a najmä v dobrom záujme celej spoločnosti.
A to je to, pod čím by sme mali chápať a rozumieť tomu, čo vyššie mienim a rozumiem ako výklad pojmu intelektuálna a duchovná aristokracia.
Pekne pozdravujem. 🙂
Autor článku: Juraj Režo alias notorickyobcan